Adelka je asi veľmi silná osobnosť. Našťastie moje deti nemali nič také ešte v škôlke. Pamätám si však ešte z praxe / chodila som na pedagogickú/ chlapca, ktorý dokázal deti dirigovať ešte aj proti praktikantkám. To s ním mali nejeden problém.
Ahojj, stretla. Pamatam si na svoju skolku velmi dobre a to mam 30 rokov. Vladnu tam presne take iste socialne vztahy ako v spolocnosti dospelych a ak si spatne premietnem ludi ktory tam boli, seba,kto mal koho rad, kto sa skym kamaratil , kto bol zly, kto fajn, kto ohovarac, kto pomahal, tak fakt to tak zostalo do dospelosti- u niektorych samozrejme so zmenami, ale tie charakterove crty akosi zostali....som z dediny s tymi ludmi som potom chodila na ZS a s vela sa stretavam doteraz
Aj tam boli skupinky s veducimi, ktory rozkazovali, a dalsimi clenmi..napr. mali sme postihnuteho chlapca,ktory sa bil, pomocoval, nerozpraval, ale nam skolkarom nikto nevysvetlic v com je pricina a kolektivne sme mu robili zle..alebo malu sefku ktora urcovala ktore obr. na nastenke su pekne, podla toho kto ich namaloval..a pod.
Inak aj mna v skolke sikanovali a ako 4 rocna som z toho mala fakt traumu, nikomu som to nepovedala a brala fakt vazne- spoluziacka chcela aby som mame kradla sminky a nosila jej a este ozdoby do vlasov z tuzexu. Mozno sa to teraz zda ako malickost, ale mna to vtedy fakt velmi trapilo, nechcela som sa hrat s detmi, len som sedela s ucitelkami na lavicke vonku-dialo sa to vzdy vonku, ked si ma odchytila. Raz som to spomenula mame, ta mi dala za hrst obycajnych gumovych gumiciek ake sa davaju na sacky a povedala ze jej to mam dat a odvtedy bol pokoj...to uz bolo davno a ja by som to asi riesila inak.
A na tvoju otazku, ano existuje sikana aj tom, rozna a ja by som sa o tom porozpravala s ucitelkami, alebo s riaditelkou ci vie ake vztahy vladnu u nich v skolke a ze to nie je zdrave. Vela uciteliek je totiz stastnych ze deti sa nebiju a ako 'pekne sa spoluhraju'.
Este jedna spomienka... mali sme v zahrade v skolke taky zahradny domcek, kde sme sa vsetky dievcata zo skolky hravali na princezne...,ale mali sme aj spoluziacky romskeho povodu a tie samozrejme princezne byt nemohli, oni boli kucharky a mohli byt len vonku za besiedkou a cez kovanie v stene nam podavali kolace ktore nam robili z blata....Takze tak. Aj 3-5 rcne deti toho velmi vela chapu a kopiruju spolocnost v ktorej ziju...
No, zrejme to je možné. Určite by som sa o tomto porozprávala s učiteľkou v škôlke.
Ďakujem za reakcie. Mňa predovšetkým zaujíma, ako to riešiť? Nie v škôlke, pretože tam vždy vidím, že sa deti pekne hrajú - a učiteľky sú spokojné. Ale s mojím dieťaťom, ako mu vysvetliť "kde je sever", predsa má len štyri roky a je mi jasné, že je to pre neho ťažké. V budúcnosti sa tiež bude stretávať s rôznymi ľuďmi, chcem aby si vyberal priateľov podľa iných hodnôt a nie podľa toho, čo určí ako správne niekto iný. Pretože mňa najviac mrzí, že moje zlaté neskazené chlapčiatko 
, ktoré je ešte doteraz dosť naivné 
, preberá takéto vzory správania.
Skús sa pýtať prečo.
Prečo sa nechá stiahnuť do kolektívu, možno ani jemu samotnému nevyhovuje. Prečo je dôležité aby akceptoval "nežného diktátora" 
.
4roky neni tak málo - mám to doma.
