Očakávanie jari - súťaž

Prichádzajúca jar má v mojich spomienkach mnoho podôb – vychádzky do petržalských lužných lesov (v časoch, keď tam ešte neboli žiadne, ale vôbec žiadne paneláky) pokrytých takým hustým kobercom snežienok (ktoré ešte neboli chránené a mohli sme si ich natrhať, koľko nám srdce ráčilo), že nebolo kam stúpiť; inokedy zase terény v okolí Koliby či Železnej studienky odkiaľ sme si nosievali bahniatka (volali sme ich maňušky) – spomienky z raného detstva a predzáhradkárskej éry. Záhradkárska éra bola celkom pochopiteľne poznamenaná jednak prípravou samotnej záhradky, ale hlavne oknami zaplnenými téglikmi s priesadami všakovakého druhu o ktoré sa s láskou starala (a ešte stále stará) moja maminka – keď potom prišiel čas vysadiť planty do záhrady, vždy s nemalou pýchou konštatovala, že zase raz máme najkrajšie planty zo všetkých susedov (či už tých v paneláku, alebo tých na záhrade)...
Najviac zo všetkého ale vo mne pri myšlienkach na jar rezonujú spomienky na – čuduj sa svete – topánky ... Moje ročníky si iste spomenú spolu so mnou – keď prišiel čas odložiť čižmičky či inú zimnú obuv, nastúpili do služby také vyššie šnurovacie topánky (hovorili sme im celé na rozdiel od poltopánok, ktoré boli určené na teplejšie dni), no a keďže jarné dni sú veľmi často aj hodne mokré, ich občasným doplnkom boli gumené galoše – sivé na bežný deň a biele „do kostola“. Navliekali sa na topánky, zapínali sa na boku na taký „cvok“ ... – no povedzte, vy moje rovesníčky, ktorá ste ich nemala? Asi sa taká nenájde ... Topánky hrali hlavnú úlohu aj v prípravách na Veľkú noc – bolo starodávnym zvykom, že s celkovou obnovou po zime súvisela aj obnova šatníka aj obuvníka – hlavne deti dostávali k veľkonočným sviatkom nový pár topánok a/alebo niečo nové na seba. Tento zvyk moja maminka dodržiavala (a kým boli decká malé, tak vlastne aj ja) – pamätám si zvlášť na jeden rok, maminke sa podarilo zohnať krááásne bielo-červené poltopánky (ani neviem kde a ako, lebo v tých časoch začiatkom 60-tych rokov ponuka v obchodoch bola jeden typ dievčenských a jeden typ chlapčenských topánok) aké sme nikdy predtým ani nikdy potom na pultoch nevideli (asi nejaká zákazka na export, ktorá sa vrátila, resp. mala nejaké vady a tak ani neodišla – oni vedeli už vtedy urobiť krásne veci, ale nič z toho sa nedostávalo do našich obchodov...). Iný veľkonočný zvyk (tentokrát zase z ocinovej strany) hovoril, že na veľkonočnú nedeľu zajko nosí dobrým deťom darčeky a sladkosti (tak ako napríklad v anglosaskom prostredí chodia deti hľadať vajká čo zajko poskrýval v záhrade) – tie nové veľkonočné topánky bývali u nás doma súčasťou toho zajkovského prekvapenia. Tak sa stalo, že maminka botičky síce kúpila, ale bezo mňa a z pochopiteľných utajovacích dôvodov mi ich ani nedala vyskúšať – až kým som ich teda nenašla ako súčasť darov od veľkonočného ušiaka. Nepamätám si žiaden iný veľkonočný darček okrem týchto topánok – to asi hovorí dosť jasne o tom, ako veľmi sa mi páčili – problém bol však v tom, že ani keby som bola akceptovala určitý stupeň diskomfortu a vysokú pravdepodobnosť otlakov – boli natoľko malé, že nebola žiadna šanca, aby som ich, ako sa hovorí „rozchodila“. No a keďže to bol – ako som už spomínala – unikát na pultoch, tak sa nedali ani zameniť .... Sedeli si v skrini ešte nejaký ten čas, nostalgicky som sa na ne chodila pozerať, až jedného dňa zmizli. Mama najprv tajila, napokon ale priznala, že ich „posunula“ sesternicinej dcérke. Tak veľkonočné topánočky konečne našli svoju majiteľku – no a mňa pri spomienke na ne ešte stále zahalí taký malý obláčik smútku ...