Rivalita bez konca

HA-HA , doverne! Vies, co mi v poslednej dobe zabralo? Rovno som sa spytala toho zalujuceho, ze ako to mam riesit. Ako by to riesil on? Co vlastne chce, aby som urobila?!
Ono na tie neumyte zuby asi odpoved existuje, ale na hadky typu : "on ma plesol po hlave!" " a ona ma kopla do nohy!"... casto ani oni nevedia odpovede a potom ma uz tym "nezatazuju" a vybavia si to medzi sebou. A pokial odtial nepocut plac, tak ich necham.

Pekny den:-}

Ja si pamatam, ze ja ako decko a moja sestra sme boli rovnake...Tym si asi vsetky ( alebo vacsina deti musi prejst ). Strasne sme si zavideli a ziarlili na seba. Aj ked je medzi nami vekovy rozdiel 5 rokov, musela nas mamina obliekat rovnako ( babka nam sila vecicky z rovnakych latok ), vsetko muselo byt rovnake. Pamatam si, ze raz sme na Vianoce dostali takych velkych plysovych kocurov. Boli uplne rovnaky, len oci mali ine ( asi nam ich tak vybrali preto, aby sme si ich nemylili ) a ja som hned zacala vrestat, ze ona zase dostala krajsieho kocura. Sestra musela ako starsia ustupit, tak pristala na to, ze si ich vymenime ( rodicia na nu isli nejak psychologicky...). Akonahle som videla, ze s tym suhlasi a nema problem vymenit kocura, tak uz sa mi zrazu naramne pacil aj ten moj kocur...

Teraz som zbadala, ze v zapale pisania som urobila nejake chyby...:-}

Veru tak, aj ja to poznám. Stala sa nám takáto vec. Poslala som krpatú, nech zvesí prádlo zo sušiaka a nech ho pekne poskladá. Prišiel k nej krpec a vraví, že jej chce pomôcť, a ona NIEEEEEEEEEEE!!!!!!, to len ja sama, mňa potom mama pochváli, teba nie!!! , alebo ideme jesť, a jeden vyberie príbor pre všetkých aj nachystá prestieranie pre všetkých, no oheň je z toho na streche, že čo si to dovolil :-/ a o tom, keď niekto niekomu naleje džús do pohára, tak to je ešte len kriku. Ony si tak navzájom neprajú, závidia si, bijú sa, robia si zle a vyslovene samé naschváli /jeden krpec lezie na poschodovú postel pre pyžamko a ked´je tak v trištvrťke schodov, jeho brat - "dobrá" duša mu ho zatiaľ šlahne na zem/, a "prečo on má to a ja nie?", "prečo ona môže a ja nie?", a "iba ja to urobím, ony nie, len ja!"... ako žalujú a ešte xxxx ďalších vecí :-/ A presne ako píšeš Kamka, za tých 5 minút nárekov a papulovaní už mohli mať požadovú vec splnenú. Aj ja ich nechávam, nech sa sami dohodnú a občas sa to aj zadarí. Aj nech si sami navrhujú tresty. Tak malá si už navrhla: že 20 drepov Ale aspoň sú vtipní

Ano ani u nas to nie je iné, kriku aj buchnátov je kopec, v podstate bijú partiu len keď tropia nejakú blbosť. Občas to siaha do absurdnosti, napr. keď najmladšia vráti lyžičku do príborníka, aby si tú istú opäť ona sama vybrala.
Inak sa snažím to prežiť, keď kričia ona, on ma bije, udrel, tak ja kričím späť nesmieš ju biť..., nebi ju po hlave... Občas im to stačí ako zadosťučinenie, že som ich na to upozornila a fungujú ďalej, občas mi to prerastá cez hlavu, čo narobím, prežiť musím.

