O tom, ako som si pyžamko chcela do roboty doniesť

Už nám to graduje. 

Už triedim kopu na urgentné a ešte urgentnejšie a to, čo sa vybaví po sviatkoch.

Keď som v októbri pozerala do harmonogramu, avizovala som kolegyniam, že si pyžamko môžu doniesť, že ani domov chodiť nebudeme, že toľko toho je. Smiali sme sa a viac - menej to brali ako žart.

Nekrič hop, kým ti nepreskočí - ako sa vraví!!

Tak včera o 5,15 som si myslela, že mi preskočilo. A nie prvýkrát v ten deň, ako to vysvitlo počas plynutia hodín.

Päť pätnásť je taká nekresťanská hodina, že aj Trenčín je prejazdný coby dup a stretnete tak max 20 áut. 5,20 už je tých áut dvojnásob a pomaly to graduje, až 7,15 upcháte hlavné ulice. To vďaka semafórom, ktoré urýchľujú dopravu. Teda by mali.

No - som sa zamotala - 5,15 nás však na prvom kruhovom objazde privítala kolóna kamiónov. 

To čo?

To jak?

A kam hlavne do prdele tie autá akože chcú ísť, lebo náš starý most má stopku pre nákaldné autá, nieto ešte niekoľkotonové ozruty a celú kolónu. Prvé čo bolo - niečo musí byť na diaľnici a presmerovávajú ich cez mesto. Na ďalšom kruhovom objazde sa šťastlivo všetci otáčali a tak apokalyptický scenár, kedy s nami a 4 kamiónmi pred nami a 4 za nami padá most nedostal reálne kontúry. 

Reálne kontúry však dostala kolóna v meste a aj infošky od kolegyne, ktorá hlásila kolóny po ďalší privádzač na diaľnicu, kde sa autá vracali na svoju trasu.

Tragická nehoda v stúpaní nad Trenčínom mala pripraviť mesto na poobedné repete v ešte horšom scenári.

V čase, keď si trenčania úplne sami vystačia, aby vracaním sa z práce upchali mesto druhýkrát za deň a frfleme, že sme šli domov 30 minút miesto 15tich, prevrátil sa na D1 pred Trenčínom kamión a uzavrel oba pruhy. 

A mali sme repete s dojadzdom vraj 2 hodiny cez mesto.

Fu. Jak nejaká svetová metropola sme boli.

A ty koľko ideš z roboty.

Aaaaaale 2 hodiny!

Mňa už napadlo, že osobným vlakom, by sme mohli ísť domov. Ten nás prevezie aspoň cez most a teda dobrých 30minút z vyše hodinového pešieho času usporí.

Nakoniec ma dobehla predstava pyžamka a nocovania v robote, lebo 2 hodiny sa mi teda nechcelo sedieť v aute.

Tak sme zostali a roboili, kým sa ulice nevyprázdnili. 

Do neskora.

A uvažovala som, aký dopad na životy má prasknutá pneumatika, trochu nepozornosti, či proste blbá "náhoda".

Život zrazu zastal, nikto sa nemal kam ponáhľať. Lebo to nešlo.

Bolo to zrazu ako cez koronu, keď som bola rada, že NIEKDE SOM. A nemusím riešiť, či som nechcela byť inde. 

Reštiky nedoručovali, v obchodoch návaly poredli.

Uvedomujúc si krehkosť životov na D1, ktoré vyhasli či sa im "len" pripomenula smrteľnosť, zrazu aj mne sa mnohé veci zdali zbytočné.

A tak som kopu urgentnejšie presunula na urgentné a mnoho vecí z urgentného na nepodstatné. 

Dokonca pár dala na kopu, ktorá o týždeň môže ísť na skartovanie.

A večer, keď som konečne došla domov, stískajúc Zet, neviem, ktorá z nás dvoch bola radšej, že si ide dať pyžamko.

Doma.

V relatívnom zdraví.

Lebo niektorým také už nebolo dopriate.

Majte krásny deň a opatrujte sa. ❤️