Tak ako deti kladú túto otázku a chcú poznať podstatu vecí, aj my by sme im ju mali vracať. Aby nerobili veci automaticky, lebo "sa to robí", ale preto, že majú na to dôvod.
Predídeš tomu, čo ja som nepostrehla - " Prečo si udrel brata?" " Ja už nebudem." " Ale prečo?" - a dieťa nevie odpovedať 
Držím palec.
len ja,
ak su pani ucitelky spokojne, neznamena to, ze je vsetko v poriadku. Vedia, co sa deje? Urcite by som sa o tom s nimi porozpravala a urcite by som sa porozpravala aj s mamickou Adelky. Jedna vec je povaha, druha vec je vychova a v tom dievcatku mozno tie pocity nadradenosti niekto zivi.
S dietatom by som doma o tom vela, vela rozpravala, mozno by nezaskodilo pozvat deti k vam, nech sa pohraju mimo skolky, nech si utuzuju kamaratstvo bez "vplyvu" Adelky.
Mohli by pomoct rozpravky so socialne ladenym motivom.
Urcite by som dieta velmi chvalila za akykolvek prejav priatelstva k detom, ktore Adelka "neodporuca" no a nedovolila by som nosit do skolky sladkosti. Jednak kvoli Adelke - lebo ak ich deti nosia a posluchaju ju, len ju utvrdzuju v jej presvedceni, ze svet sa riadi podla jej priani a rozkazov.
No aj z toho dovodu, ze v skolke predsa deti maju stravu a nie je ziaduce, aby sa tam zbytocne napchavali sladkostami.
Eva 
Ďakujem za reakciu, keďže často sledujem tvoje príspevky tu na NM a sú 
. V škôlke nechcem už nejako riešiť túto situáciu, pretože o pár týždňov sa sťahujeme a syn bude navštevovať inú. Priznám sa, že cukríky som včera kúpila 
,pretože syn to vraj deň predtým deťom sľúbil - sám sa opýtal, kto chce cukrík a spočítal si, koľko musí do triedy odniesť. Ale vysvetlila som mu, že to je len dnes a viac sa cukríky do škôlky nenosia. Dnes ráno išiel konečne do školky bez plaču - tešil sa, ako obdaruje deti. Učiteľky o situácii viac menej vedia, pretože ked minule prišiel syn domov s tým, že mu Adelka povedala že smrdí 
, tak sa jej vraj učiteľka pýtala, že kde to počula, ked tak rozpráva, ved to nie je pravda. V triede majú napr. aj jedno cigánske dievčatko, ale to nejako vôbec neriešia - myslím, že si ešte neuvedomujú, že je "iné".
len ja,
pre vas sa situacia vyriesi stahovanim a drzim palce, aby syn prisiel do kolektivu, ktory bude bez takehoto "vodcu".
Ale aj pre buducnost je fajn s dietatom o tom hovorit, podporovat socialne citenie a priatelske vztahy. Dieta by malo chodit do skolky rado, s tym, ze sa tesi, nie ze sa obava, co mu tam kto spravi.
Tak nech sa vam dari!
Druha vec je, ze problem v tejto skolke ostava a snad sa tam najdu rodicia, ktori budu mat snahu toto riesit.
Eva
to som prekvapená, že učiteľky dovolia deťom len tak jesť cukríky. U nás to funguje tak, že sladkosti deti majú len keď má niekto sviatok. Vtedy prinesie pre všetky deti v triede napr. nejakú malú čokoládku, lízatko, odovzdá všetky kusy učiteľke a učiteľka deťom rozdá sladkosti na skrinky a rodičia, keď si poobede pre deti prídu, sami rozhodnú ako naložia zo sladkosťami, resp. kedy ich deťom dajú zjesť. Decká to v pohode akceptujú a všetci rodičia sú spokojní tiež, lebo majú možnosť sami rozhodnúť koľko a akých sladkostí ich dieťa zje. Mne osobne by tiež vadilo, keby v škôlke moje dieťa len tak hocikedy vyjedalo cukríky, keď doma má povolený len určitý počet ks za deň. To sa učiteľky a rodičia neboja, napr. že keď sa budú deti naháňať, že im cukrík môže zabehnúť? A je im jedno, že ich deti sa hocikedy napchávajú sladkosťami?