Hi, som si spomenula na "pekné" zážitky z môjho detstva. Tu vidno súrodeneckú súdržnosť aj jej opak.
Napríklad: Bola som maličký prváčik a brat "veľkáč" na druhom stupni- šiestak. Jedného pekného dňa si idem s tou obrovskou taškou zo školy a pred našimi dverami sedí brat s kamarátom. Volajú ma k sebe...čo tak asi chcú? Vypadlo z nich, že brácho včera "potiahol" otcovi z peňaženky 300korún a on na to prišiel. Že ak mu ich vrátim ja, nič sa nestane- som malá, že mi za to dajú plakaciu bábiku, ale musím povedať, že to ja som ich zobrala. Prečo nie?!
A tak som s 300 korunami vkráčala do bytu a zamierila rovno za ocinom:"oooooci, to ja som Ti zobrala tie peniaze" Hromy blesky by mohol spustiť, necekla by som, ale on si ma posadil na kolená a s kľudným a láskavým hlasom mi hovorí: "A prečo si to urobila? Veď predsa vieš, že keď volačo potrebuješ a povieš nám, tak Ti to kúpime"
A mne vtedy prišlo ľúto, rozplakala som sa a spustila: "áááááléééé to boool Juuuurooo!!!
To bol asi jediný raz, kedy môj brat dostal predo mnou "výprask" (poza ucho) a nie za to, že kradol- aj jeho by sa otec opýtal, prečo a čo potreboval a možno by mu peniaze bol potom aj dal (to som neskôr pochopila), ale za to, že nahovoril mladšiu sestru klamať a ešte aj kradol...Aj toto sa považuje za žalovanie?
Alebo tiež ako taký "štupeľ" idem jeden večer do kuchyne- sedia tam bratia a hádajú sa, ktorý zje čili papričku...no ktorý? Ten najmenší!! A že sa potom zle pľuvalaaaa!!
Alebo keď "majstri" vyhodili von oknom loptu a tá pristála na 3 poschodí na balkóne- kto bol po ňu vyslaný, aby naši nevedeli?!
Alebo keď sa brat plížil domov celý mokrý- spadol do Váhu (v decembri!!!) a ja som ho nebonzla- pokradla som osušky, aby nezmrzol...
Alebo keď sa prvý krát napil a ráno som ho našla spať na wécku (ehm, vtedy som ho bonzla- bol zamknutý a mne sa chcelo táááák čúrať!)
"ty si to bol, lebo ja viem, že som to nebola", "mááááámiiiii....", "Jurooo ma bijééé", "a prééééčo Juro nejde spať?" alebo "prečo zase ja?", "ja v jej veku", "zase tu vrieska (spieva) a ja sa nemôžem učiť (čítať časopis)", "zase mi (hračku, zošit, kozmetiku...) zobrala (počmárala)!", "áááááááááá!!! (to bolo keď som sa dostala k jeho kvapkám do očí, nakvapkala som ich bábike a aby sa nepovedalo, naliala som dnu Jar ) ...Inak tieto "žabomyšie" vojny boli na dennom poriadku, celkom fajn sa na ne spomína, i keď...už asi viem, kde prišla naša mama k tým šedinám.... Prepáč mami

My sme sa s mojim mladším bratom chnuvali na zabitie....och, dakedy zle pomyslieť....modriny, vytrhané vlasy. Naši to riešili spôsobom: Jeden do jedného kúta, druhý do druhého kúta a kým sa nebudete správať ako ľudia, tak odtiaľ nevyleziete. Otec mal autoritu, stačilo povedať, mama na nás mohla aj varechu zlámať a nič. Inak sme si nejako nezávideli, brat mal svoj svet, priateľov a záujmy a ja svoj a vôbec sme si neboli ani trochu podobní...doteraz nie sme, akurát oči máme rovnaké. Hračky nám kupovali približne v rovnakej hodnote a počte kusov, na oblečení bratovi nezáležalo, mne áno. Sladkosti sme dostávali nachlp presne. Len ma celé detstvo štvalo, že som ho musela doučovať a že som musela ustúpiť, lebo som staršia a múdrejšia /vravela mama/.

ja som raz staršej sestre narazila palec na ruke.V škole bol kedysi zdravotník, obviazal jej ho a ja som sa potom bála ísť domov zo školy, že čo povedia naši. každé ráno pred školou sme sa doma pobili. taký pravidelný tréning. Keďže bola staršia a silnejšia, tak ja som sa pred ňou zamykala do izby a čakala pokiaľ prídu naši. Niekedy aj dosť dlho.

Ja mam zatial jedinacika,tak mna to este obchadza.Ale ja v mojich detskych casoch som sa tiez stale hlusila so segrou.Nejak moc sme si nezavideli lebo nam vsetko kupovali rovnako ako dvojickam.Ale ked sme sa hadali alebo aj mlatili tak potichu.Nas otec bol na nas sekera.Bitku sme dostavali za hadky:a to remenom a poriadne.Au-au-au ked si na to pomyslim.Ale zato teraz na seba nedame dopustit.Ona je moja najlepsia kamoska na svete.Tak pa a drzkajte sa.

Mna vcera ti dvaja starsi krpci prijemne prekvapili. Zaviedli sme si totiz doma pravidla, ze ked vyhlasim kontrolu v dome, tak prejdem vsetky miestnosti a ak najdem niekde pohodenu ich vec (obaja si s oblubou znackuju a "precuravaju" teritorium), na nastenke im pribudne cierny bod a za 10 ciernych bodov nasleduje trest. A vcera som nasla dcere pohodenu bundu a tiez stojan na knihy, ktory tam ale nechal synator "lebo Zuzka povedala". A Zuzka, namiesto toho, aby sa, ako ma vo zvyku, vyhovarala, tak kludne priznala, ze ano, ona mu povedala a ze ten cierny bod patri jej. Tak som jej ho tam napisala, ale pochvalila som ju, ze sa mi paci, ze sa nevyhovara a priznava si chybu. A potom som este zacula, ako synator hovori segre, ked uz boli vo svojej izbe, ze ked chce, on ten cierny bod zoberie na sela, lebo aj tak to tam nechal on.
No nie su zlati??
Pekny den:-}