Twins

Vstupné dvere do školskej budovy sa v čase obeda otvárajú a zatvárajú nepretržite a človek si pri toľkej frekvencii už ani nevšíma, kto cez ne prechádza alebo čo sa v nich deje. Snáď až na pár výnimiek či pokiaľ sa neudeje čosi výnimočné. Jedna taká výnimka sa práve usmievajúc zjavila predo mnou.

Srdce mi stislo pri pohľade na jej kolená, vytŕčajúce z rozšklbaných nohavíc, ktoré nosila vari už i dva roky predtým.

„Spadla si?“ ukázala som ustarostene hneď po pozdrave na rifle a myslela pritom na jej mamu. Na reakciu, aká bude nasledovať, ak si ich roztrhla kedykoľvek po dnešnom ráne.

„Nie, prečo?“ odvetila anjelsky nevinne.

„No tie nohavice vyzerajú, akoby mali kolená hlad,“ snažila som sa zvrtnúť reč na niečo vtipné.

„To sú sestrine.“

„A prečo ich máš teda ty na sebe???“

V tom istom momente sa dvere opäť otvorili a na dvor vybehla i druhá z dvojičiek. Neboli identické ani na pohľad, ani povahovo. Jediným ich šťastím bolo, že zatiaľ navonok držali spolu.

Sestra mi na pozdrav iba rýchlo zamávala rukou a než okolo nás prefrnkla, aby sa zapojila do veselej naháňačky so spolužiakmi, stihla som si všimnúť, že jej nohavice sú v poriadku. Diery na kolenách boli približne tie isté, aké mi zostali v pamäti, keď nohavice kedysi kúpili ako novoderavé. Pretože tie módne vetracie otvory mi vôbec nesedeli k povahe ich mamy. Tak ako som ju spoznala a aj poznala.

Nuž a teraz nemali pôvodný tvar úzkeho obdĺžnika, ale obrovitánskeho trojuholníka a zvyšná plocha, teda prevísajúca látka, sa hompálala voľne pod kolenom.

„Omylom som si ich obliekla ako prvé a už som si ich nechala na sebe,“ dodala na vysvetlenie.

Srdce mi stislo po druhýkrát. Tento druh odpovede mi bol až príliš dobre známy. Lojálna odpoveď dieťaťa, ktoré nevedomky kryje akékoľvek správanie rodičov, lebo je to rodina. Lebo v tomto veku je na nej ešte závislé a akýmkoľvek rozhodnutiam jej dospelých členov slepo dôveruje a myslí si, že všetko, čo sa deje, sa deje s kostolným poriadkom.

Nielen ruky, ale i nohy strčím do ohňa, že pravda bola kdesi úplne inde. Že pre maminu obľúbenkyňu nepripadalo do úvahy chodiť v roztrhaných nohaviciach. Že na príkaz mamy si roztrhané handry musela navliecť Popoluška a svoje zachovalé sa patrilo prenechať sestre.

Keď mi šéfka na konci školského roku zahlásila, že od septembra dostanem medzi prvákmi do skupiny opäť dvojičky, zahmlilo sa mi pred očami. Ešte stále ma v spomienkach mátali zážitky s tými poslednými.

„Oni sú úplne iné... neboj,“zahlásila ospravedlňujúco, „aj ich otec je skvelý...“

Na moment prerušila chod svojich prvotných myšlienok, akoby zvažovala správne pokračovanie a potom narýchlo dodala: „... len mama je akási divná. Veď čochvíľa uvidíš.“

Po jej krátkom opise a po spôsobe, akým mi novinu zvestovala, som si nebola istá, či sa báť a či začať s modlením.

Každý rok bol prvý školský deň pre prvákov svojim priebehom identicky euforický. Rodinná udalosť pre všetkých jej príslušníkov, ktorí sa chcú zúčastniť slávnostného uvítania svojich deťúreniec do radu školákov.

Vzrušený drobizg s veľkými Schultüte v rukách – tradičnými, rôzne zdobenými kuželmi, častokrát vlastnoručne zmajstrovanými a aspoň tak veľkými ako samotní ich majitelia. Naplnenými rôznymi sladkosťami a drobnými darčekmi.

Na školskom dvore za pekného počasia krátka uvítacia reč riaditeľky a na poschodiach v jednotlivých triedach o čosi dlhšia triednej učiteľky. Spontánne spoznávacie rozhovory rodičov a nakoniec slávnostný obed na záver úvodného dňa.

Moja úplne prvá skupina na škole bola takzvaná homogénna. Deti z jednej triedy. Vtedajšie dvojičky mi padli do očí ihneď. Divošky s hrdzavými vrkočmi, ktoré po úvodnom slove učiteľky vrieskajúc skákali zo stola na stôl. A nech sa akokoľvek snažím zachovať nestranne, chcem zároveň napísať i úprimne, že o sympatiách na prvý pohľad sa z mojej strany hovoriť nedalo.

Tým novým dvom by podobné správanie mama nikdy nedovolila. Nielenže nedovolila. U nich by zaisto nasledoval i trest, ktorého rozsah sme odhaľovali postupne. Z náhodných rozhovorov v družine.

I výzorovo sa dievčence úplne líšili od dvojice číslo jedna. Jemnunké, nežné stvorenia.

V prvý deň som netušila, prečo si ich v útrobách školy rodičia podelili, ako si ich podelili. Až oveľa neskôr som začala chápať mnohé súvislosti.