Oduté pery

Večer vystupoval Michaelov zbor v kostole medzi Marienplatzom a Viktualienmarktom a ja som sa spýtala Afričana, či chce ísť so mnou na ich vianočný koncert. Keď som mu to týždeň predtým prvýkrát navrhla, neuvedomila som si, že sa pár dní predtým budú sťahovať. Podľa pôvodných informácii sa nová adresa nachádzala dosť ďaleko, čo by som časovo po koncerte nedala. Nakoniec sa mestu podarilo zohnať pre nich ubytovanie o čosi bližšie. Autom odo mňa v nočnej premávke asi na 15 minút jazdy.

Najprv súhlasil, že so mnou pôjde, potom mu však čosi sadlo na nos a keď prišla v deň D mama po brata, zdráhal sa. V tom prípade bolo pre mňa ľahšie nebrať ho, bo som vedela, že je pred nami dlhý večer, on bude unavený, ani úlohy kvôli krúžku ešte nerobil. To potom každé "ak nebudeš dobrý, tak..." stráca automaticky na účinku. Veď on vlastne nechcel ísť...

Lenže mama ho, vedomá si skutočnosti, že nik iný i tak jej syna nikam nezoberie, prinútila ísť. Takže som za sebou doslovne ťahala dve oduté pery. A do batohu si pribalila jeho dva zošity a peračník. Schválne sa vliekol čo najpomalšie, neodpovedal mi a vždy, keď sa nám oči stretli, škaredo na mňa zagánil.

Doma som po slovensky poprosila Michaela, aby sa s ním pokúsil nadviazať rozhovor, ale ani to moc nepomohlo. Naďalej sa tváril ako kôpka nešťastia a stelesnená urazenosť zároveň. Jediné, čo ho trochu uzmierilo s osudom, bolo cestovanie U-bahnom. Fascinuje ho tma v podzemí. Rukami sa prisaje na sklá letiaceho vagóna, vytvorí si nimi niečo ako ďalekohľad do neznáma a uprene cez ne sleduje svoj vlastný a mne utajený svet.

Keď sme sa pred kostolom s Michaelom rozlúčili, navrhla som mu krátku návštevu vianočných trhov. A zrazu sa ľady prelomili. Doslovne hltal žiariacu nádheru kolo nás a jeho očičká ju čochvíľa takmer tromfli. Niečo podobné ešte v živote nevidel. Držal ma pevne za ruku a zrazu sa mu rozviazal i stuhnutý jazyk. Tvrdil, že mníchovskú radnicu ešte nikdy nevidel. Možno ho iba plietla neznáma vianočná atmosféra. Priam s bázňou nakúkal do každého stánku a po prvýkrát na mňa neskúšal to svoje hlučné, dookola sa opakujúce a kúpiš mi a dáš mi? Ale ja som mu i tak kúpila. Jesť predsa potreboval, nuž sme spojili príjemné s užitočným. Nedôverčivo hľadel na posúch so smotanou, slaninou a cibuľou vo svojich rukách. Teda len kým doň nezahryzol.

Na karamelizovaných orieškoch si pochutnával ešte v električke a vymyslel si s nimi pre nás jednu zábavnú hru. Uistila ma, že je opäť všetko v poriadku. Už chcel iba vedieť, či v ten deň pôjdeme i autom. Lebo to, čo je pre iných jeho spolužiakov absolútnou samozrejmosťou, sú pre neho Vianoce s narodeninami v jednom. Že autom musíme ísť na konci nášho výletu, to on nevedel, tak som mu hádankovo odvetila:

- Ak sa mi nebudeš pliesť do riadenia a nútiť ma ísť na červenú ako minule, tak to možno vyskúšame.

Keď sme dorazili ku nám domov, oznámila som mu, že má polhodinu čas na úlohy a ja zatiaľ spravím večeru, kým sa poberieme na samotný koncert. Posadila som ho ku stolu v jedálenskom kúte, neuvedomiac si, že na druhákov nepasuje jeho výška. Nuž musel písať po stojačky. Na chvíľu som zmizla na WC a keď som sa vrátila, čakal ma pohľad pre Bohov. Začala som sa zadúšať smiechom, ale tak, aby to on nezbadal. Sedel pri stole v absolútnej tichosti - veď tam nik iný nebol, pred kým by sa ako v triede oplatilo vystrájať či šaškovať- a hlásil sa. Či veríte a či nie, on sa v družine pri úlohách nikdy neprihlási skôr ako pred päťdesiatym piatym upozornením.

Padlo mi zaťažko udržať vážnosť v hlase, no nedalo mi nepovedať mu:

- Prosím ťa, zapamätaj si túto chvíľu a pokús sa ju preniesť i do lavíc v škole. Tam si prajem, aby si sa takto v tichosti hlásil a nerušil ostatných. Ale tu sme u mňa doma, navyše sa ponáhľame. Tu sa hlásiť nemusíš. Tu ma musíš zavolať hneď, aby som ti prišla pomôcť, ak sa s niečim nedokážeš pohnúť ďalej.

