I.
Dnes som počula, že som vraj tvoje dieťa Bože.
Videla som už božie dieťa? To šteňa, čo chrúme odrobinky zo stola svojho Pána? Ten niekto, kto toľko domŕza, až mu Pán jednoducho dá čo chce? Je to ten, čo si nerobí ťažkú hlavu, čo bude jesť a čo si oblečie a Pán sa oňho stará? Takto vyzerajú tvoje deti Pane? Tož, ja som asi najbližšie tomu šteňaťu.
Po 15. rokoch viery som stále nepochopila, čo odo mňa chceš. Čo chceš odo mňa?? Stále neviem a nerozumiem Bože, čo chceš. Lebo 10 prikázaní je podľa mňa cesta a nie cieľ. A ja cestou kráčam. Škrtíš mi prívod kyslíka a ja neviem, ako ti mám veriť!! Ako sa to robí, že sa VERÍ V BOHA? Ako mám v teba veriť?
-- Ja Boha necítim,-- povedala som raz dávno kňazovi, ktorý mi na to povedal:
-- Keby to bolo dôležité, cítiť Boha, určite by nám to Boh doprial.--
A tak necítim ďalej. A verím. Verím?
Ako to vyzerá, keď sa verí v Boha? Čo sa pri tom robí? Odrieka sa pri tom čarovná formulka? Robia sa nejaké divné znaky? Chodí sa VERIŤ niekde na konkrétne miesto? Deje sa pri tom niečo zvláštne? AKO SA TO ROBÍ, ŽE SA V BOHA VERÍ?!!!!! Bolí to? Je pri tom človek šťastný?
Sme skutočne božie deti? To vážne? Bez srandy, sme jeho deti? MY?? Také tupé tvory? Mravce si to predsa zaslúžia viac, sú pracovitejšie. Nepoznám ani jedného mravca rebela. Papagáje a delfíny sú zasa inteligentné. Prečo sme my ľudia Jeho deti? Prečo som JA božie dieťa? Má ma Boh aspoň kúštik rád? Bolí to, keď ma má rád? Ako to vyzerá, keď má Boh niekoho rád?
Ech!
Neviem ako to vyzerá, keď má Boh niekoho rád. Neviem, prečo sme práve my jeho deti, ani ako sa verí. Neviem.
No buď sa verí alebo nie. Boh buď je alebo neni.
Bože! Priala by som si, aby si bol. Aby som mohla v teba veriť. A aby si ma mal rád.
II.
Čo ešte zostáva v očiach dieťaťa, ktoré už necíti hlad, lebo od hladu umiera!
Ako vyzerala nádej Indiánov, že sa im podarí žiť v mieri s bledými tvárami? Vyzerala ako masaker?
Ako vyzerala nádej v Kristových očiach, keď sa potil krvou? Vyzerala ako bolesť, strašné hrozné trápenie a smrť?
Prečo potom kňazi hovoria o nádeji, že bude lepšie, keď lepšie vôbec NEBUDE?
Bože, prečo mi dávaš nádej, že získam prácu, keď po zistení, že som tehotná ma aj tak vyhodia? Tých tvojich medových motúzov mám už plné zuby!! Radšej ma jednoducho zabi, aj keby som mala ísť do pekla, JE MI TO JEDNO! Nedokážem uživiť svoje jedno dieťa, prečo mám priviesť na svet ďalší hladný krk? Aby som trpela ešte viac? To akože chceš povedať, že doteraz mi bolo dobre? Počúvať svojich rodičov ako sa žerú už od detstva a nebyť schopná odísť, vidieť ako moje dieťa kopíruje správanie tej dory, mojej materi, to mám byť kľudná? Že však ešte bude horšie?
BOŽE!
Akú nádej to sľubuješ pre tých, čo v teba veria? Len sa nebojte, ešte ste si to nevychlípali až do dna, ale na druhom svete budete mať život večný?
Ako ti mám veriť? V čo? Že prežijem? Že umriem v hroznom trápení? Že sa zbláznim a všetko bude ružové?
Si tak ďaleko...
Nedostupný.
