Kto bude posledný je zhnilé vajce

Je ctižiadostivosť našich detí, daná geneticky, alebo je ovplyvnená výchovou a vzťahmi v rodine? Kedy hovoríme o „zdravej“ súťaživosti a kedy môže napáchať škody. Opýtala som sa psychologičky pani doktorky Evy Reichelovej.

Ak mám odpovedať priamo na vašu prvú otázku, musím zdôrazniť, že ctižiadostivosť nikdy nie je vrodená, vždy je získaná, rodičia ju „vypestujú“ u svojich detí. Dediť sa môže len sila nervovej sústavy, intenzita toho, ako veľmi chce byť niekto ctižiadostivý.

Prvé známky súťaživosti sa prejavujú u detí v období, keď sa začína formovať ich vlastná identita, vlastné „ja“. Uvedomujú si svoje možnosti, potreby, pocity a učia sa ich presadzovať, alebo dávať najavo, napríklad silným plačom. Dieťa tak získava prvé skúsenosti s tým, ako dosiahnuť veci, po ktorých túži, ktoré sú pre neho dôležité. Takto sa postupne v jeho vedomí dotvára vnútorný scenár, ktorý sa neskôr prejaví ako ctižiadostivosť.

Všetky prejavy súťaživosti, „Chcem byť prvý, chcem byť najlepší, chcem byť dobrý, chcem byť múdry“ súvisia s vývinom vlastnej identity. Je to vec veľmi dôležitá a rodičia sa musia naučiť jednoducho a ľudsky reagovať na takéto prejavy u svojich ratolestí. Ja ako psychológ nesúhlasím s tým, ak rodičia svoje malé dieťa podporujú v tom, že môže všetko, že má všetko a že je najmúdrejšie a najlepšie. Nechávajú tak svoje dieťa v pasivite a v názore „Ja som skvelé“. To sa v neskoršom veku dostáva do vnútorného konfliktu, chce mať výsledok za každú cenu, ale bez vlastnej aktivity, bez vlastného pričinenia. Toto je nesprávna forma ctižiadostivosti.

Na druhej stane je dobré, ak u deti v rannom veku vznikajú prejavy súťaživosti, ak chcú vyhrať, ak sa chcú veľa naučiť, podobať sa starším súrodencom alebo rozprávkovým postavičkám. Vlastnými skúsenosťami si zisťujú svoje schopnosti a hranice. Takáto súťaživosť podporuje normálny psychický vývin dieťaťa, jeho vôľu učiť sa, niečo skúšať, niečo spoznávať. Dieťa si s každou výhrou posilňuje vlastnú identitu. Nemal by to však byť jediný zdroj napĺňania jeho vnútornej istoty. Tu musí správne reagovať rodič, predovšetkým v situáciách, keď sa nesúťaží, ale žije. Žiadne podmieňovanie, žiadne porovnávanie nepatrí do vzťahu rodič - dieťa.

V dnešnej dobe sa často stretávam s problémom, keď rodičia vzťah k dieťaťu zamenia za „Ja ti to kúpim, ja ti to dám a tu máš.“ To nie je správne. Deti ktoré sú zahlcované množstvom vecí, chcú mať v budúcnosti veľa, mať viac ako ostatní, ale tak, že im to niekto dá. Akoby rodičia vymazali ich vôľu, časť ich identity „Ja to chcem urobiť, ja to chcem dokázať“. Vzniká tak pasívne - konzumný postoj k svetu, už aj malých detí.

Iné je ak chce byť dieťa šikovné vlastnou snahou „Ja chcem preto niečo urobiť“ V jeho vedomí vzniká veľa priestoru pre jeho vlastnú tvorivosť, fantáziu, uvažovanie. Len je potrebné dávať pozor, aby si takto neriešil svoj vnútorný konflikt, napríklad, že sa v každodennom živote cíti odstrčený, nepovšimnutý. Podobný problém trápi aj deti, ktoré chcú byť veľmi dobré. Takým to nevedomým spôsobom, chcú upútať pozornosť svojich rodičov. Najprv chce byť dieťa dobré a potom chce mať samé jednotky. Tiež to súvisí s ctižiadostivosťou, ale na pozadí ktorej, je predovšetkým permanentné získavanie priazne svojich najbližších. V takých to situáciách sa musí rodič naučiť reagovať na dieťa, aj keď nie je práve dobré alebo nedostalo jednotku. Potom dieťaťu ostane vôľa robiť, učiť sa a chcieť. Toto je vítaná forma ctižiadostivosti, predovšetkým pre rodiča.

Často chodia ku mne deti, ktoré rodičov na seba upozorňujú iným spôsobom. Robia všetko naopak, nejdú do školy, neučia sa, nebudú sa prispôsobovať, klamú. Je to ich originálna ctižiadostivosť, ktorou na seba upozorňujú svoje okolie, pretože chcú byť niečím výnimočné. Tieto deti si kompenzujú svoje vnútorné pohnútky, ktoré nie sú dlhodobo uspokojované najbližšími, ako je napríklad citový nezáujem, chýbajúci kontakt s rodičom.

Súťaživosť patrí aj k súrodeneckým vzťahom. Každé dieťa svojim originálnym spôsobom bojuje o priazeň rodiča. A keď cíti, že sa mu dostáva menej priazne, môže chcieť byť lepšie, aby si ho rodič všimol a aby bolo pochválené. Je to zdravá súťaživosť. Ak však dieťa upútava pozornosť rodiča, len vtedy keď je prvé, keď je dobré, tu už rodič zlyháva.
Nie je zdravá ani hraná dobrota jedného súrodenca voči druhému, vždy je lepšie keď sa dieťa správa primerane svojmu veku a povahe, aj keď kričí, alebo zlostí. Ak majú rodičia viac detí, musia sa snažiť byť ku všetkým deťom rovnako spravodliví, aby podporovali, len ich zdravú súťaživosť, spontánnosť a emočné kontakty.

Neprimeranú súťaživosť, môžu sprevádzať okrem afektovaných reakcií aj tráviace ťažkosti, alebo bolesti hlavy. Takéto prejavy sú už neurotického charakteru, to znamená, že telo si bolesťou kompenzuje vnútorné napätie, ktoré môže súvisieť aj s pocitom „Nie som dosť dobrý. Nikto ma nechce, nikto ma nemá rád.“ Tráviace problémy sa objavia vtedy ak, dieťa nevie „prehltnúť“ napríklad to, že v triede už nie je najlepšie, že prehráva. Bolesti hlavy spôsobuje skôr napätie, také vnútorné očakávanie, byť prvý vo všetkom, alebo strach zo zlyhania. Pre dieťa je to veľmi záťažové.

Ctižiadostivosť je vizitkou našej doby a našej rodičovskej výchovy. Deti sú veľmi súťaživé, porovnávajú sa a závidia si, závidia kto čo má. Do úzadia sa tak dostáva vzájomný kontakt s rodičom, láska a pochopenie toho druhého.