Vraj trpíme spomienkovým optimizmom. Hlavne staršie generácie. Hovoríme, jak bolo kedysi všetko vynikajúce, jak sme sa mali dobre. Stále sa obzeráme dozadu, trochu jak ta Lótova žena, čo skamenela. Vraj aj my sa stále vidíme v socializme. Ustrnuli sme na tom, čo bolo.
Je dosť možné, že to na mnohých z nás platí.
No ja mám skôr opačný problém. Ja si z minulosti pamätám skôr všetky krivdy a ublíženia. Mnohé som pociťovala ako krivdu ako dieťa, a nechápala. Až v dospelosti sa mi vyjasnilo, prečo napríklad v prvej triede dostali knižku ako najlepší žiaci dve deti. A prečo nie aj ja, hoci som bola rovnako dobrá. Až ako dospelá som pochopila, že tí dvaja spolužiaci boli príbuzní mojej učiteľky :) Len tak na okraj, ten výber učiteľky bol asi dobrý, z celej triedy oni dvaja a ja sme študovali vysoké školy.
Dokonca mám problém pomenovať 5 najkrajších okamihov v mojom živote (okrem prvého momentu, keď som si uvedomila, že syn vyhľadáva očami môj pohľad a usmieva sa pri tom - to bolo asi to najkrajšie doteraz). Spomienok, keď som pociťovala krivdu mám však fúru.
Uvažujem o tom už dlhšie a celkom intenzívne. Skúšam na seba (aj na manžela) rôzne psychologické postupy, ako každý deň si povedať, čo bolo pekné. Alebo v nedeľu zrekapitulovať týždeň či na Silvestra rok. A sme na tom plus mínus rovnako
A tuším som konečne prišla tomu na kĺb. Aj keď sa deje všeličo okolo mňa (tak ako u každého), nejak mám pocit, že to, čo žijem teraz je to najlepšie. V každom okamihu. Napriek rôznym drobným prehrám, problémom, zdraviu... stále cítim, že to je super. A možno jediné, čo by som svojmu mladšiemu ja poradila, drž sa jazykov. A maj trochu viac odvahy.
Ako to je u vás? Dokážete len tak na rýchlo vymenovať najkrajšie okamihy v živote? Vidíte ich jasne každý deň? Alebo máte pocit, že to dobré už bolo?
Hmmmm - mám traumy, ale nie krivdy z detstva.
Ja som nejak tak optimisticky naladený človek. Čo život dal, to neskôr vzal. Proste to tak je.
Sú veci, kedy spúšťam samonasieranie, ale v podstate sa jedná o hnev na seba, že som jednala ako som jednala. Nechala sa využiť a vedela som o tom už v tom čase, keď sa to dialo napr.
Pekné momenty? Dneska som si urobila kávu s nugátovou čokoládou. Len tak. Lebo je piatok. Lebo si zaslúžim a mám sa rada. 😜 Akurát už tú čokoládu cítim na bruchu. 🤣 Nevadí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ako ja sa na tých ľudí nehnevám, nevyčítam im to. Len konštatujem, že si to stále pamätám. Že sa mi skôr tie negatívne veci vyplavujú
Káva s nugátovou čokoládou je fajn. To je ten prítomný okamžik. Teraz mi je dobre. Ale ako najšťastnejšiu chviľu v živote si to o týždeň nevybavím.
Keď som bola malá, pravidelne v zimné večery sa u nás drápalo perie. Všade sa to volalo trochu inak, išlo o prípravu peria do perín. Bola to príležitosť, keď sa "kamošky" stretávali. Najskôr odrápali v jednom dome, ďalší týždeň niekde inde. Vždy k tomu patrili príbehy, ktoré začínali: "Pamatám, to bolo vtedy... Pamatáš?... " A ja ako malá som doslova trpela, že nemôžem nič také povedať. Tak som sa proste jedného dňa stojac na záhrade, ktorá bola taká chmúrna, lebo jeseň, oranie... rozhodla, že ja si teda zapamätám tento deň. Deň, v ktorom sa nič nestalo....Myslím, že som vtedy ešte ani do školy nechodila
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nádhera s tou pamäťou. Nádhera.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No veď toto, prečo práve tie negatívne spomienky z mladosti nám utkvievajú v hlave najčastejšie? Aspoň u mňa je to podobné ako u teba.
Súhlasím, asi najvyšší čas vrátiť sa k tomu, aby som si každý večer pred spaním zosumarizovala, čo sa mi v ten deň podarilo, čo som spravila čo pekné zažila. Skúšam aj tie vďačnosti, len moje sústredenie nikdy ďaleko nedôjde. ;)