Ale nám navalilo snehu, čo? Už dva týždne sa tu aktívne vytešujem a chystám napísať. Akurát, že vôbec ale vôbec nestíham. Aj to vyzeralo, že trochu bude po Vianociach a Novom roku kľud a pohoda ... a tuším je to ešte viac chaotickejšie ako bolo.
Kto sa teší zo snehu najviac? No predsa lyžiari a ich rodina. 
Teda - niežeby manžel skákal radosťou nad opomenutými bločkami od skipasov, ktoré radšej skrývam pred ním, ale z voľného dňa máva radosť. 
Jeho najväčšou starosťou v deň lyžiarskeho výjazdu je zvyčajne vyvenčiť Zet, kým my sa sáčkujeme do auta v počte tri kusy ( áno áno vážení a vážené!!! Už aj moje mladšie decko podľahlo dvom doštičkám na nohách a viac s chuťou ako talentom - má to po maminke - sa vrhá dolu svahom. Občas to vyzerá v štýle "zlyžoval som Malú Kohútku - čo tam, že po zadku" , ale tak zväčša mu to najlepšie ide, keď odchádzame). Ozaj, nechce niekto reklamy na lyžiarske strediská mať? Ja sa podujmem mu to zhodnotiť, obodovať, absolvovať. Recenzie napíšem rada - aj z pohľadu samotného lyžiara, aj ako rodina s deťmi sa ešte dá povedať, že sme, aj ako bufetový jedinec. 
Ak by niekto taký platený džob poznal, nech dá vedieť. Kľudne aj za skipasy a stravu popíšem .
Dva víkendy dozadu navalilo snehu snáď na celom Slovensku. Hore Kohútkou nepúšťali, lebo sa asik báli, že ak sa nezgúlime šmykom naspäť do doliny, zostaneme ich tam na Českej strane obťažovať a tak celý slovenský národ nachystaný na pravú valašskú lyžovačku (absolvovaná viackrát - vždy sa tešíme), vytešujúci sa na legendárne čučoriedkové knedle s tvarohom (testované pravidelne s chuťou a fakt sú lepšie a lepšie) a nefalšovanú hruškovicu (netestovaná, som absolútne znechutená, že sa mi to ešte nepodarilo, ale ja to dám, verím tomu!) zostal trčať na slovenskej strane kopca. Do čerta! Teda na Čertove. A tak čertovské kopce zažili nával turistov, že to ani nepamätajú. Ešteže je tam aj kopec pre začínajúcich lyžiarov, ako je môj mladší. Poučená z lyžovačky na Makove, kde sme vo fronte na pomu strávili úžasných 14 minút, kupujem od tých čias len bodové lístky, ak vidím na kopci viac ako 20 kusov lyžovať. Zbalili sme lístky, starší synátor zbadal spolužiaka, tak sa odvelil na ťažšie trate na iný kopec a my sme s Maťom sa učili robiť oblúk vpravo, oblúk vľavo pluhom. Teda ja som si najprv aspoň myslela, lenže môj syn zvysoka kašľal na moju stopu a išiel si svoju. Zväčša štýlom rýchlo a zbesilo (zasa niečo po maminke sa prejavilo v povahe) cik - cak dolu svahom. Keď bolo najhoršie, tak sa šľahol a zabrzdil jak snowboarďák - na riti. Niekedy mu bolo toho aj ľúto, že sa dolu kopcom neskydol, tak keď zabrzdil dolu pri fronte na pomu, tak si pristupil lyže a capol aspoň tam. Však dobre - aspoň pocvičí vstávanie - nie je na škodu . Po dvoch hodinách a malých frontách - tie pomy na Krivej fakt chodili rýchlejšie jak tie makovské, zrazu vlek zaradil spátečku. Jakoby nám dolu kopcom bolo treba tlačiť 
. Aj sme chceli kričať na vlekára, že tým smerom nieeee - to zvládame aj sami, bolo neskoro. Všetci takmer skončili na zadku. Už to mohlo byť ukazovateľom, že niečo nebude s elektrikou ok. Zrazu sa na našom rovinkovom kopci zjavil syn so spolužiakom. Reku a vy čo tu? Že vraj im elektrika nejde. 