Bohom len pre niekoho. Robíš vraj zázraky, ale na takú chuderu ako ja je i toho zázraku škoda. Verím, verím, verím, trpím a revem rok za rokom, desať, pätnásť... a načo?
Veriť, že všetko bude horšie sa nedá! Nedá sa stále veriť! Nevládzem trpieť, dúfať, už nevládzem. Počuješ?
Bože, ty aj niekedy počuješ?
III.
Čakanie na odpoveď po konkurze. " Odmietnu ma, ako ináč. Taký je predsa život... (ten môj život)" A nalomená tŕstina sa zlomí, hasnúci knôtik zhasne a všetko v Biblii je klamstvo. Boha niet, a to že trpím je zbytočné, nezmyselné a život je len jeden veľký omyl.
Vzali ma. Prácu mám.
Po rokoch prvá veľká dobrá vec, čo sa mi prihodila.
Díky ti, ty čo si hovoríš Boh.
Bruško s dieťaťom mi rastie a na 2 a pol mesiaca je dosť zbytočne veľké. Ťažko sa skrýva, chcela som aspoň o dva mesiace neskôr oznámiť, že som tehotná. Práca ma baví a aj keď strávim denne 2 hodiny cestou do práce a 2 hodiny cestou z práce, ráno sa vždy teším. Nechcem ju stratiť.
Pri pomyslení na pôrod a novorodeňa šediviem. Už viem aké je to ťažké. No chcem ho kojiť aspoň rok. Ako to VŠETKO zvládnem? Bez práce nemám šancu zaplatiť nájom a vyžiť. S prácou nevládzem postarať sa o novorodeňa. Vyberiem si? V meste kde nikoho nepoznám...
Kašľať na to! Možno zomriem pri pôrode. Možno už konečne príde koniec sveta. Bože, aká by som bola šťastná, keby koniec sveta prišiel! Jednoducho nevládzem žiť a vôbec, VôBEC ma nebaví mať starosti, ktoré nevládzem niesť...
DOSLOV: Toto som napísala asi pred dvoma rokmi. Chcela som to poslať do nejakého časopisu, ale do akého? Z obyčajných časopisov sú všetky pre mňa len plátky o ničom. Takéto čosi by ani neuverejnili. Z náboženských mi akosi ani jeden nesadol, tak aby bol aspoň trochu "môj". Táto stránka mi sadla. Úplne. Tak DÍKY, že ste, že ste tu všetci, čo ste tu a že ste akí ste. MŇA TO VEĽMI TEŠÍ, ŽE STE.
(Depka vyzerá strašidelne, ale dnes je mojím prvým cieľom: Nezošalieť (nemáš to dovolené). Tak sa o to tak v kľude, pomaličky snažím.) 
Ahoj filipka, dúfam že tvoja životná a duchovná situácia sa zmenila k lepšiemu , keďže si to písala pred dvomi rokmi. Držím palce a verím, že si na mnoho otázok našla už aj odpovede. Prajeme vám-celej tvojej rodine-veľa pozitívnych a optimistických dní .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
fuha, tazsie citanie - nachadzala som vela svojich myslienok...
predpokladam, ze dnesna situacia, aj ked sa Ti vtedy zdala narocna, je predsa len pekna, aj ked niekedy nelahka...
inak fakt nepoznam casak, kde by sa dali zaradit Tvoje riadky....sem sa hodia, tu su ludia, ktori pochopia, co vsetko sa v Tebe v tom case dialo
mam pocit, ze mne materstvo prinieslo aj optimizmus...predtym som taka nebola, vela veci som videla cierno, pochovavala som veci skor, nez som skusila, ci budu fungovat... teraz, aj ked je niekedy tazko, snazim sa to nejak prezit s tym, ze potom urcite pride dobre obdobie a nejak nemam narok byt zufala a pesimisticka pred dcerkou a manzelom (on je desny pesimista, tak to musim vyvazovat predsa, neeee?)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...ani neviem (výnimočne) ako opísať pocity, ktoré si mi pripomenula svojou výpoveďou spred dvoch rokov......
