alebo takéto čosi som ešte nezažila!!!
Už druhý rok si užívam skutočnosti, že mám v skupine iba deti, ktoré som si odchovala na svojich pravidlách a nemusím sa naťahovať s dedičstvom pravidiel iných kolegýň. Proste keď niečo poviem, tak nemusím počúvať výhovorky ... ale u kolegyni to bolo tak a tak a hlavne lepšie... pričom sa väčšinou i tak nejednalo o pravdu, ale iba o pokus, či im vodenie za nos nezožeriem i s navijákom.
Nuž ale ak si človek myslí, že ho nič nové neprekvapí, zaisto už kdesi za dverami čaká nasledujúci "zážitok"... či už v dobrom a či v zlom. Šok spred dvoch rokov som dodnes nespracovala, ale nie o ňom som chcela.
Na mysli mám tohtoročné prekvapenie. Medzi prvákmi sa objavil nasledujúci fenomén. Za posledných 9 rokov som nezažila dieťa ako je on. Na začiatku sme sa s kolegyňami či jeho učiteľkou i zasmiali, ale po prvých 6 týždňoch to už prestáva byť vtipné. Začína to byť unavujúce a pomaly, ale isto všetky v jeho bezprostrednej blízkosti šedivieme. 
Tomu dieťaťu chýba oddelenie pamäti. Kto nezažil, si iba ťažko predstaví, o čom píšem. Aj keď teraz asi vravíte: to poznám, také mám sama doma ... musím odporovať. Nie, to nepoznáte!!! Nie, nemáte!!! Zábudlivcom je snáď každý z nás z času na čas, ale kaliber tohoto chlapca netromfne nik. Naozaj sa obávam, že raz niekde zapatroší vlastnú hlavu. Doslova a do písmena. Ten stratí/zabudne i to, čo mu tým najkvalitnejším sekundovým lepidlom prilepíte ku krku. V tom je majster, on to zvládne!
Príbeh prvý
Dobehne do družiny. Moja prvá otázka: kde máš aktovku. Každodenná odpoveď : aha, zabudol som v triede....a beží nazad ... príde kolegyňa: kde máš fľašu na pitie? ... jeho odpoveď: neviem, ale doteraz tu stála ... a tak ďalšiu polhodinu spolu hľadajú fľašu... príde učiteľka: kde máš úlohu - jeho odpoveď: žiadnu sme nedostali - naozaj? - naozaj! - a čo je potom toto? ... máva mu pred nosom papiermi. ktoré si zabudol na lavici - aah! heuréka!... ideme do triedy, kde robíme úlohy a ja sa ho pýtam: kde máš úlohy? ... žiadne sme nedostali! tvrdí nanovo (a to nie že by chcel klamať, on je o tom skalopevne presvedčený)... ako že ste nedostali, veď ti ich priniesla osobne tvoja triedna?!? - ahaaaa! - naozaj jasne vidite, ako sa kdesi v diali rozbliká žiarovka, ale tie papiere zasa i tak polhodinu hľadáme ... dopíše úlohu a beží preč ... vráť sa! volám za ním ... prečo? vráti sa pekvapene do triedy - ukážem na stôl, za ktorým sedel - na lavici peračník, zošit, pod lavicou aktovka ... A? pýtam sa, ukazujúc na veci ... aha, zabudol som! ... na konci družiny prídu rodičia ... kde máš bundu? - tu! ukazuje hrdo - no ale tú, čo si si včera zabudol v škole?!? - jeho nadšenie badateľne poklesne, keď pokrčí ramenami a o čosi tichšie zahlási: aha, neviem...
Keď sme minulý týždeň v ktorýsi deň ako zvyčajne písali úlohy a kolegyňa prešla z triedy do našej miestnosti, bola som práve zaujatá kontrolou úlohy jednej druháčky a z diaľky zachytila jeho odhodlané slová:
- Dnes tu nesmiem nič zabudnúť!!! Dnes všetko so sebou zoberiem!!!
- Fíha! To je ale pokrok!!! - pomyslela som si, spokojná s jeho rozhodnutím a ďalej sa venovala oprave. No už asi za dve minútky na mňa volá niektoré z prítomných detí a ukazuje na jeho stôl:
- Pozri, zasa tu všetko nechal ležať!
A tak mocným hlasom volám jeho meno, keďže sa už hrá vo vedľajšej miestnosti.
