Len sa potrebujem posťažovať.
Prečo je tak náročné byť mamou? A čím viac detí, tým viac " zábavy" si mama užije. Čím pestrejšie vekové zloženie, tým originálnejší je kultúrny program. 
A ja tuho rozmýšľam, kde všade som narobila chyby, kde to mam nechať plynúť bez akéhokoľvek zásahu, čo odignorovať... Často môžem tak akurát svoj názor vyjadriť, je to v poriadku, je to ich život, škola ..... Bez zakopnutí a skúšok to snáď ani nejde. Len ako sa naučiť nepúšťať si to všetko k srdcu.
Naše deti sa učia na vlastných chybách, zisťujú, že svet nie je vždy spravodlivý ...Ťažko byť vzorom, pozitívným príkladom, oporou....., keď sama mám v hlave dosť zmätku. Ja by som tu toľko toho vedela popísať, ale akceptujem právo mojich detí na súkromie, takže si tu môžem tak akurát, pofňukať a ísť ďalej ....
U nás také usmerňovanie úplne iným a ani iným smerom nehrozí, toleratnejšiu mamu snáď ani nemôžu ... Aj tu je pes zakopaný miestami .... Len občas, by som potrebovala viac nadhladu, aby to so mnou nemavalo, asi viac ako s nimi .... a potom asi viac hucim, riesim, v konecnom dosledku, len sebe zle robim. ;) Bo aj tak si spravia po vojom, co je fajn, len kym mne to dojde. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to, to... nervuješ seba aj dieťa... my tak máme s hudobnou. Už aj ja sa teším na koniec školského roka, lebo takmer každú prípravu doma junák najprv oplače. Pritom má aj sluch dobrý, rytmus udrží, aj pršteky šikovné, ale jemu sa nechce. On mal predstavu, že si 2x do týždňa zahrá v škole a bude hviezda... Takže od septembra pokračovať nechce a ja sa s tým včul musím zmieriť. Napr. mňa na hudobnú nútili rodičia aj starí rodičia, lebo to by vraj hanba a nezodpovednosť bola, keby som sa na to vykašlala. Proste úplne iný prístup. Tak ja som junákovi povedala, že bude chodiť kým má zaplatené hodiny a potom sa rozhodne, či zapltíme ďalšie alebo nie. Ale bude ma to mrzieť, že tam nebude chodiť 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja klavír tiež zabalila a keby len ten. ;)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vieš čo je divné? čím viac som bola ja v chaose tak moje deti tvrdili niečo iné, len škoda že som sa to dozvedela neskôr. Po rokoch som zistila že moja pubertálna dcéra o mne hovorila, ako všetko s prehľadom zvládam, aká som múdra / skoro som odpadla/ no vraj to tak naozaj bolo a nemám dôved tej dotyčnej panej neveriť, lebo nás spolu zviedla náhoda v autobuse do Bratislavy a teda jedna o druhej sme vôbec nevedeli.
Takže si myslím že ukazať im aj tu ľudskú tvár našho ja, lebo byť dokonalý je zrejme na nevydržanie a nie len pre dospelých. Takže si myslím že aj ty sa po rokoch dozvieš že ťa tvoje deti úplne inak vnímali ako to vnímaš ty. Pre mňa to bolo prekrásne zistenie, aj ked vtedy som trpela tým o čo všetko ich ukracujem, ako to nezvladám a podobné veci. Takže vždy sú minimálne dva uhly pohľadu a naše deti sú samostnými osobnosťami, ved nepotrebujeme deti na baterky, či hej?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Taká spatna vazba od deti, urcite potesi
Na dokonalosť sa nemá zmysel hrať, pred deťmi aj tak nič neutajíme. Deti na baterky to je čo. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Margori, Kamilka, absolutne suhlasim.
Treba nechat deti ist svojou cestou, oni sa ucia aj na svojich chybach. Obcas treba nieco predychat a zakusnut si do jazyka, ale ono to za to stoji. Deti nebudu zit podla nasich predstav, oni maju svoje vlastne 
A urcite nemusime vyzerat pred detmi dokonale, prave , ked ukazeme aj svoju slabost , deti vedia byt uzasne v tom, ako sa snazia pomoct a je to pre ne tiez svojim sposobom dobra skola
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som, kludna, vyrovnana, ..... iba tri deti mi dnes robia "radost" a v tomto som celkom nevinne. A mozno ani nie. odmeitam davat placuceho smajla ta ho tu ani dnes nedam.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Keď si spomenie, koľkokrát ma rodičia s podporou iných príbuzných "usmernili" niekde úplne inde ako som chcela... radšej deti nechať ísť vlastnou cestou, učiť sa na vlastných chybách, nechať súkromie (to by si ale moji chlapci museli upratať ruksaky od dverí izby, aby ich mohli zavrieť
) a samostatnosť. Často deťom stačí, že sme nablízku a treba sa s tým zmieriť, že to tak je.