....mala som po dvadsiatke a doma ma už nechceli a svet ešte pre mňa nemal otvorenú náruč.... Veľa sa muselo a nesmelo... ako vyhnanec som po škole pracovala na rôznych miestach v odbore len pre to, že poskytovali ubytovanie. Bez motivácie, bez priateľov, bez pocitu bezpečia.... a láska roky ďaleko......a chatrné zdravie......
Proste , tieto myšlienky - teda to gro - mi vŕtali hlavou ako dotieravé muchy a tiež nebolo komu sa zdôveriť. Ani neviem ako som sa z toho dostala. Asi to koncentrovalo slnko a leto a častá zmena prostredia. Dnes nechápem ako som tak mohla žiť, ale nesedí mi ani že som "usadená". Proste pre mňa typické: všetko alebo nič...
Ďakujem Filipka, že si mi pripomenula, že teraz to už nie je také zlé a hlavne, že TO budúce bude podľa tohoto vzorca - ešte lepšie...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
..Filipka, je ti už lepšie???...alebo sa pocity s pred dvoch rokov vracajú??...Dala si to tu práve teraz preto, aby si nám dala nahliadnuť trošíčku do tvojej dušičky???...alebo je to tiché volanie o pomoc....nech je to ako chce, daj vedieť viac ako tvoje detičky, ako ty!!
..verím, že je v tvojej blízkosti niekto, kto ťa drži za ruku, keď ti je ťažko....keď práve nieje, modlím sa za to, aby už čoskoro bol...
....ja som sa našťastie nikdy necítila neľúbená...aj keď ťažko mi bolo...veriť je jednoduché a zároveň zložité...Keď mi bolo najťažšie cítila som (priam fyzicky) objatie a prítomnosť božej lásky.....
..filipka, som tu aj pre teba tak sa usmej...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj. myslím, že kludne do mozes hodit aj do blogu na sme. Tam sa stretnes s roznejsimi reakciami, tu sme už trochu jedným smerom zamerané. ja osobne poviem,"neviem, čo tým chcela básnik-baník povedať", pokial to bol vnutorny pocit spred dvoch rokov, hodilo by sa skonstatovat, co sa stalo odvtedy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
do paze, vypadava mi internet.
diky baby.
LIENKA - chcela som si len vyliat dusicku. Povrazok nechystam. Tak ako som z vasich prispevkov zistila, ze nie som sama s par priatelmi, kto rozmysla inaksie, aj ja som chcela dat "na papier" nieco, aby zas niekto iný videl, ze nie je sam.
Prvy plan ist do prace po dvoch mesiacoch od porodu som nechala tak. Muzicek nas podporuje, no tri tyzdne bez neho je o hubu, starsia dcera 5,5 mi dava zabrat a mne skoro kazdy den tecu nervy. Babetko je krasne, dobre a zdrave. Ja este stojim (sedim alebo lezim tiez). Priatelov mam, pokecame, vedia ze to nemam lahke, pomahaju. Ale nechcem vsetko to smutne vesat na nich. Ani tu sa nemienim len vylievat.
APOLIENKA - basnik niekedy nema nič mudre ani co nove povedat, len chcel nieco povedat.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nuž ani by som nepovedala, že sme jedným smerom orientované, ja som neveriaca, ale aj napriek tomu som si tvoj príspevok so záujmom prečítala, a snažila pochopiť. Myslím, že ako neveriaca to mám niekedy jednoducho ľahšie, lebo neriešim dilému prečo to pán Boh takto chcel, prečo to dopustil, čo tým chcel povedať, aký mal zámer, vypočuje moje prosby....? Možno sú to pre mnohé z vás kacírske slová, ale tak to cítim a necítim sa byť horší človek. Aj keď som neveriaca, 10 Božích prikázaní mi niečo hovorí a podvedome sa nimi snažím riadiť nie preto, že to tak viera prikazuje, ale preto, že ma tak vychovali a ja to tak cítim. Každý z nás v živote prejde niečím podobným, niekto viac či menej krát, pochybnosťami o samom sebe, o živote, o jeho zmysle. Ja si myslím, a mňa to vždy zdvihlo zo zeme, že žiť sa oplatí, že vždy sú tu ľudia pre ktorých sa oplatí bojovať, možno to nie sú práve najbližší ľudia, teda rodina, rodičia, ale určite sú. Verím filipka, že dnes už sa to utriaslo, či už pomocou Božou, alebo dobrých ľudí a tvojej sily žiť pre seba a tvoje deti. Budem rada ak nám napíšeš viac.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Majas myslím, že Apolienka tú spoločnú "orientáciu", myslela tak, že sme tu skôr ochotné a schopné vypočutia a pofúkania...že na iných netstránkach by jej snáď niekto za taký názor aj vynadal, či možno vysmial ju, ....