- Čo sa deje? vstupuje do triedy s naširoko otvorenými očami. Akoby sa divil, prečo ho vyrušujem z hry.
- Pozri tam - ukazujem na miesto, kde ešte pred pár minútami sľuboval nesplniteľné.
Kebyže v tom momente vidíte jeho prekvapený pohľad a počujete, čo a ako vyslovil, tak tiež nemáte ďaleko od cvrknutia do gatí.
- Ahaaa! Ja som naozaj zasa všetko zabudol!!!
Príbeh druhý
Kolegyňa sa rozhodla zobrať si na starosť každodennú kontrolu aktovky malého zábudlivca. Lebo ani jednej z nás sa nechce znovu šliapať na tretie poschodie, lebo napríklad vo výbave chýba bunda (ja som prebrala každodennú výmenu informácii s jeho triednou, ktorá je už tiež so silami v koncoch).
No a jedného dňa príde rozrušená do práce a zvestuje mi:
- To mi snáď ani neuveríš!!! - ona sa vie tak správne rozohniť - včera som s ním všetko prešla, celú aktovku - fľašu, desiatový box, peračník, zošity, knihy! Bundu som mu obviazala okolo pásu. Cestou dolu som išla v tesnom závese za ním. Prišli sme na dvor... a bunda bola FUČ!!! To dieťa je, prisámbohu, BERMUDSKÝ TROJUHOLNÍK!!!
Zakončila zdrvene... 
nuz to chlapca je zatial pre mna zahadou... este nikdy som nemala dieta (je jedno ci chlapec a ci dievca), ktore by si hned v prvy den zapamatalo takmer vsetky mena zvysnych deti zo skupiny (a uz vobec nie chlapec, ktory si zapamata mena dievcat) - okrem neho mam este dvoch mladencov z jeho triedy a z tej trojice, ktora sa teraz uci pisat prve slabiky/slova, ich najlepsie z odpocutia zreprodukuje - na druhej strane... ty mu nieco povies a za 30 sekund on o tom nic nevie .... alebo prisla za mnou ucitelka, ze si s nim mam prejst jednu basnicku, ktoru sa deti mali naucit doma naspamat podla obrazkov a on vraj nula bodov - predpokladam, ze to zasa zabudol povedat rodicom, lebo citanie/ucenie spamati robia odjakziva s nimi - nuz som vytiahla zosit z aktovky, ze si to s nim prejdem a on to zrazu odrapkal cele a bezchybne sam - predpokladam, ze sa to naucil pocas vyucovania z odposluchu inych
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja by som tipovala, že v jeho hlave sa preháňajú úplne iné veci. Toto všetko považuje za podružné a nepotrebné. Preto to vynecháva. Keď sa náš syn odmietal učiť v škôlke básničky ako ostatné deti a ukázalo sa, že ich po prvom počutí ovláda a potom ho to proste nebaví, poslali nás do psychologickej poradne zmerať iq. Ale teda iné príznaky nemal. Naopak, podozrievam, že mená všetkých spolužiakov neovládal ani v maturitnom ročníku. Zato modelové rady áut snáď všetkých značiek aj s podrobnými údajmi má v hlave uložené veľmi dobre 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no ono je rozdiel, ci sa na deti pozerame ocami rodica alebo nezaujatej osoby ... ty si teraz viacmenej reagovala na tu pamat, co si dokazal ci nedokazal zapamatat (mena, basnicky, autoznacky) ... odo mna to bol iba dodatok v komentari ... v prispevku skor islo o to, ze on ma veci pred ocami, ale akoby ich nevidel - samozrejme, ze i ine deti zabudnu nieco (flasu, ciapku,...) ale on absolutne vsetko a pri kazdom presune a kazdy den - uz 6 tyzdnov v kuse ... nemyslim si, ze to bol aj vas pripad... v skupine som uz mala naozaj hocico, ale nieco podobne este nikdy ... nebude to mat chlapec lahke, kedze sa to tyka aj domacich uloh a pisomnych sprav pre rodicov - ulohy zaprie, na spravy zabuda - to uz samotna ucitelka chodi teraz extra za nami, aby nam ohladne neho vsetko dolezite oznamila a aby sme to my s kolegynou dalej posunuli rodicom - to je iba jej dobra vola, nie povinnost
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak to verím, že už vôbec, ale vôbec nie je zábavné. Ako je na tom s učivom, z toho si niečo pamätá ...? Či len má úplne, ale úplne iné priority? ostáva otázka aké?