Včera som skončila pod stolom. 
Nie, nebola som na žiadnom žúre, ba dokonca ani doma som to neprehnala. S ničím – a už vôbec nie s alkoholom. Dokonca som sa ani nehanbila, to len bola súčasť môjho predvianočného vyšilovania, teda pardón – upratovania. Ten stôl bolo treba jednoducho poumývať, odvrchu aj odspodu. A tak som skončila pod stolom.
Sedím si tak pod tým stolom, sedím a zrazu sa musím chtiac-nechtiac usmievať. Spomenula som si, ako som raz musela kapitulovať pri hre na schovku – Barča sa mi schovala práve pod týmto stolom a ja som ju nenašla. Nie, že by som sa nebola pod ten stôl pozerala, ale len tak zbežne, veď decká keď sa schovávajú, tak poväčšine nejaký ten kúsok z nich zostane niekde „zabudnutý“ a hľadajúci rodič musí potom chodiť okolo a tváriť sa, že nič nevidí. Tentoraz som sa tváriť nemusela. Nebolo jej. Až keď som zvolala „Vzdávam sa!“ ozvala sa z toho svojho úkrytu. Prečo som ju nevidela? Ten náš kuchynský stôl má pod doskou takú tyč (po celej dĺžke) – akurát dosť na to, aby si dieťa na ňu ľahlo ako na konár stromu a obrus prevísajúci cez okraj stola ho perfektne ukryje.
Na schovávanie mám aj iné spomienky – svokrovci onehdá zobrali švagrove deti na chatu, my sme tam už boli a oni nás mali vlastne vystriedať. Dorazili pomerne skoro ráno, tak babka im šla hneď robiť niečo pod zub. Keď boli raňajky hotové, volá ich, Zuzka pribehne, len Tomáš nechodí. Babka volá, stále hlasnejšie a nástojčivejšie, vypytuje sa každého, či ho nevidel, chytá ju panika, pomaly by bola ochotná aj volať políciu či Horskú službu napriek mojim ubezpečeniam, že von určite nešiel, veď sedím celý čas pri dverách, to by som si musela všimnúť. Lenže – ona vraj prešla celú chatu a nikde ho nenašla, tak musel len von vybehnúť. Darmo sme ju upokojovali, bola už celkom na prášky, chatu už obiehala asi 99 krát, keď sa Tomáš vysúkal z jedného perináka s úsmevom od ucha k uchu. No, mali sme čo robiť, aby sme babku „udržali“, inak by si to bol (ne)pekne odniesol.
Trochu o niečom inom je „schovávanie zajaca“ – u nás na Veľkú Noc zajko nosí deťom sladkosti, ale je to potvora a tak ich schováva – keďže na chate nemáme práve podmienky na to, aby to bolo vonku, musí si vystačiť s vnútornými priestormi. Keďže ale možnosti, ako a kam schovať kinderko tak, aby jeho hľadanie bolo časom aj úspešné nie sú nevyčerpateľné, musel zajko využiť aj nie celkom tradičné úkryty – ako napríklad bubon automatickej pračky.
S Vianocami sa ale celkom určite najviac spája schovávanie darčekov – a s tým je zase neodmysliteľné spojené kutranie (čili vlastne ich hľadanie netrpezlivými detičkami). Tejto činnosti som sa obzvlášť rada venovala v mojich detských rokoch spolu so svojou najlepšou priateľkou. Mali sme to premyslené – vždy sme kutrali spolu, ukázalo sa, že oveľa lepší „ňuch“ na potenciálne úkryty mala tá, čo nebola doma. Zároveň sme to ale veľmi nepreháňali, veď keby sme všetko našli, už by sa nebolo na čo tešiť pod stromčekom. Samozrejme, vyskúšala som si už aj opačnú stranu tejto mince – ako rodič, snažiaci sa utajiť vianočné prekvapenia pred svojimi zvedavými deťmi až do samotného Štedrého večera. No, musím priznať, nebola som vždy celkom úspešná napriek tomu, že som tie darčeky často až do posledného pracovného dňa pred Vianocami schovávala u seba v kancelárii. Tak ako to bolo u mňa, aj tí moji velkáči sú dnes skôr sklamaní, ak sa im náhodou podarí o niečo zakopnúť. Minule sme boli spolu na nákupoch a veeeľmi sa im nepáčilo, že som chcela Mikulášovi pomôcť s nákupom vreciek na mikulášsku nádielku. Musela som sa tam vrátiť ešte raz a sama.
