V najlepšej spoločnosti

Už to, čo bolo na začiatku stálo za to – posádka auta – MM, moja maminka a „zaťko čakateľ“ (mladý muž z patrične dobrej rodiny, veď nedám svoju dcéru bárskomu), no a jedna ufrfľaná dáma, čo si ju prizval MM lebo neveril mojim návigátorským schopnostiam. Musím priznať, že v konečnom dôsledku som svoju skepsu voči tejto spolucestujúcej prekonala, lebo hoci pri určovaní smeru sme ju ani tak veľmi nepotrebovali (Budapešť som absolvovala aj autom tak často, že tie hlavné orientačné body zvládam bez pomoci), ale dojem na mňa urobila tým, ako decentne upozorňovala vodiča, ak mu trošku oťažievala noha na plynovom pedáli a rovnako nezabudla pripomenúť relaxačné odbočky vo forme odpočívadiel s reštauráciami či bezínkami.
Keď sme s perfektným timingom (aj túto skutočnosť pripisujem k svojim zásluhám, veď správne odhadnúť nielen prípadný výskyt problémov na ceste ale aj manželov biorytmus nie je vôbec ľahké) dorazili na miesto, pridala sa k nám (i keď iba na chvíľočku) aj Barborka a v zápätí aj jedna z jej najlepších kamošiek s priateľom (keďže nám nie sú rodina, nejdem presne definovať, ale za fajnovosť ich koreňov tiež ručím), vysvetlila nám, kde sa máme ísť usadiť, dohodli sme sa, kde sa potom stretneme a už aj zdúchla medzi „svojich“ – ostatných promujúcich študentov.
Celé sa to odohrávalo v „Dome umení“ – viacúčelovom kultúrnom zariadení, kde sa konajú koncerty, divadelné predstavenia, výstavy – a teda aj promócie. Veľmi pekná moderná budova, veľkorysé priestory pridávali už beztak slávnostným chvíľam na vážnosti, všade bol dostatok ochotných a dobre informovaných organizátorov, ktorí boli aj patrične jazykovo vybavení. Pri vchode sme dostali brožúrku vytlačenú na veľmi kvalitnom papieri, boli v nej okrem základných informácií o škole, jej zameraní, dosiahnutých úspechoch aj mená všetkých absolventov, ktorí mali byť v ten deň promovaní. Čo vám budem hovoriť – viac ako 600 vyberaných mladých ľudí z celkove viac ako 100 krajín celého sveta. Už som aj v minulosti spomínala, ako si cením, že moje dieťa mohlo študovať v takomto prostredí, lebo možno viac ako samotné vedomosti získané z učebníc jej pre život dá to čo sa naučila „pomimo“ – v tom mnohofarebnom prostredí, kde boli zastúpené snáď všetky rasy, všetky politické presvedčenia a všetky náboženstvá sveta. Práve túto stránku vyzdvihol vo svojej úvodnej reči aj rektor p. Shattuck (muž s bohatou akademickou a politickou minulosťou – bol o. i. americkým veľvyslancom v ČR v r. 1998-200) ale myšlienka zbližovania a vzájomného porozumenia rezonovala aj v ostatných príhovoroch, či už to bol zástupca bývalých (ocenený za svoje pôsobenie v diplomacii) alebo súčasných študentov. Promócií, ktoré boli tento krát dvojnásobne slávnostné (lebo škola oslavovala aj svoje výročie a jej tohtoroční absolventi boli 20. ročníkom) sa ako každoročne zúčastnil aj jej zakladateľ a sponzor George Soros, známy finančník a filantrop. Okrem diplomov sa odovzdávali aj špeciálne ceny, ktoré pri ukončení akademického roku udeľujú osobám, ktoré sa obzvlášť zaslúžili o rozvoj „otvorenej spoločnosti“ (základná myšlienka všetkých Sorosových projektov) – tentokrát to nebol nik menší ako muž nazývaný aj Mr. Europe – Javier Solana a in memoriam Richard Holbrook (muž, ktorý sa podstatnou mierou podpísal pod znovuobnovenie mieru na Balkáne) za ktorého cenu preberala jeho manželka – spisovateľka a novinárka Kati Marton, ktorá sa tiež sama angažuje v tejto oblasti a naviac sa od nasledujúceho akademického roku stala členkou vedenia školy.
Hoci sme mali kúpené aj vysnívané šaty (som si spolu s Barčou skoro nohy zodrala, kým sme ich zohnali), ocenila som, že na pódiu si boli všetci rovní – nech už mal ktokoľvek sebehonosnejšiu róbu, počas ceremónie bola skrytá pod „talárom“, ktorý je dobre známy zo všetkých amerických filmov z univerzitného prostredia, rovnako ako hranaté pokrývky hlavy – a ak sa chcete pýtať, či aj tu na záver všetky lietali vzduchom, tak vám môžem pokojne ubezpečiť, že áno. Čo ale bolo na celom najlepšie – tieto habity si nemuseli kupovať (ako napríklad študenti na niektorých slovenských školách, kde už sa tiež uchytila móda talárov) – škola im ich bezplatne zapožičala.
Po obrade zavítala medzi nás aj Barborkina turecká kamoška Tugba, ktorej sme boli „náhradnou rodinou“, keďže predsa len je Istanbul trochu ďalej ako Bratislava. Urobila si s nami aj pravé nefalšované rodinné fotografie – šikovný počítačový grafik jej neskôr vo Photoshope môže zameniť naše tváre za tváre jej rodičov ... Hlavne, že jej nebolo smutno.
Unavená partia sa potom naládovala do nášho povozu a cestou k Barči na internát (sťahovanie dvojročných „nánosov“ nie je jednoduché) všetci ocenili moju „materinskú starostlivosť“ – fašírka s chlebom navodila vôňu a chuť domova a i keď slávnostné promočné menu to práve nebolo, hlad to utíšilo možno lepšie ako steak či losos. Mala som pre všetkých samozrejme aj dezert – chutnučký žltučký banán.
Cestu domov sme absolvovali chudobnejší o jedného člena (Barčin priateľ zostával na weekend) a bohatší o Barčine zvršky a iné „movitosti“ – Keď už nemôžeme mať doma dcéru, poteší aj jej batožina. Veď nech si ten posledný budapeštiansky weekend užije pekne v spoločnosti kamarátov. Rodinná oslava na záhrade počká.
A že kde je foto – no to by som aj ja rada vedela – fotil tuším každý okrem mňa – tak musíte vyčkať, kým tie zábery od všetkých posťahujem.