V našej škôlke tak isto. Sladkosti si nájdeme v skrinke a odnesieme domov. No a kedže môj drobec sladkosti veľmi neľúbi, plníme nimi čarovnú krabičku. Čarovná je preto, že tie potvory sladké z nej vždy miznú. Kto ich asi tak vyžerie? 
Takú čarovnú krabičku máme zavedenú aj my, ale z toho dôvodu, že ten náš ich ľúbi až príliš. Takže šup s nimi do krabičky a potom pekne na prídel. Horšie je, že občas viac prideľujem sebe ako jemu a potom musím posúvať dierky na opasku
nas tiez teraz trapi taky mensi problem - drobec chodi zo skolky smutny, ze jeho najlepsi kamarat si nasiel ineho kamarata (detmi v skolke zamavala zberatelska vasen kariet z isteho kresleneho serialu). ak ked sa s nim chce teraz zase hrat, dostava podmienky, ze mu ma doniest pozicat hracku, alebo doniest nejaku kartu/karty. ak nedonesie, v ten den sa s nim nehra. (a toto robi aj inym - proste je osobnost a uplatnuje sa. a ostatni to akceptuju).
takze si dookola vysvetlujeme, ze priatelstvo sa nekupuje a kupene priatelstvo ma cenu dymu z fajky. drobec to chape a drzi sa toho, ale vidim na nom, ako ho to trapi a zeby najradsej aj tu hracku doniesol, len nech sa s nim hra. jeho kamarat je silnejsia osobnost, ako nas drobec a preto mi je jasne, ze si ho priputal.
neostava mi ine, ako zo svojho syna tiez sa snazit vychovat samostatnu osobnost. ale su hranice, za ktore sa ani vychova nedostane. ked to nie je v nom, nenatlacim to do neho a zase robit mu traumy, ze nieco nasilu musi potlacit, to mu robit tiez nechcem.
tak patram, co a ako.
Akosi sa mi nedá súvisle rozmýšať ale nik ešte nenapísal aj iný pohľad....
Keď ty povieš dieťaťu že si kamarátov vyberáme podľa toho aký je a nie či je tučný, chudý...tiež mu predsa takto ,,nariadiš" s kým sa má hrať.Veď dieťa má iné hodnoty ako dospelý človek.Myslím, že to, čomu sa naučil doma - myslím cítenie, chovanie k iným ľuďom by malo stačiť a z toho môže čerpať ako tvoriť priateľstvá.Možno sa ho ešte spýtať prečo sa nechce hrať s tým či oným aby skúsil počuť sám seba čo hovorí.Je správne vtískať deťom naše hodnoty?Dali sme im lásku, staviame ich na nohy.Nechajme ich spraviť si hodnoty samé.
Som dospelý človek...hold, keď mi je niekto nesympatický, ďaleko to s ním nepotiahnem...tiež som mala kolegyne v práci s ktorými som sa jednoducho nehrala...
Prečítala som si to ešte raz po sebe a vôbec som nenapísala, čo som vlastne chcela povedať 
...asi to nedokážem ...ak niekto na to príde, budem rada.To čo som napísala mi príde také vyhrotené ale myslela som to trošku mäkšie tak po prečítaní trošku uberte pary
Myslím si,že ja som ťa pochopila
Náš najstarší syn si doslova vyhľadával kamarátov,ktorí boli akční,zábavní,jednoducho jeho krvná skupina.Často to boli aj deti rómske,čo bolo pre niektorých rodičov neakceptovateľné a práve preto zakazovali svojim deťom,aby sa kamarátili s tým našim.Nerobili nič zlé,nikomu neubližovali,ešte aj tí zbojníci sa učili od nášho,že dievčatám sa vrkoče nekmášu,druhým sa nohy nepodkladajú....no a ako paradox toho všetkého teraz je z nášho "obávaného belzebuba" slušný dobrý človek a tí,ktorí sa s ním nesmeli hrávať v škôlke sú vo veku 21r.skrachované trosky a to doslova.pretože vždy za nich vo všetkom rozhodovali rodičia a keď sa dostali niekde mimo ich dosah,nevedeli od dobroty čo so sebou a žiaľ aj tak to dopadlo...