Je teda fakt, že my sme tu inak orientované ,aspoň ja to tak cítim
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ok, tak potom som rada inak orientovaná .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj,
rovnako orientovana
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru tak som to myslela. díky lienka.
že tu máme tendenciu veci riešiť a ak to vyzerá na nejaký problém, dajako pomôcť. Ale toto bola skôr asi čierna poézia.. teda próza u Filipky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
MAJAS - nenasla som tu veriacich ludi, ani dobrych ludi, ale ludi u ktorych sa mi paci ako rozmyslaju. Lebo ROZMYSLAJU. A maju SVOJ rozum a srdce.
Zit pre moje deti je fakt to, co ma drzi pri zivote. Bez deti by mi sice bolo lahsie a bola by som kdesi uplne inde, ale zas by mi ten lahky zivot nedaval zmysel a bol prazdny. Teraz je "plny" no mala som pocit, ze uz nad unosnu mieru. Mam krasne deti. Tesim sa ako vyrastu, tesim sa ako budem babka a pokial budu chciet budem im pomahat, tesim sa teraz, ze si ich mozem pritulit a dat im pocitit - teba mam specialne extra rada.
Majas, ze si neveriaca mi je jedno. Je to tvoja osobna vec. Ze sa niecim riadis sa mi paci, lebo rozmyslajuci clovek pochopi, ze spolocnost sa riadi nejakymi pravidlami, vesmir funguje podla nejakych pravidiel, priroda, zivot... a clovek by mal mat pravidla tiez. Hocijake svoje. Nie si horsi clovek, aj ja som len veriaca, nic horsie ani lepsie ako hocikto iny. Na inakosti neni nic zvlastne. Podla mna je normalna.
Tesi ma tvoje povzbudenie. Neviem vsak, co viac napisat, lebo myslim ze som napisala uz dost vela a husto.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka,
priznam sa, ze cely Tvoj prispevok som citala so zatajenym dychom a strachom.....kam to dospeje a ani nevies, ako sa mi na konci ulavilo .
Pochybovanie a hladanie spravnej cesty v danej chvili je naozaj mnohokrat tazke, ale treba pocuvat svoje srdiecko a pocity a potom sa odpovede hladaju urcite lahsie.....
Mozno az v poslednych rokoch....uz budem par rockov....17...vydata...a deti rastu...15 a 12 rokov....si akosi castejsie uvedomujem a pocitujem lasku...a to z mnohych stran a ....viem, ze ked idem vecer spat alebo mam nieco tazke na dusi...okrem mojej rodiny a dobrych priatelov je tu este niekto, kto sa bude venovat len a len mne....a mozno prave pre tieto rozhovory som rada, ze som si nasla cestu k viere .... vsak urcite ludi podla viery nedelim, ale vzdy budu dobri a zli....a je jedno ci su veriaci alebo neveriaci....svoj potencial mame v sebe a musime si ho chranit a starat sa on.
Vitaj a vela stastia, sme tu jedna velka rodina
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
"Mozno je Zem len peklom nejakej inej planety" myslim, ze to povedal Karel Capek, ale nie som si ista.. napadlo ma to len pri tom, ked si citam ako vela ludi hovori, ze ich deti, ci manzel, ci "Boh" drzia pri zivote.. vyznieva to akoby ani jeden z nas nebol vlastne stastny 
Tak potom o com vlastne ten zivot je? 
