Občas si doma pripadám jak tá Jánošiková matka v ikonickej hre zo 70-tych rokov minulého storočia Jánošííík.
Pýtala sa: Robíme naozaj na panskom celých osemnásť hodín, nedalo by sa aj viac...? Veď občas aj spívame. Pokračuje: A čo poriadok na pracovisku? Zavše nemáme batôžky na pravom mieste.....“
Aj mne sa často stáva, že je jedno, koľko som urobila. Čo som urobila. Stále mám pocit, že to je málo. Že ešte som mohla toto zlepšiť. Tam pridať. Hento stihnúť. Niekomu zavolať. Potrebujem výkon, potrebujem dosahovať ciele. Ktoré si sama dávam.
Trochu si viem poradiť s robotami - tam mne veľmi pomáha úplne jednoduchý zoznam. Niekedy naplánujem a napíšem pekne pod seba hneď ráno aspoň v hrubom, čo idem robiť. Inokedy pripisujem postupne. Hlavne to, čo som fakt urobila 🙂. Lebo teda pre mňa nie je dôležitý ten zoznam, ale to odčiarkovanie. Hrubou čiarou dávam položky preč. Dokonca som si na to kúpila veľmi mäkkú obyčajnú ceruzku. Robí nádherné čiary :)
No sú aj vzťahové veci a tam to odčiarkavanie nejde tak jednoducho. Naučila som naše dieťa všetko, čo potrebuje pre život? Bude to dobrý človek? Nezanedbala som to i tamto?
Však toto, moja otrepaná hláška, zas som dnes nič neurobila. Ako často robím milión päť "somarin", na rôzne strany, či s deťmi niečo riešim či iné vybavím, ale tie nevidno. A taká ta reálna práce mi často dlho trvá. Tak ma najviac štve, že na oddych mi už neostáva čas, abo len neskoro v noci, keď by som mala radšej spať. ;)