Tak si poďte spolu so mnou zaspomínať – čo sa vám (ne)podarilo nájsť z darčekov schovaných pred vami a čo sa vám (ne)podarilo schovať pred vašimi dietkami.
- náš kocúr sa tiež rád "zašíva" do skrine
Kufor auta nie je zlý - kým sú deti malé, moje už majú všetky vodičáky a občas si to auto požičiavajú, s tým by som ja neuspela 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som vzdy vysnorila vsetky darceky.Kedze sme styria,vacsinou som nedostala nic z toho ,na co som sa z najdenych darcekov tesila,takze som casto sklamanim plakala.
Ja to preto robim inak,vsetky darceky hned balim a aj ked ich deti najdu,neodvazia sa ich otvorit.No a ja sa skrysam tiez radsej vyhybam,lebo dodnes mam to stastie,ze na darceky urcene mne ,vzdy aj ked nechtiac natrafim.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aaach skrývačka.
Priznávam, že sme lašovali docela úspešne.
Ale neviem, či docela úspešne lašovala spolužiačka na základke - bolo to už nejak posledné ročníky (7 či 8 nepamatám presne) a tá miesto nájdutia vianočných darčekov našla ehm ... otcovú pánsku ochranu. No ja som sa na tom dobre bavila a dodnes sa bavím, keď si spomeniem na výraz jej tváre a sľub, že NIKDY už nebude hľadať darčeky po skriniach 
. Ako každé dieťa si bola isto istá, že jej rodičia roky rokúce spolu nič nemajú a nemali a ak mali, tak jedine, keď počali ju . A prebudenie do reality bolo akoby "za trest" lebo hľadala čo nemala.
PS - u nás chodí furt Ježiško a my nič neschovávama 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
vidíš - ja som sa zase v neskorších rokoch, keď už som vedela o čom to je, vždy čudovala, ako dobre si ten môj tatko vedel tieto utenzílie schovávať, že som na ne nikdy pri tom snorení nenarazila (alebo že by ich bol v čase predvianočnom schovával niekde mimo domu?)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ze sa neoplati hladat, co netreba, sa presvedcila aj moja kamoska. clovek nikdy nevie, ci nenajde nieco, o co nestal. kamoska tak pred vianocami hladala, az nasla stare lubostne listy, ktore si jej rodicia v case randenia pisavali. jednu skatulu mal odlozenu otec, druhu mama. ona nasla tu otcovu s listami od mamy. zaniesla ju mame - jeej, pozri, co som nasla. vsak taky krasny cas, vianocny, laskavy, spomienkovy. tak si mama urobila prestavku v upratovani, sadla si v kuchyni a s laskou ich zacala namatkou vytahovat a kusky citat a spominat, ake to bolo. kym nevytiahla odlozene cerstve listy od milenky.
skvela skrysa to bola, pod lampou byva najvacsia tma.
tak mali doma potom vselijake vianoce. ale dopadlo to nakoniec dobre.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Celkom dobrovoľne sa priznávm, že sme spolu so sestrou patrili k darčekovým pátračom
, väčšina darčekov bola v spálni rodičov, mamina tam mala po starých rodičoch starožitný nábytok, veru sa tie skrine ťažko otvárali,neraz sme sa báli, že ich už nezatvoríme . Nikdy sme však nenašli všetky darčeky, nepodarilo sa mi napr. objaviť Rubikovu kocku a o to väčšia bola potom radosť z nej . Moje deti , aspoň podľa mňa, zatiaľ nevyvíjali žiadne pátračské aktivity , väčšinou darčeky odkladám do sedačky, a to je zatiaľ nad ich sily .
