Súrodenecké vojny

Ako sa dá sa zabrániť večnému haštereniu detí a ako riešiť ich konflikty bez kriku? Opýtala som sa detskej psychologičky, pani doktorky Evy Reichelovej.

Pri takýchto problémoch, odporúčam malý pokus. Každý rodič by si mal vyskúšať, ako dlho jeho deti vydržia bez neho, keď sa majú sami zahrať, alebo písať úlohy. Zákonite a určite aj neúmyselne, deti po čase vyvolajú medzi sebou konflikt. Prečo?

Aby si privolali rodiča. Kontakt s rodičom je pre dieťa dôležitejší a úžasnejší ako kontakt so súrodencom. A keď im rodič chýba, vyvolajú medzi sebou hádku, alebo bitku a ten musí prísť a robiť diplomata. Ale už je tam, už je s nimi fyzicky, už je pri nich blízko. A to tie deti chceli dosiahnúť. Lenže tu by mal byť rodič chytrejší a reagovať na skutočný motív správania sa detí a nie, že sa začali naťahovať o vec ktorá pre nich vôbec nemala význam.

Ak sú v izbe dve či tri deti, to už je malá sociálna skupina, kde začnú same od seba fungovať nepísané zákonitosti, na pozadí ktorých je boj o pozornosť rodiča, snaha byť lepší, múdrejší, snaha o presadenie svojich požiadaviek, napríklad sladkostí. Toto je potom súčasťou vzájomných stretov medzi deťmi.

Rodičia by nemali vstupovať do konfliktu tak, že na deti kričia, že ich potrestajú, niečo im zakážu, alebo ich vydierajú. Takto dávajú deťom do rúk úžasnú zbraň, keď im svojiím správaním ukazujú ako vydierať rodiča, ako si presadiť svoje. Deti sa učia veľmi rýchlo sociálnemu správaniu, ktoré odpozorujú od svojich najbližších. Spôsob výchovnej bezmocnosti tak dáva deťom návod, ako sa k sebe správať navzájom.
Nesmieme deťom povedať “ Ja teraz oddídem” alebo “Nechcem ťa teraz vidieť, choď preč, choď mi z očí”. Toto je trest, ktorý veľmi bolí, ktorý nikdy nie je účinný a dosiahneme pravý opak. Nechtiac tak svojim deťom ubližujeme.

Na druhej strane ako psychológ si myslím, že konflikty medzi deťmi sú potrebné. Je to taká malá škola života. Deti sa takto učia dávať najavo svoje potreby, očakávania, učia sa brániť a reagovať na ostatných. Vďaka svojím rodičom by sa mali naučiť reagovať zrelšie a múdrejšie, aj na takéto, niekedy banálne konflikty. Pre správny vývin dieťaťa je dôležité naučiť sa niesť zodpovednosť za svoje správanie a tolerovať toho druhého. Veď ako sa naučím tolerovať toho druhého, keď neviem, že ho to zlosí alebo trápi. Je však potrebné dať tomu zrelší zmysel a naučiť deti prispôsobovať sa ostatným.

Veľakrát sa ma rodičia pýtajú, či tie deti netreba nechať tak, nech si to vyriešia sami, „Nech sa aj „zabijú“, ja sa nestarám, nech si robia čo chcú.“ Keď si rodičia dlho nevšímajú čo sa medzi deťmi deje, keď ignorujú počuteľné a viditeľné konflikty alebo bitky, nie je to dobré. Deti si ich predsa chcú takýmto spôsobom privolať, a ak rodič nepríde, spôsobuje im väčšiu bolesť, než bolia facky, čo si niekedy medzi sebou uštedria. To nie je žiadne riešenie, aj keď po chvíľke by hádka utíchla, o chvíľu vznikne nová a možno vážnejšia. Keď už je medzi deťmi veľa kriku je dôležité do toho vstúpiť. Rodič musí reagovať tak, aby sa deti na základe jeho správania učili byť k sebe tolerantnejšie, vnímať toho druhého taký aký je, aj s jeho záujmami aj s tým ako si on chráni svoje teritórium.

Ďalšia príčina, ktorá môže spôsobovať konflikty medzi deťmi je závisť. Často sa rodičov pýtam: „A čo vlastne jeden druhému závidí?“ Deti by si nemali závidieť, pretože každý má spravodlivo všetkého dosť. Oni si však závidia spôsob akceptácie od rodiča, spôsob prejavov lásky. Rodič si často ani neuvedomuje, že svojim deťom neprejavuje pozornosť rovnako. Dieťa to však citlivo vníma. Vzniká v ňom napätie, taká malá nespokojná postavička, ktorá chce to isté, čo sa dostáva súrodencovi. Deti o tom nevedia hovoriť, nevedia to pomenovať. Ale ich pocitená závisť často vyprovokuje hádku, či bitku, ktorú môže vyvolať aj úplna maličkosť. Deti potrebujú lásku, kontakt, a dotyky spravodlivo rozdelené pre všetky.

Sú však rodiny, kde je málo citov, kde sa velmi veľa hodnotových vecí orientuje okolo peňazí a vecí, ktoré sú hmatateľné, to znamená, čo mám v ruke, to je moje. Moja tenisová raketa, moje hračky, moje lego, môj počítač. Práve „To moje“, môže vyprovokovať škaredé súrodenecké konflikty. Ak to rodičia dopustia, tak potom je ich výchovná diplomaca už častokrát veľmi neúčinná. Potrebujú sa vrátiť späť, aby sa znova učili vnímať svet plný luxusu cez svoje pocity a pocity toho druhého. Je to veľmi náročná vec a nemusí sa podariť. Rodič nesmie reagovať na konfliky typu: “Ja mám len 20 autíčok a on má 23“, tak, že mu povie „Neplač, zajtra ti kúpim nové.“ Takýto prístup napácha ešte väčšie škody.

Deti do určitej miery kopírujú aj vzájomný vzťah medzi mamou a otcom. Identifikujú sa s tým čo vidia a počujú, ako sa rodičia k sebe chovajú, ako sa navzájom tolerujú. Deti si toto správanie privlastnia a správajú sa tak aj k svojmu súrodencovi. Deti kopírujú aj to správne aj to zlé, čo vidia u rodičov. Často sa ma rodičia pýtajú, či je to dobré. Je to dobré. Dokonca aj kopírovanie nevhodného správania rodičov, tým, že sa dieťaťu uľaví a zbaví sa psychického napätia, aj keď formou hádky so súrodencom. Rodič však musí byť vnímavý k tomu, ako sa deti k sebe správajú, aby takýto spôsob správania nebol trvalý, aby to bola len chvíľková úľava. Toto je veľmi dôležité.

Každé z detí je iné, každé má svoju dynamiku, svoju vlastnú energiu, svoju vlastnú výdrž, ako trvá na svojom, a to ovplyvňuje aj ich vzájomné konflikty. Nie je to však až také dôležité ako samotný dôvod hádok. Deti chcú byť akceptované a milované. Nerozumejú týmto pocitom. Ale potrebujú lásku, dotyky, vzájomný kontakt a potvrdenie vlastnéj identity, predovšetkým od svojich rodičov. To je často prapôvodná príčina súrodeneckých konfliktov a zároveň aj návod na ich riešenie.