Ono každý si musí to svoje miesto v živote nájsť sám,čím skôr tým lepšie,treba si to všetko pekne odžiť,zbytočne budeme deti ochraňovať donekonečna.Aj deti,keď prídu samé na to,že kamarát nie je taký kamarát ako si mysleli,tiež sa s ním rozídu aj bez nášho zasahovania a oveľa lepšie to všetko pochopia,ako keď mu v tom budeme my rodičia brániť.Vtedy sa deje skôr pravý opak.
Ja som dospelý človek, myslím si, že mám trochu nadhľad nad týmto detským manipulovaním. Práve preto som písala, že na ihrisku bola prvá reakcia môjho syna na toho tučného chlapčeka že nie (tak ako to videl v škôlke od iných detí) ale o chvíľu sa s ním už bez problémov hral - ja som nijako nezasahovala, proste to prišlo samé. Ked sa ho spýtam, prečo sa s ním nehrá, povie že preto, lebo je tučný. Ale kým nechodil do škôlky, tak takéto veci neriešil. Jednoducho vidím, že automaticky preberá názory kolektívu, bez toho aby sa nad tým nejako zamyslel. A to mi vadí, keby na to bol prišiel sám, určite by som sa to nejako snažila usmerniť, vysvetliť mu, rozprávať sa s ním o tom. Ale takto mi pripadá, že nemám nádej, lebo to povedala Adelka! Teraz ma tak napadlo - to má u môjho syna väčšiu autoritu 4ročné dievčatko ako ja?
No, neviem.Do škôlky nejde dieťa preto ža mama musí do práce ale preto aby sa naučilo fungovať v kolektíve.Myslím si že chybu spravila učiteľka.Myslím si že to namala nechať zájsť tak ďaleko.Adelku bolo treba trošku uzemniť a tučnému chlapčekovi pomôcť.Ak sa sním nik nehral, mala k nemu nabehnúť učiteľka a začať sa s ním hrať a ostatné deti by doleteli.Tam kde som robila to takto fungovalo.Alebo keď niekto zahlásil že s ním sa nehráme, vymyslela učiteľka spoločnú hru aby bol zapojený aj ten odstrkávaný.Veď v škôlke sa deti nehrajú dlho (učia sa, idú na prechádzku, cvičia) a aj polovička času na hranie môže byť určená na spoločné hry.
A že tvoje dieťa sa v škôlke takto rozhodlo - hľa, mama, prvé rozhodnutie tvojho dieťaťa , vidíš že vonku sa s ním hral takže je to v ňom.Nemboj, aj on sa možno raz postavý Adelke
Teraz som to vyššie našla - to čo nie je v ňom, do neho nedáš - aj niečo takéto som chcela povedať.
Príklad:keď sa dieťa hrá v izbe a počúva ako sa mama s otcom rozprávajú - mama hovorí ako prišla kolegyňa nechutne ostrihaná, ako hentá strašne pribrala a je hrozná, ako ju ďalšia kolegyňa strašne nasre.. a už s ňou nepôjde na kávu...otec povie že malý plešatý blb mu mnedal na križovatke prednosť....myslím že práve z tohoto sa naše deti učia žiť.Z toho ako žijeme my.A potom im môžeme darmo rozprávať čo je a čo nie je správne.
Nechajme ich šľapať vlastnú cestu.
Tak aj takto nejak som to chcela...
hej, to je presne ono: nestresujte sa, ze vas deti neposluchaju. traste sa, ze vas neustale pozoruju.
Magic ...
wááu, to je geniálna myšlienka, píšem si do notesíka 
Eva
Vystihla si to, aramana
Pozorujú a všetko si pamätajú... a vždy použijú proti nám!
