Cez víkend som niekde na FB čítala také trochu humorne myslené upozornenie pre rodičov - "Nenechávajte deti príliš dlho u babičky. Nášho syna sa predavačka v obchode spýtala, koľko má rokov a on povedal: Keď Boh dá a ja sa dožijem, tak v septembri budem mať 6" 
Jasne, trochu prikrášlené. Ale mne to pripomenulo niečo z môjho života.
Narodila som sa ako prvé vnúča. Mama išla samozrejme zhruba v roku do práce a o mňa sa staral, kto mohol. Najčastejšie babka. Dodnes spomíname, že bola tragédka, všade videla nebezpečenstvo . No jedna z mojich najrannejších spomienok je to, ako u nej chodím popod stôl. Taký mohutný dubový mala. A ona mi hovorí: Keď ma nebudeš poslúchať, tak v lete zomriem.
Nemyslela to zle. Sama mala ťažký život, najskôr jej ako malej zomrela mama, neskôr otec. A tak ako najmladšiu si ju posúvali súrodenci. Ale je prekvapujúce, čo som si ako malá zapamätala. Mmch, babka od nás odišla, keď som mala 31 rokov. No jej slová ma sprevádzajú celý život. Zrejme poznačili moje strachy a tajné komnaty.
ja som počula to isté + neodchádzaj bez pusy alebo objatia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neviem koľko som mala, keď mi babka povedala, aby som sa doma s nikým nevadila, lebo neviem, či budem mať možnosť ešte to dodiskutovať. Lebo nevieme či dožijeme.
Asi 30 rokov naspäť ma dostihlo podobné "Neodchádzaj s hnevom z domu." Neviem či je to moslimské či aké príslovečie. Ale vlastne vraví, to čo babka - tá sa kdesik v hrobe obracia, keď to píšem v jednom príspevku dokopy, ale pre mňa je to veľmi silný odkaz.
Preto sa nerada hádam a keď sa rozchádzame, potrebujem uistenie, že aj prudká výmena názorov je OK, základ to nemení.