Aduska, pripomenula si mi ale aj jeden hrozný zážitok z dovolenky. Chodievali sme so širšou maminou rodinou na takú veľkú firemnú chatu s bazénom, tenisovým kurtom, štýlovou drevenou "hospodou" na prízemí. Bolo nás tam plno, o zábavu nebola núdza. Večer, keď som uspala vtedy ešte malú Tatianku som sa vrátila do "krčmy", tam sa veselo hrali karty a bavilo sa. Nikde som však nevidela Maťka, vraj boli venčiť tetinho psíka, ale už sa všetci vrátili. Na volanie neodpovedal, začali sme behať po celej veľkej chate, Maťka nikde
. S hrôzou sme bežali ku krytému bazénu, tam našťastie nebol. Panika sa začala stupnovať, do toho niekto zvoní pri bráne. Otvoríme a tam polícia -myslela som, že sú to moje posledné chvíle. Prišli oznámiť, že v okolí vykradli nejaké chatky. V stave úplného zúfalstva sme sa vrátili do krčmy a ešte raz ju dôkladne prehľadávali a tam, na širokej sedliackej lavici pri stene, za masívnym stolom, takmer prikrytý obrusom spokojne odfukoval ležiaci Maťko
. Dnes už to beriem úsmevne, ale nikdy si nechcem nič podobné zopakovať. Celý večer som ho už nepustila od seba ani na krok!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja si iba pamatam, ako som vzdy mamu privadzala do zufalstva, ze nehladam darceky ona to proste nevedela pochopit, ze ja si ich chcem vychutnat az v tej pravej chvili ...a vzdy ma chodila podpichovat, ci mi nemoze aspon kusok z neho ukazat...a ja ze NIE ...asi som v tomto nejaka "vadna"
Katarina
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ty si ako moja dcéra, aj včera na mňa vykrikovala, nech už odložím tie veci "od Ježiška", aby ich nevidela. Ja nemám žiadne tajné skrýše aj ona chce mať prekvapenie až pod stromčekom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tvoja dcera sa mi paci
Katarina
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
keď sa tak na to spätne pozerám, tá prvotná príčina kutrania je asi v tom, že v určitom momente sa dieťa dozvie - keď aj nie natvrdo, možno len v náznakoch, že tie darčeky nenosí Ježiško, ale kupuje ich mama s tatom - a tak sa chce presvedčiť - ak niečo nájde tak je to dôkaz...
inak, keby mne niekto vynukoval, tiež by som asi reagovala skôr tým, že to vidieť nechcem - asi tiež zákonitosť - schovávané chceš vypátrať a vystavované nechceš vidieť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja som ale ani to schovane nehladala... mozno som brala vychovu nasej maminy uplne doslovne - ze do skrin, suflikov a tasiek sa nechodi (ona myslela predovsetkym tie cudzie)
Katarina
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Adus, takú hororovú príhodu so "strateným" dieťaťom sme mali zatiaľ len raz - ale stačila mi do konca života. Repete si neprosím .
To mal náš chalan päť rokov, a odkedy bývame v našom dome, sme mali prvý raz možnosť pozorovať každoročné jarné topiace sa kryhy, valiace sa po rozvodnenej rieke. Bolo (a je) to desivé a fascinujúce divadlo a každého, kto k nám v takom období príde, voláme pozrieť sa na hrádzu. Vtedy bol u nás kamarát s manželkou. Kamarát sa na kryhy chcel ísť pozrieť, jeho žena nie - vraj na hrádzi fučí a okrem toho, ona sa takého niečoho bojí.
Spýtala som sa aj drobca, či ide s nami - odvetil, že pozerá rozprávku. OK, tak ten tiež zostal v dome.
S kamarátom sme vyšli na hrádzu, ktorá je na konci našej záhrady, pokukali sme na kryhy, okomentovali, poriadne nás vytriaslo od ľadového vetra, čo tam fučal, a keď sme sa vracali, prebehla som ešte zvrchu hrádze pohľadom po celej záhrade ("... aká je o tomto čase ešte holá a pustá, všade je vidno - v lete sa veru z hrádze do záhrady nedá nakúkať, listy na stromoch výhľad dokonale zatienia...").
Vošli sme do domu, nazrela som do obývačky k telke - drobca nikde. Pýtam sa kamarátovej manželky: "A kdeže je ten náš trpaslík?" A ona prekvapene: "No, nakoniec vybehol za vami! Nevideli ste ho?"
V živote som sa tak ešte nezľakla! Prvé, čo ma napadlo, bol totiž pohľad na tú dokonale prázdnu záhradu. Chlapca sa tam nedalo nevidieť - aspoň som si to v tej chvíli myslela. Druhé, čo mi naskočilo, že kým sme my s kamarátom pozerali na kryhy, drobec prebehol poza naše chrbáty, skúšal dočiahnuť kryhy a spadol pritom do rieky. A teraz jeho bezvládne telíčko nesie valiaca sa voda niekde pri vtoku do Dunaja...
