Pošlite svoje deti do sveta

Na tento weekend som sa skutočne tešila. Po mesiaci sa znova ukázala doma Barčika – a indikátor dobrej nálady vyletel do výšok, mierne dusno čo u nás vládlo práve ten posledný mesiac sa trochu rozplynulo a – celkom neočakávane – sa mi opäť raz o kúsok viac otvorili oči.
Niektoré možno viete, iné nie – naša Barča študuje za teroristku (teda, to si z nej my doma takto občas strieľame) – rozumej: jedným z jej študijných zameraní je aj bezpečnostná politika. Momentálne ten terorizmus študuje v Budapešti na Stredoeurópskej univerzite, čo je jedno veľmi kozmopolitné vzdelávacie zariadenie, spolužiakov má doslova a do písmena celého sveta. Odkiaľ všadiaľ sú študenti tejto školy občas prekvapí a zaskočí aj samotných pedagógov (samozrejme, tiež veľmi pestro medzinárodných) – jeden z nich donedávna s obľubou používajúci Vanuatu pri porovnávaní dvoch veličín odlišných asi ako Dávid s Goliášom sa veľmi, ale veľmi začudoval keď zistil, že v posluchárni má študenta, ktorý odtiaľ pochádza. Takéto multikultúrne prostredie nesie so sebou celý rad rôznych, neraz až zarážajúcich poznatkov a zážitkov, ktoré otvárajú oči. Tento krát dokonca aj mne.
Žijeme si ten svoj pozemský život – sem tam radostne, sem tam neradostnejšie a tú takú každodennú priemernosť medzi nimi berieme ako samozrejmosť. V čase okolo 8. mája nám médiá zvyknú pripomenúť koľkože to rokov už žijeme v mieri a my sa nad tým ani nezamyslíme. Kým nepríde domov dietko zo zahraničnej univerzity a nezačne rozprávať príbehy zo školy.
Príbeh prvý – turecká spolužiačka má už plné zuby vegetariánskeho života. Keďže ona nevie po maďarsky ani zaťať a rovnako je na tom väčšina maďarských predavačiek s angličtinou, netrúfa si kúpiť žiaden mäsový výrobok, lebo si nemôže byť istá jeho zložením. Nielen tým, z akého je mäsa, ale napríklad či nie je v salám v bravčovom črievku, či inak bezbravčovinový výrobok neobsahuje napríklad stopy bravčovej masti .... Nie je jednoduché dodržiavať svoje zásady v cudzom svete.
Príbeh druhý – na hodine sa vyučujúci snaží aktívne zapájať študentov a zároveň ich priviesť k nejakej konkrétnej udalosti. „Skúste si spomenúť – je leto roku 1991, ja som práve na dovolenke a čo ste robili vy?“ Jedna zo študentiek, Chorvátka, odpovie: „Ja som sa asi najskôr hrala niekde v pivnici.“ „V pivnici, a to prečo?“ „U nás bola vtedy vojna ....“
Príbeh tretí – spomína v ňom mladý Gruzínec – na to, ako za dvadsať rokov svojho mladého života prežil už päť vojen.
Príbeh štvrtý – cestou domov z akejsi oslavy uvidia za okienkom v suteréne napriek pokročilej hodine svetlo. Ktosi zo skupinky dostane šibalský nápad a upozorní ostatných, že budú musieť utekať. Zabúcha na okienko, všetci sa rozbehnú a zastanú až za tretím rohom. Jeden cez druhého spomínajú –toto sme robili aj my ako deti, postláčali sme všetky zvončeky a potom sme z úkrytu pozerali, ako sa ich majitelia čudujú a poniektorí aj hnevajú. Afgánec zakontruje – my sme to robili tiež, ale my sme klopali na dvere, my nemáme zvončeky......
Uvedomila som si, ako je dobre, že moja dcéra má takúto možnosť – spoznávať tieto príbehy a ich aktérov. Nielen spoznávať ich, ale aj chápať a prijímať a cez ich životy, zvyky a skúsenosti sa iste naučí aj viac si ceniť a vážiť každodenné drobné radosti toho nášho obyčajného života.
Ak chcete otvoriť oči, mysle a srdcia nielen svojich detí (ale ich prostredníctvom aj svoje) – pošlite ich do sveta. Na to som neprišla sama – odporúčal to už pán Lasica v jednej z častí rozhlasového cyklu príhovorov „Šľak ma ide trafiť“.