O psíčkovi a mačičke

Neviem, čomu mám vďačiť za toto počasie. Možnosti sú v princípe dve. Jedna z nich – niekto „tam hore“ sa mi chcel zasmiať do ksichtu – čo tu táraš o rašiacich kvetinkách, o prísľuboch jari, si na smiech, vraj ... “je to na dobrej ceste“ .... Pozri sa do kalendára, ty šaľena, čo sa tu pokúšaš oblbovať, zavádzať! Niečo ako v tom vtipe – Máš hrb? Nemáš? Tak tu máš! A naváľalo – dokonca aj tu na Dolniakoch – možno aj preto, aby tým Severankám nebolo ľúto, aby sa nesťažovali, ako je dobre nám v „teplých krajoch“.
Druhá možnosť – to s obľubou pripomínané „daj si pozor na to, čo hovoríš, čo si želáš“ (však Polárka ). Na čo som písala, že ja mám zimu a sneh rada .... No možno aj na to, aby mi ešte kuščok nasnežilo. Aby som mohla znova vybehnúť pred dom s odhŕňačkou (nemôžem, je zlomená ), aby som si mohla vychutnať všetky tie krásy, tešiť sa z bieloty, čistého vzduchu (však Carly ).
Je to v podstate jedno, mňa sneh skutočne nerozhádže, to skôr naopak – ja ho budem odhadzovať. Akože aj som – hneď ráno, cestou do práce. Držiac v rukách, zuboch a všade inde kde sa to len dalo tašky, rukavice, kľúče od auta, metlu – ometačku a ešte zopár iných nevyhnutných maličkostí (veď nebudem chodiť hore dolu na stokrát, všetko treba odniesť naraz) výkonom hodným priam cirkusového žongléra odhrniem sneh z dverí na aute (to aby mi všetok ten sneh nepadol rovno dnu, keď ho budem otvárať), šmarím ten náklad na sedadlo a poď ho zhadzovať sneh aj zo zvyšku auta. Predné okno a kapota (to aby mi sneh z kapoty za jazdy nenafúkalo naspäť), strecha, bočné okná a zrkadlá, zadné sklo a kufor – uff, už je to hotové, pozriem na seba – a keďže počas tej mojej rannej rozcvičky naďalej veselo chumelilo, bola som tentokrát celá biela zase ja. Vytiahnem takú maličkú metličku, oprášim seba, nech nie som celá mokrá, keď sadnem do auta. Kým to stihnem dokončiť, sklá na aute sú už zase nepriehľadné pod ďalšou, čerstvo napadanou vrstvou snehu. Tak zase metla, ometám ´kol dokola, ale čo to – môj kabát už zase stratil svoju tmavofialovú farbu, tak ešte raz oprašovanie zvrškov, pozriem na auto .... a začnem sa smiať – veď to je ako v rozprávke o psíčkovi a mačičke, keď prali ....
Hodím metlu za plot a sadám do auta, spokojne sa usmievajúc – nielen že je krásne bielo, ale ja mám tému na nový blog. A ako sa ukázalo, nebola som sama .....