Naše "maľované" Vianoce

Poznáte to, keď sa darí, tak sa darí, a ako hovorieva moja mama „pri jednom nikdy neostane“.
Horko – ťažko zmierená s faktom, že manžel je dlhodobo pracovne vzdialený,som sa stala osamotenou vedúcou domácnosti.
Postpubertálni synovia sľúbili ústretovosť a pomoc všeho druhu, ale ...ich uhol pohľadu na pomáhanie bol, je a navždy bude diametrálne odlišný od toho môjho

Maľba č. 1

Pred sviatkami som na 3 dni odskočila k rodičom, kde sme spolu so sestrami upratovali rodičovský dom a v družnej atmosfére vypekali vianočné pečivo. Bolo to milé a tešivé, ale predsa len, aj značne vyčerpávajúce.
Spokojná a viac, než krásne unavená som sa vrátila domov.
Sobota, hodina neskoro večerná, doma nikto. Synovia sú síce akční, ale dospelí, pokúšam sa akceptovať ich „právo na samostatný život“ či ako mi to prizvukujú

Trošku som sa pomotala po byte, poležala si v horúcej vani a doplížila sa do postele. S myšlienkami, že veru „už mi není 20 let“ dolámaná a uťahaná zaspávam.
Tuším v najsladšej fáze nastupujúceho spánku ma mykne.
Buchli dvere ?
Bolo to naozaj alebo sa mi už snívalo, že ktosi zakvílil ?
V tom opakované zarevanie zruší všetky pochybnosti. Vystrelí ma z postele, skokom som pri vchodových dverách. V nich stojí mladší syn a vyzerá ako posledný zúfalec. Celý mokrý, rozkmasnutá bunda, krvavý, pod okom čerstvá rana päsťou a chveje ho ako osiku. Nohu má neprirodzene vystretú a vzlyká. To už mňa chveje a tmí sa mi pred očami...(brokenheart)
Spustí sa vysvetľujúci nárek: „Maminka moja, neboj sa, nič zlé som neurobil, naozaj !! Len mi pomôž!! „ Keby som spadla z mesiaca, nevyzerala by som zmätenejšie, nie som schopná ničoho. Potrebujem počuť ČO sa stalo, mám svoje skúsenosti, ani nedýcham, kým sa nedozviem, o čo ide. Dozvedám sa: Do synovho kamaráta sa pustila agresívna partia. Nuž ho šiel ratovať. Pri hromadnej bitke, okrem toho, že zopár riadnych utŕžil, spadol tak nešťastne, že si vykĺbil koleno. To už boli na mieste aj policajti, zavolali sanitku. Syn hrdina, majúci skúsenosti s kolenom, ktoré „sa aj samé vráti“ odvoz do nemocnice odmietol.
Vznikol problém, kto bitku začal. Junior, vedomý si faktu, že si nemôže dovoliť prúser, sa intenzívne bránil proti snahe označiť ho za vinníka. Nakoniec skončili na polícii, kde si prehrali kamerový záznam.
Ten mu dal za pravdu, pustili ho domov. Ale! cestou späť, v primŕzajúcom odmäku sa šmykol, spadol... a opäť mu vyletelo koleno. A nechcelo sa „vrátiť“ ...
Ostal ležať na mokrej ceste, nemohúci, neschopný sa pozbierať, v riadnych bolestiach. S vybitým mobilom . Osud chcel, že prvé auto, ktoré ho potencionálne mohlo zraziť, patrilo jeho známemu, ktorý mu pomohol. Koleno sa umúdrilo, skočilo späť, ale bolesť, v menšej miere,ho drží dodnes.
Nehovoriac o skvostnom monokli na pol tváre, ktorý hral všetkým farbami pekne dlho.

Maľba č. 2

O 4 dni po tomto polnočnom poplachu mal starší syn pracovné posedenie. Vianočné .
Čas pokročil, nechodil, nevolal, ale však má dvadsať , nebudem ho mamičkovsky kontrolovať ... Chystám sa spať, na poslednú chvíľu prenesiem mobil na „počuteľnejšie“ miesto.
Jeden nikdy nevie...
Uprostred noci precitám na jeho vyzváňanie. Je presne 02.00 a na tisíc % viem, že to je syn.
„Mamina, kde si ? Mohla by si prísť pre mňa ?“
Moje vydesené „Kde si ?? Čo sa stalo?!“ sa dozvedám, že je v meste, dostal po hube a ak môžem, nech sa ponáhľam. Dohodujeme miesto, kde ho vyzdvihnem, na poslednú chvíľu „pri priore“ zmení „pri nemocnici“. Zachváti ma neskutočná panika, ale konám. Ruky, nohy sa mi trasú, neviem sa obliecť, v hlave víria katastrofické scenáre a neviem si predstaviť, ako ja, pomerne chabý šofér , zvládnem cestu. Ešte mi prebleskne myšlienka, že so synom to nebude také zlé, keď pragmaticky vyhodnotil miesto vyzdvihnutia. K nemocnici sa ľahšie dostanem...
Som tam, vyplašená na smrť sa obzerám okolo. Bože! Syn sa uložil na lavičku, leží tam celý pokrčený.
Opatrne pristúpim k nemu, pomykám za plece ... Prihováram sa. Nič. Registrujem plastové fľaše pod hlavou (izolácia proti chladu), čudné nohavice, neznáme topánky. Joooooj, veď to tam nejaký bezdomovec leží!
Lovím mobil, volám : „Kde si ?!?“
„Na úrazovke. Príď sem.“
„Kto ťa tam poslal ?? !! ??“
„Ja som sa tu poslal, príď!“
Nemocnica je v nočnom režime, hlavná brána zatvorená, mám ísť nejakou zadnou, o ktorej netuším, kde je, naveľa badám šípku... obchádzam, motám sa po areály, v strese prehliadam úrazovku. Konečne som dnu. Nikde nikto, na chodbe synova bunda. Tíško počúvam za dverami... ticho, ticho... tichučký šramot... a potom začujem sestričku. Odkašlem si, premôžem chuť zaklopať. Syn je dospelý , musí to zvládnuť sám, opakujem si v duchu. A zas si maľujem hororové vízie, že ako to dieťa asi vyzerá. Vykukne sestrička, chlácholivo sa usmeje, že nič vážne, tržná rana pri oku, menší stomatologický problém... a nech idem na vrátnicu zaplatiť 2-eurový poplatok. Som taká zmátaná, že ani opakovane neviem pochopiť, kde je nočná vrátnica, nuž sestrička mávne rukou, berie dvojku v hotovosti.
Vychádza syn.
Uľavene vydýchnem , na prvý, aj druhý pohľad vyzerá celkom dobre, nad okom rana, z horných jednotiek trochu odbité.
Cestou počúvam odhodlané reči o tom, ako podá na tých zákerákov trestné oznámenie, tie zuby im nedaruje, má svedkov.
Mne sa tep pomaly vracia do normálu, neriešim nič, nekomentujem, mlčky šoférujem.
„Porozprávame sa ráno“ poviem doma synovi a uľavujúco sa rozplačem. Ten sa prekvapene na mňa zahľadí, ťarbavo ma objíme, stíska, ďakuje za odvoz, synovskú lásku vyznáva...
Len ťažko vzdychnem, opätujem objatie, utriem slzy a posielam ho spať.

Keď onedlho na to došiel manžel a synovia ho vítali, na jeho prekvapený pohľad ohľadom ich výstavných monoklov mladší zahlásil:
„Vieš ocino, väčšinou býva maľovaná Veľká noc.
My máme maľované Vianoce ... „