Vybehla som von z domu a volala na syna. Musela som mať naozaj zúfalý hlas, lebo okamžite vyskočil spoza múrika, kde sa schovával: "Tu som!"
Dobehla som k nemu a vypytovala sa ho, čo ho to napadlo. Povedal mi, že naozaj chcel ísť za nami, ale keď nás videl na vrchu hrádze, ako chrbtom k nemu pozeráme na rieku, napadlo ho, že by bolo zábavné schovať sa. Vraj, keď sme sa vracali do domu, počul, ako sa rozprávame, tichučko sa chichúňal do dlane a tešil sa, ako ho budeme hľadať.
Vysvetlila som mu, že som sa veľmi zľakla, aj čoho som sa zľakla, a navrhla som mu, že na schovávačku sa budeme hrať vždy až potom, čo sa na tom dopredu dohodneme. Syn súhlasil a odvtedy sa nikdy neplánovane neschoval.
Rovnakú dohodu som uzavrela aj s dcérkou - zatiaľ to funguje tiež...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dnes hned po prichode do skolky uzavriem dohodu s 
...pri tom dokladnom opise ma az zamrazilo...
Katarina
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hej, také dohody vôbec nie sú na škodu...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na mňa veru tiež!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My sme sa tiež radi schovávali...raz som sa schovala mame do priestoru na špinavé veci v stene...bola to taká "kvázi" skriňa...proste v stene bola "miestnosť", kde sa dávali veci na pranie...boli na nej aj drevené dvere s takou "záklapkou"...a tak ma hľadali aj s bráchom a ja nikde...už mama kolabovala...až po dlhšom čase som začala búchať na dvere a mama s bráchom ma vytiahli von-ja som tam prosím pekne zaspala a tá záklapka sa zaklopila...takže si mysleli, že tam nie som-keďže to bolo zatvorené...darčeky sme nikdy nehľadali... nás ako deti "nestrašili", že darčeky nosí ježiško...my sme vedeli, čo a ako už od mala...a keďže bola u nás sparťanská výchova, tak si ani nechcem predstaviť, čo by sa robilo, keby sme nedajbože nejaký darček našli Tomík je tiež informovaný, že darčeky dávame my...síce by sa nič nestalo, keby ich aj našiel(takú výchovu nepraktizujem, ako náš starký)...ale zatiaľ ho to neláka, aby ich hľadal-možno, keď bude vačší...božinku, Geo...až mi zimomriavky behajú po chrbte...ani nemyslieť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lia, všetko zlé je na niečo dobré - chalan sa niečo naučil, aj ja som sa niečo naučila... A aj to dobre všetko dopadlo - a to je podstatné.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ako som čítala tvoje spomienky Adus, vynorili sa aj tie moje. Vianoce: spolu s bratom sme snorili po všetkých skriniach, v pivnici, no kde sa dalo. Raz rodičia poskrývali darčeky celkom zle, našli sme ich poľahky a ako bývalo zvykom ,hneď sme sa pochválili susedovcom. Oni tiež mali naše zvyky a pochválili sa tiež. O to väčšie prišlo prekvapenie, keď pod s stromčekom sme mali darčeky, ktorými sa chválili susedia a susedia našli darčeky ktorými sme sa chválili my.Naši rodičia aby predišli k odhaleniu darčekov skryli naše u susedov a susedovci u nás. Raz sa so mnou na skrývačku zahral aj náš pes. Prišla som neskoro z roboty, šup z hafanom von. Potom sprcha, a chystať veci na ráno. V noci ma budí mama, že kde je pes, lebo ho nikde neni,a že som bola posledná ja s ním vonku. Ja rozospatá, akoby strelilo do mňa sto hromov, vravím tak som ho asi vonku zabudla. Vybehli sme von volali sme naňho, hľadali, psa nikde. Ja som chcela volať aj na políciu, len aby sa pes našiel. Išli sme do bytu a že ešte či nieje na balkóne, kričíme naňho, keď sa len zo skrine ozve tiché hav. Hafan, kým som si vyberala veci zo skrine, vliezol do spodnej poličky na svetre a tam zaspal.Teraz som už rodičom aj ja a schovávačku sa hrám so svojou dcérou, a vidno, že moje pátracie gény podedila, nájde všetko. Najnovšie vozíme darčeky v kufri auta, tam nechodí.