Prebratá šokom

Ako každé ráno som zapla rádio, aby som si pri príprave raňajok vypočula aktuálne novinky z domova i zo zahraničia a v hlásení o siedmej žiadali poslucháčov o pomoc pri hľadaní nezvestnej matky a jej 16-ročnej dcéry, o ktorých zmiznutí som sa dozvedela už včera od kolegyne. Dievča bolo pred pár rokmi u nej a teoreticko-prakticky som ju teda stretávala i ja.

Poznáte ten pocit, keď nejakú správu nečakáte a keďže ste zamestnaný práve niečim iným, tak počúvate viacmenej na pol ucha a posledné slová - ak vás teda zaujali - spracovávate v miernom časovom sklze? Nebolo to inak ani u mňa. V ušiach mi doznievali mená nezvestných, keď tu zrazu zablikala vnútorná kontrolka. A ja som sa na moment snažila sama pre seba zrekonštruovať práve tie mená. Veď ja ich poznám! (Kolegyňa včera nespomenula nič bližšie, iba že sú od soboty nezvestné dve osoby.)

Rýchlo som sadla ku počítaču a v mailovej schránke do vyhľadávania vpísala krstné meno. Priezvisko mi naďalej znelo mierne kostrbato v ušiach a ja som vedela, že sa zjaví zachvíľu na displeji, ak je to naozaj ona.

16.11. som u nej bola na prijímacom pohovore v bývalej firme. Veľmi sympatické žieňa. Po rozhovore s ním (to žieňa) som si povedala áno, takúto šéfku beriem všetkými desiatimi!  Keď osud predsa len rozhodol inak a na uvoľnené miesto vzali interného zamestnanca, opäť som sa podvolila nevyspytateľným náladám niekoho tam zhora. Život ma naučil akceptovať a byť trpezlivou. V podobných prípadoch si vždy vravím, čas ukáže, na čo bola tá ktorá vec dobrá.

Nuž a zrazu takáto správa! Keď som ju včera začula prvýkrát a nepoznala podrobnosti, všetko možné mi bežalo hlavou (aj kvôli posledným udalostiam v mojej skupine). Keď kolegyňa vylúčila možnosť rodinnej tragédie kvôli prípadným partnerským nezhodám, ešte vždy som si vnucovala myšlienku, že tak blúdia niekde v Alpách, kde ich zachvíľu premrznuté do špiku kostí nájdu zmobilizovaní záchranári.

Po skompletizovaní mena dnes som si na nete vyhľadala podrobnosti oficiálneho policajného hlásenia. V sobotu o 14-tej sa vybrali na nákupy do blízkeho obchodného centra (zhodou okolností som doň po dlhom čase zašla v rovnaký deň kolo šiestej poobede i ja) a odvtedy chýbajú o nich akékoľvek správy.

Teraz, po zvážení doplňujúcich informácii, sa obávam najhoršieho. A zasa si jasne uvedomujem, že dnes ešte tu, ale zajtra... ?

Komentáre

Ach jaj, tak to je ozaj desivé ..., však išli len na nákup ...

áno, tak to stojí v hlásení Mlčím

áno, kým sa správy nedotýkajú niekoho, koho poznáme, je jedno ako dobre, tak sa nás tak nedotýkajú.

Tak snáď to dobre skončí.

nepovedala by som, že nedotýkajú - mňa teda áno, aj pri úplne neznámych osobách mi veľakrát vyhŕknu slzy do očí (a mám pocit, že takmer každej matke od istého veku) - len je to o kus iné, keď si za tým viem predstaviť i konkrétnu osobu Mlčím

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok