Kde zohnala všetky tie masti?

Ochkajúc, jajkajúc vošla do triedy Tichá voda. Na chrbte mala aktovku a oboma rukami za sebou ťahala velikánsku papierovú tašku. Navonok vyzerala byť pevná/stabilná, ale i dosť plná.

- Katarína, uff, uff, ledva ju unesiem!

- Čo v nej skrývaš kamene?

- Nie, iba nové knihy a tohtoročné pozostatky z lavice (rozumej napr. tvorbu z výtvarnej). Vyprázdnila som celú aktovku a jej obsah som nastrkala sem do tašky.

- Aký zmysel to má, niesť prázdnu aktovku na chrbte a ťahať za sebou ťažkú tašku, napratanú na prasknutie? A riskovať, že záťaž nezvládne a rozpadne sa? Veď ani tebe sa s ňou nekráča príjemne, ako tak na teba pozerám...

- To má zmysel! - nedala sa malá výmyselnica - keď ma príde vyzdvihnúť mama, tašku musí niesť domov ona! Ja ponesiem iba prázdnu aktovku.

Na záver ma obdarila sebaistým pohľadom a suverénnym úsmevom uznávaného stratéga.

Pozerala som na jej rozkošnú tváričku, v duchu sa smiala nad vypočítavosťou (či vari až zákernosťou?) dnešných detí a rozmýšľala, kde zohnala všetky tie masti, ktorými je mazaná... a to teda ona je.

- Nuž ale to nie je príliš férové voči mame - zahlásila som.

Iba mykla nezainteresovane plecom. Vždy mykne, keď jej v rýchlosti na jazyk neprichádza žiadna správna odpoveď a obe tašky vpratala s námahou do svojej priehradky v skrinke.

Šak počkaj, zajíci!- pomyslela som si a ďalej už nepovedala nič - ja držím s tvojou mamou, my ti prejdeme cez rozum!

Naplánovala som si ju v nebadanej chvíli odchytiť a kdesi bokom informovať, aby dcére veľkoryso navrhla, že keď dnes dostali tie knihy do tretieho ročníka, tak jej teda výnimočne pomôže na ceste domov niesť ťažkúúú aktovku... a ona nech pre zmenu nesie "ľahšiu" papierovú tašku.

Lebo i ja mám isté druhy mastí v zásobe.

Človek mieni, osud mení. Mama mi neprišla tak správne do rany, aby som jej potajomky zašepkala do ucha správnu taktiku, a tak sa asi potila v pekelne prehriatych mníchovských uliciach pod váhou, ktorú jej "dopriala" jej vlastná dcéra.