Ospravedlnujem sa, ale akosi mi prislo na um taketo filozofovanie..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ten citat je pekny. paci sa mi. o com je zivot si musi kazdy clovek odpovedat sam. ten moj je momentalne o detoch. ked vyrastu, chcem si splnit sen o cestovani.
ja mam pocit, ze tu na zemi iba "šaškujem" a nervím sa somarinami a to skutočné je až niečo "po tom" (zeby po smrti?). Ale stastie je tez relativny pojem, asi ako aj zmysel zivota. A ked som co i len kustik stastna, mozno je to i ten isty kustik zmyslu zivota.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A este je jeden pekny a pravdivy citat:
"Pomoz si, clovece, aj Pan Boh Ti pomoze"
A o tom je zivot, ze my sa musime starat a nie cakat, ze sa niekto len tak stale bude starat o nas
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No,Filipka,silá káva,ale klobúk dole akú si tu spravila očistu duše.........Aj ja mám takú dilemu niekedy......je .......nie je..............Ako to povedala jedna česká herečka / Jirásková/,nie každý dostane ten dar viery.......Lebo to je dar.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka, našla som v tvojom príspevku samu seba spred troch rokov. Bývala som vtedy s dvomi deťmi u manželových príbuzných /podotýkam nie u svokrovcov/ a v podstate som každým nádychom pod tou strechou vdychovala podobné myšlienky. Ale výdychom neodchádzali. Vtedy som si začala písať denník. Situáciu už bola totiž taká neúnosná, že mám po dnes nočné mori s naším "pánom domácim". Neprišlo k žiadnym fyzickým útokom, ale psychika utrpela strašne. Aj moja, aj manželova. Našťastie deti boli malé. Prosila som boha o vlastnú strechu nad hlavou skôr, ako moje deti budú chápať.
Keď už som skutočne nevládala, /a ty si to slovo precítila v plnom význame a nezveličené/ prišlo vyslobodenie. Zomrel môj starký. V priebehu troch dní mu zistili rakovinu, operovali ho a umrel. V noc keď umrel, prisnil sa mi sen. Prišiel ku mne, pohľadil ma a povedal: dievča moje, my sa takto vidíme naposledy. Zobudila som sa s plačom, ale zrazu som vedela, že bude lepšie. A naozaj, rodičia mi ponúkli ich byt a sami prešli do bytu po starkých.
Pýtam sa teda: je Boh? Čo chcel starký povedať vetou: Dievča moje, my sa už TAKTO vidíme naposledy?
Chcem veriť, že je. Bola som starkého najobľúbenejšie vnúča a ja ho ešte chcem stretnúť. Hoci to znie ako jeden z neuveriteľných príbehov, stal sa mi.
Filipka, prajem Ti, aby aj k vám prišlo vyslobodenie čo najskôr. Veľa síl!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Evica, až teraz som si prečítal tvoj príspevok. Je to strašne krásny príbeh. Preto túto stránku TAK MILUJEM.
Môžem sa tu "vyliať", keď mám silu tak povzbudiť, podporiť, podržať, podeliť sa s radosťou...
Ešte stále kráčam, veľa plačem, ale keď vidím, že ľudia majú tiež problémy ako ja, mňa to povzbudí. Nepomôže mi veta: "Neboj, raz bude lepšie" (kedy???) alebo "Mysli pozitívne" (to je ako??). Mne hrozne pomáha keď vidím, že nie som sama, lebo väčšina priateľov a známych žije v sťastnom manželstve, v byte (síce s hypotékou ale vo svojom) a nemusia bojovať o život. Verím, že čoskoro tu napíšem - prestala som prežívať, začala som žiť.
A ďakujem, aj tovoj príbeh ma povzbudil vo viere.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
evica, rozplakala si ma, a som šťastná za teba, že to vyslobodenie prišlo...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
filipka, vitaj medzi nami! viem, čo chceš svojím príspevkom povedať. Určite mnohé z nás mali podobné myšlienky, len sa ich báli-neodvážili sa ich publikovať.
Ale pevne verím, že Tvoja "depka" je už veľmi ďaleko, a patríš medzi nás!!! Tak vitaj!!!