Fíha. Tak teda lyžujeme kým sa dá na malom, keď už sme tu. Lenže aj tu to začalo ísť od desiatich k piatim. Ešte sme dvakrát zjazdili, ešte raz užili opačný smer vleku - to už veru tá elektrika blbla aj na našej strane a hotovo. 12,00 sa vypli vleky. V celej doline vraj je výpadok .
Tak sme ešte ako jedni z najzanietenejších lyžiarov šliapali tak trikrát hore kopcom v lyžiarkach a chvíľu v lyžiach. S jedným pamätníkom ( oooo aká stará som sa cítila) sme deckám hovorili, že takto sa kedysi vlastne chodilo - peši hore s lyžami na chrbte. Že vlastne šliapanie v lyžiach bokom je tzv. ľudský ratrak . Decká sa rehotali a ... za chvíľu ich to nebavilo. Pohroma nastala, keď zistili, že aj bufet je zatvorený a tak boli dobré aj vianočné medovníky z domu a termoska s čajom(dobrý zvyk zo skialpu). Ja som akurát ľutovala v tej chvíli, že nemám moje pásy na lyže - aspoň by som ich poriadne prevetrala, lebo toho roku veru neviem, neviem či budem môcť sa od chlapcov odlepiť.
A tak prezieravo kúpené bodové lístky zostali v peňaženke a dúfam, že ich čoskoro vyjazdíme. Fakt niet nad osobné skúsenosti, lebo tie fronty, čo sa dožadovali vrátenia penez 
... asi by som sa na to vykašľala.
A tak sme vyhrabali auto - doslova a do písmena, lebo inak by sme sa nedostali z parkoviska, roztlačili dvoch nešťastníkov s predným pohonom bez reťazí a šťastlivo si urobili vlastnú kolónu áut až do Púchova .
Toľko zatiaľ zo spravodajstva z kopcov v okolí Trenčína.
Pac a pusu s prekrásnej zimnej krajiny zasiela balalajka
Niet nad lyžiarske
Snowboardovať neviem, ale čo viem zas ja, tak tiež som počula, ževraj snowboardovať sa naučiť ľahko. Ale pekne snowboardovať vie málokto. Ja viem pekne hlavne padať .
Inak, uvažujem, že túto sezónu sme ešte na večernom lyžovaní neboli 
. Z toho bývajú tiež skvelé zážitky. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Si mi pripomenula lyžiarsky pred rokmi na Malinom Brde. Bola som v najslabšom družstve :) Lenže aj tam sa ukázalo pár ľudí lepšie a tak snáď na druhý alebo tretí deň inštuktor zavelil Na vlek, také tie kotvy, čo sa chytaju medzi nohy..... No srandy kopec. Ukázal nám to. vyzeralo to úžasne jednoducho. Tak sa prvý zaradil, že nás čaká hore.... prišiel o kopec srandy. Prvá z nás hneď na začiatku mierne vybočila, nezvládla trhnutie a už bola dole. A presne v duchu "Malá kopa pýta viac" - pekne krásne sme hneď dole začali vyrábať kopu.... A tak inštruktor vyšiel hore a za ním jedna prázdna kotva, druhá prázdna kotva.... piata prázdna. Potom zrazu nejaký lyžiar, ale z jeho skupiny to veru nebol. Potom naveľa aj niekto z jeho skupiny. A zas len prázdne kotvy.... Raz nevedel, či predsa len hore čakať, či ísť dole ratovať...
Mmch, niekde v telke som videla inštruktora, ktorý tvrdil, že na snowborde to je vraj jednoduchšie, to vraj zvladnu aj starší....