Kedysi dávno, keď som chodila do školy v Bratislave, mala som jeden sen. Prejsť všetky linky MHD z jednej konečnej na druhú. Hoci som študovala realtívne dlho, toto som si veru nesplnila.
Dnes bývame v centre okresného mesta a tak služby MHD nevyužívame. Buď máme všetko na pešo, alebo samozrejme auto.
Cez víkend sme sa chceli zúčastniť série prednášok, ktoré boli na našom najväčšom sídlisku. Naozaj neviem, koho napadlo postaviť toto sídlisko v kopci. Prudkom kopci. A tak keď začalo intenzívne snežiť a po piatkovej skúsenosti s hľadaním parkovacieho miesta sme usúdili, že by bolo načase vyskúšať služby mestského prepravcu.
Prvá detektívka vznikla pri hľadaní linky. Našli sme jednu, čo išla skoro od nášho domu. Rozpis víkendový aj všedný. Priznám sa, že dokedy som nesedela v autobuse, neverila som, že naozaj pôjde.... Stretli sme aj známu. Vyhlásila, že sme ako jej vnúčatá, tie si tiež každú cestu MHD riadne užívajú. No prišiel problém so zástavkami. Vedeli sme, kam ideme. Ale ako asi bude označená zastávka, to veru nie. Známa nám sice poradila, ale ukázalo sa, že ani ona to nevie úplne presne. Naviac, už bola tma a po absolvovaní pár okruhov po vrstevniciach sme sa úplne stratili. Hlásenie zastávok je super. Keby človek vedel, kam vlastne ide. Naviac, šokovalo ma, že čísla nešli po sebe. Najskôr bola zastavka č.3, potom 5 a nakoniec č.2.... Asi to má nejakú logiku. Radšej som nepátrala.
No nič, nakoniec sme trafili a pre veľký úspech sme si jazdu zopakovali aj v nedeľu poobede. Bolo svetlo a tak sme si to fakt užili. Len sme si sadli dozadu na vyvýšené sedačky a to mi veru pri rezaní zákrut nerobilo najlepšie. Ale prežili sme 
Teraz stojí predo mnou ďalšia výzva - verte, neverte, neviem používať taxík. Asi som ním už niekedy išla, ale stále mi to príde také nepatričné. Povedala by som až zhýralé 
veru, tá typológia cestujúcich je občas celkom zábavná. Obzvlášť, keď cestuješ pravidelne. Si spomínam na jedného, ktorý keď sa trochu viac "občerstvil" (rozumej, keď bolo po výplate alebo zálohe), mal potrebu celý autobus oboznámiť s pikantnosťami svojho života.... A tých receptov, čo sa človek v takej tlačenici mohol dozvedieť. Lebo ťažké bolo nepočúvať.
Môj strýko bol taká veselejšia povaha . Raz som cestovala v autobuse a keď sme išli okolo domu mojej babky, dve ženy na sedadle za mnou začali na neho spomínať . Radšej nedumám, či mysleli čas, keď ešte nemal 3 deti Spomínali v dobrom. A keď som mu to potom rozpravala, tak bol veľmi nespokojný, že som mu ich nevedela opísať. A on netušil, ktoré dve jeho kamarádky to boli ....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
MHD milujem. Chodím ním od strednej školy. Bože, ako mi chýba to natrieskanie sa do autobusu, kde si dýchate všetci navzájom na krk
.
Teraz chodím autobusom však len výnimočne. Ale uznávam, že som si cestu prestala užívať. Zvyčajne sadnem a vybavujem maily a odkazy na telefóne. Musím si to zas začať užívať
.
Máme v Trenčíne takého pána - ja by som jeho správanie popísala ako Aspergerov syndróm s vysokým IQ. Hodne pikantný slovník, potreba komunikovať, ale keď sa s nám dáte do reči, alebo ho len počúvate, tak zistíte, že ten pán má veľmi dobrý prehľad o svete, politike, všeobecne. A docela zaujímavé závery. Tak s tým je vždy radosť cestovať.
Inak - kniha Babičky: Smrť vo večernom háji je presne o jednej takej cestovateľke. A s nádhernými opismi architektúry mesta. Treba si to fakt vedieť vychutnať.
Add taxíky - ja som snob. Mňa môžete voziť aj taxi službou
. Čo už - som zhýrala. 
... využívam veeeľmi zriedka, hlavne na SC pri ceste z letiska. Doma len výnimočne - 2-3krát za rok.