Úloh bolo veľa, a tak matematiku nestihol dokončiť. Aj preto, že najprv si pomýlil zadania a namiesto trojky začal písať dvojku. S niečim podobným som rátala, preto som preventívne informovala učiteľku, čo s ním plánujem a že bude poprípade na druhý deň unavený. Do zošita som jej vložila doplňujúci odkaz, že zadanie dorobíme o deň neskôr. A tak to prizvukovala i jemu.

Koncert bol nádherný, ale pre neho príliš dlhý. Predpokladám, že ešte nikdy nebol takto dlho na nohách a mimo domu počas školského roku. Bola som rada, že mi pred odchodom do mesta napadlo pribaliť do batohu i deku. Zabalený v nej, s klipkajúcimi očami a hlavou v mojom náručí načúval anjelským hláskom spred oltára. Ale vydržal, lebo ešte stále mu v zálohe ostávala jazda autom!

Keď sme sa lúčili s Michaelom pred barákom, po slovensky mi vraví:

- Mama, že ho ku nám dovedieš i nabudúce? On je taký zlatý. Naučím ho hrať biliárd.

Cestou v aute na našom poslednom spoločnom úseku som sa vyzvedala, či si už zvykol na nové bývanie. Bo tri dni predtým sa mi sklamane priznal, že sa mu vôbec nepáči. Pri zadaní adresy do internetového vyhľadávača som si aj dokázala predstaviť prečo. Hľadáčik sa zabodol do priemyselnej zóny.

Po desiatich minútach som na ňu hľadela i naživo. Zhrozene. To bezútešné prostredie síce zabezpečovalo strechu nad hlavou, ale pre tak ťažko skúšané dieťa ako on žiadna výhra, skôr veľký krok vzad. Vyzeralo to tam ako v televíznej kriminálke, kde sa práve schyľuje ku nejakému zločinu. Mňa samotnú premkýnal akýsi nepríjemný pocit, ale z auta sme vystúpiť museli.

A také malé dieťa vo svojej hlávke zatiaľ nedokáže pospájať niektoré súvislosti, prečo a začo, a tak sa zatiaľ pred rovesníkmi iba hanbí.

No tentokrát predsa len odvetil s úsmevom:

- Už som si zvykol. Tu je krásne ticho a nepočuť tam vykrikovať malé deti!

Nuž keď to povie on - najväčší krikľúň z triedy - tak to musí byť pravda a raj na zemi.

xxx

A čo sa úloh týka: na druhý deň sa ho pýtam, kde má zošit z matematiky. Vraj ho odovzdal spolu s odkazom.

- Aké odovzdal?!? Ten odkaz slúžil na to, že ho neodovzdáš. Naša dohoda znela inak! - zareagovala som nahnevane - povinnosti sú povinnosti a ja som sľúbila učiteľke, že zameškané dobehneme!

Pobrala som sa ku nej do triedy a na katedre zbadala hľadanú kôpku. Jeho zošit dokonca ležal priamo na vrchu. Vzala som ho, vrátila sa nazad a položila mu ho pred nos.

- A kým úlohu nedokončíš, domov dnes nepôjdeš!!!

Vzápätí opäť na mňa gánili dve oduté pery.

Komentáre

Waw, krásny a boľavý zážitok zároveň . Čo je pre nás samozrejmosť, pre iných môže byť rajom na zemi. Ako Michal, už znova spieva? či ako to s tou prechodnou mutovacou fázou. Mrkám

raz isto pochopi, preco museli utekat do Europy, a ci sa mu podari tu najst svoje miesto, ci zuzitkuje tunajsie moznosti, ukaze cas...

mladenci prave spievaju 90 km od Berlina a Michael s nimi Veľký úsmev este tyzden musi vydrzat, aaale potom nic ine ako mutovanie neakceptujem Pohoda ... zda sa, ze osud mu splnil jeho prianie, ktore si stanovil ako 7-rocny Mrkám

Veľmi rada čítam tieto tvoje príbehy. Je to pre mňa vždy taký pohľad z inej strany. Veľmi zaujímavé

ved i preto som ich zacala pisat pravidelne, lebo mnohym prave ten pohlad z druhej strany chyba... hoci svoj januarovy uraz by som s radostou odmietla, keby sa vopred niekde dal stornovat Úsmev

všetko v našich životoch má istý význam. AJ keď to nie vždy chápeme. Alebo chceme pochopiť

tak jedno vysvetlenie mam: doprial mi dlhodobejsi, potrebny odstup ... alebo klin sa klinom vybija, len tie nasledky si ponesiem do konca zivota ...

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.