Prežúvam, trávim, spomínam …

Prežúvam – už niekoľko dní, a nie a nie tie myšlienky, dojmy, vnemy a pocity prežuť tak, aby som ich vedela v uspokojivej podobe vypľuť. Omieľam ich a tuším ma už začínajú aj v žalúdku ťažiť. Užila som už aj nejaké tie digestíva (Gin Tonic) ale zdá sa, že tráviaca časť moje duše na takýto typ povzbudzovadiel nereaguje.
Ušlo to – nie, že by som si to nevšimla – ale to je ako keď sa potknete a padáte – viete, čo sa stane (oškerené kolená, dlane, lakte, roztrhané gate, zlomený rám okuliarov, ....) ale bolieť to začne až vtedy, keď už dopadnete, resp. aby som bola ešte presnejšia, až chvíľu po tom. Ale ...
Ešte aj teraz si celkom zreteľne a presne spomínam, ako som si pripadala, keď som stála na pódiu Domu odborov, keď mi vtisli do ruky diplom, potom ma zasypali kvetmi, užili sme si slávnostné pohostenie v neďalekej reštaurácii, odkiaľ ma bratranec musel na rukách vyniesť do auta, lebo mi od tepla zapuchli nohy, čo som si pod stolom potajme vyzula z otravných lodičiek a nie a nie ich potom obuť – a potom zrazu – NIČ! Teda, samozrejme, len tak zdanlivo, bolo treba užiť si zaslúženú „slobodu“, nájsť si prácu (ani v čase, keď každý MUSEL byť zamestnaný to nebolo jednoduché) – ale zrazu z ničoho nič tam nebol žiaden fixný cieľ, stanovený presným počtom rokov, skúšok, ktoré musím zložiť, úloh, ktoré musím vyriešiť. Bol tam len (opäť iba zdanlivo) nekonečný priestor – plný neznámeho, nepredstaviteľného, nepredvídateľného .... a ten pocit, že už nikdy nebude nič tak, ako bolo doteraz. Stála som na prahu toho, čo sa zvykne nazývať samostatným životom a nevedela som, či to naozaj tak veľmi chcem. Užila som si síce ešte nejaký ten rok pod ochrannými krídlami mojich rodičov, kým som sa skutočne osamostatnila, ale bolo to iné. Čoraz častejšie som sa prichytila, ako presviedčam mamu – nerob to takto, toto bude lepšie – a čoraz častejšie som sa presviedčala, že mama sa obracala na mňa – čo povieš na toto a toto ...
A už je to tu zase. Ako ten neodvratný náraz na zem po potknutí sa – videla som to prichádzať, tie deti – priatelia a spolužiaci mojich detí, ale samozrejme aj moje deti samotné – zrazu nepotrebovali pofúkať odreté koleno, pomôcť presvedčiť mamku a tatka, aby ich kamsi pustili ... Tie deti jedno za druhým začali riešiť veci, ktoré patria do kompetencií dospelých – zamestnanie (už neboli časovými milionármi a 20 dní dovolenky je žalostne málo v porovnaní so školskými prázdninami, ktoré si hlavne vysokoškoláci šikovným manažovaním dokážu vcelku slušne predĺžiť); samostatné bývanie ...
Strávila som minulý týždeň pár dní s našou Barčou v Budapešti – prv než nadobro odíde využila som ešte možnosť prenocovania u nej na internáte. Chcela som si zaspomínať na staré dobré časy, keď som tam chodievala za zábavou (do Vidámparku) či nákupmi (malé súkromné butiky boli vychýrené svojimi módnymi vychytávkami). No a hlavne, potrebovala som založiť novú zbierku, keďže napriek môjmu počiatočnému optimizmu sa zo stratených korálok nenašla ani jedna jediná. A zrazu som si to uvedomila – toto poznám, toto som už raz zažila – akurát v trocha inej pozícii. Plne som sa na Barču spoľahla, zrazu to bola ona, ktorá rozhodovala, radila a riadila – a ja som sa celkom rada nechala viesť a usmerňovať. Bol to dobrý pocit, hoci som ani v minulosti nepochybovala, ale práve tam a vtedy som to pocítila tak naplno a intenzívne – toto stvorenie, moja prvorodená, je tu, skvelé, úžasné a dobre pripravené vykročiť na cestu, po ktorej už bude kráčať sama.
Ako vravím – videla som to prichádzať a bola som na to pripravená (nikdy som nemal problém pustiť svoje deti, aby šli svojou cestou, aj keby ich mala zaviesť ďaleko odo mňa), ale presne ako pri tom páde – stále som čakala, že dopad predsa len nebude taký tvrdý. Opäť raz ma zaskočilo, ako dokáže realita zaskočiť. Neviem, ako by som to opísala. Nie je to ľútosť, nie je to obava – je to nostalgia? Netuším, ale viem, že keď zajtra bude moja dcéra stáť na nejakom tom pódiu a bude v ruke zvierať svoj diplom, budem tie pocity prežívať spolu s ňou znova aj ja. No a o nejakých 20-30 rokov neskôr bude zase ona preží(ú)vať to, čo ja teraz. Lebo na pódiu bude stáť jej potomok.
Ako to len bolo .... – kto nezažil, nepochopí?