Ale k problému. Do škôlky, kde chodia naši junáci, sa hračky ani cukríky nosiť nesmú, dievčatá ani bižutériu. Deti si aj tak nosia, ale aspoň si všetko schovajú v skrinke . Kto sa s kým (ne)hrá, priam geniálne vyriešili v triede, kde chodí starší. Zrejme je to preto, že okrem tučného chlapca majú aj rómske deti, aziatov a chlapčeka s okuliarmi. Majú "štipcový systém". Dieťa si vytiahne hneď ráno z nepriehľadného vrecka farebný štipec a podľa toho sa ide hrať: s bábikou, spoločenské hry, kresliť, s autami, so stavebnicou a pod. Majú v triede plagát, kde majú nakreslené, ktorá farba patrí k akej hre. A je úplne jedno, či si dievča vytiahne autá alebo chlapec bábiky, proste sa musí pridať k deťom, ktoré sa v tej skupine už hrajú. Vystriedať sa môžu najskôr po 15 minútach. Syn išiel do škôlky neskôr, medzi deti, ktoré sa už poznali, ale vďaka tomuto systému nesedel v kúte bez kamarátov. No a samozrejme, že počúvam, kto komu na dvore robil zle a najnovšií trend je všetko žalovať učiteľkám 
Ďakujem za ďalšie reakcie . Cukríky sa nenosia ani do našej škôlky - ale aj tak väčšina detí má v skrinke alebo vo vrecku "tajne" nejakú sladkosť. Neverím, že to učiteľky nevidia. Syn mal cukríky v škôlke prvý krát po dvoch rokoch. Neviem, bolo mi ho ľúto, ked nasľuboval deťom že donesie a nič by som mu nedala - ano, nebolo to veľmi výchovné, ale práve preto som mu povedala, že je to výnimka a viac nech nič také nesľubuje, lebo cukríky mu už nekúpim. Hračky si zvyknú deti nosiť - zväčša len nejakú drobnosť. Syn je však večne zasnený, nepozorný, takže aj ked si nejakú chce zobrať so sebou, tak mu zväčša nedovolím. Párkrát som mu povolila zobrať si so sebou ale len nejakú maličkosť z kinderka - ešte ani raz nedoniesol naspäť . Takže pochopil, už si viac hračky do škôlky neberie.
Stretli ste sa s tým? Je to možné už u takýchto malých detí? V synovej škôlke vládnu podľa mňa dosť čudné vzťahy, teda šikanou by som to ešte určite nenazvala, ale ma to prekvapuje u takýchto malých detičiek. Podľa toho čo mi rozpráva som si postupne poskladala celú mozaiku, no ale vôbec sa mi to nepáči. V triede je jedna "šéfka" - Adelka a tá určuje s kým sa budú deti hrať a s kým nie. Hrá sa len s tými deťmi, ktoré donesú do školky nejakú hračku alebo sladkosť. V triede majú aj chlapca, ktorý je extrémne tučný (predpokladám, že ide o nejakú chorobu, pretože podľa mňa zdravé dieťa naozaj nemôže takto vyzerať)- samozrejme , že Adelka povedala, že s tým tučniakom sa nikto nebude hrať. S ďalším dievčatkom je zakázané sa hrať, lebo má nakrátko ostrihané vlasy ako chlapec a mohla by som ešte pokračovať ďalej. Čo mňa najviac trápi je to, že syn preberá tieto vzory správania a nedá si vysvetliť, že to nie je správne. Dookola mu doma opakujem, že nie je dôležité či je niekto tučný alebo má krátke vlasy, ale to aký je. Verím, že je to ťažké, ked chce zapadnúť do kolektívu mať iný názor ako "vodca" triedy. Minule sme boli na ihrisku a prišiel k nám ten tučný chlapček že ahoj, poďme sa hrať - syn len prevrátil oči : Ja sa s tebou nekamarátim!
O chvíľu sa ale už obaja spolu naháňali.
Alebo včera v obchode zahlásil, že musíme kúpiť cukríky, lebo zajtra odnesie deťom. Upresňujem že syn má len štyri roky, predpokladala som, že s takýmito problémami sa stretneme najskôr až v ZŠ - neviem, som naivná, alebo je to tak všade?