Po tom, čo sme sa s učiteľkou náboženstva zhovárali o momentálnych problémoch s Afričanom, pričom som jej povedala svoju verziu, prečo asi posledné týždne vyvádza/vyrušuje/je nekľudný na vyučovaní, aj ona potvrdila, že je rovnako neposedný na hodinách u nej. U mňa je relatívne v pohode, ale ja som naň prísna, keď treba a to sa za tie roky už naučil akceptovať.
Okrem toho mi povedala, že začali ako trieda chodiť na povinné plávanie (hodiny telocviku) a hoci s ním robila (privátny) kurz cez leto, vraj ho teraz takmer nedokázali dostať do vody, aký mal z nej strach.
Nuž som len tak mimochodom po včerajšom doučovaní a na ceste domov nadhodila túto mokrú tému.
- Počula som, že chodíte teraz plávať...
- Mhm - zakýval podarene hlávkou a v jeho očiach som spoznala ten neklamný náznak čohosi výnimočného.
- A ako? Darí sa ti?
- Hmm... - zdráhal sa odpovedi - nuž,... nie moc veľmi.
- Prečo? Vari sa bojíš vody?
- Mhm - priznal hanblivo. No vzápätí sa mu rozžiarili očičká a on si na niečo dôležité spomenul.
- Aaaale - chcel hrdo zdôrazniť to, čo nasledovalo - piť sa ju nebojím!
- Tak to mi práve padol kameň zo srdca - zakončila som v návale smiechu.
To dieťa je naozaj božské. Svojimi úprimnými odpoveďami dostane do kolien asi každého, kto má dar rozpoznať, čo sa naozaj skrýva za tým klbkom nekonečnej energie.
Jáááj môj zlatý, ešte že tak ...