Keď cítim bezmocnosť maľujem

obrazy nie, len také prozaické veci.

Pred rokom to bol plesnivý plot ...Túto jeseň som maľovala steny.... Pocit, že mám aspoň niečo malé pod kontrolou, alebo skôr možnosť zmeniť, ovplyvniť, je občas na nezaplatenie.

Samotné maľovanie je síce len malou náplasťou na trápenie, ale rozptýlenie celkom slušné. Hlavne keď si vymyslím viac roboty, ako je únosné, napríklad ten plot pred rokom, alebo sa netrafím do odtieňa. A zmena farby steny si pýta ďalšiu akciu a pôvodny cieľ izba podľa feng shuej je tiež zaujímavá cesta ..., keď potrebujem liečiť dušu.

Ale príde vyšší level, keď sa potrebujem vyrevať .... Tu už nepomôže žiadne maľovanie. To sadnem do auta  ... , stačí sa vybrať na obyčajný nákup. Všetko jedno.  Stačí, že som sama. Autopilota mám zapnutého ako vždy a večne hlučné myšlienky otvárajú kohútik či skôr uvoľňujú stavy .... Je úplne fuk, či si potrebujem odplakať niečo z pred šestnástich rokov, alebo z utorka ... Ide to jedna báseň. Viem, že je to reťazová reakcia ... a tej sa občas nedá vyhnúť.  Pomôže uvedomiť si to?

Má zmysel si klásť otázku, či plačem nad odchodom úžasného, láskavého človeka, s takou vôľou žiť ..., alebo nad niečim, čo som si stále ešte dostatočne neodplakala ... či sama nad sebou ...? Asi všetko dokopy.

Naše cesty majú svoj začiatok aj koniec, a čo je vlastne dôležité medzitým? Včera som počúvala rozhovor, na tému stárnutie, zomieranie ..., stále u nás dosť tabuizované témy ... Vraj najdôležitejšie sú v tom všetko vzťahy s najbližšími ... A čo bude potom? A predtým ... ? Smrť a smrteľnosť s nami asi vždy zatrasie. Aj keď sa obrníme, pred nešťastím, naokolo, pred blízkym stretnutím už neutečieme... A to je dobre. Aj veľký smútok patrí do nášho života, treba ho ustáť, ani nie so cťou, ale s láskou a súcitom k sebe. 

Posielam tam hore obrovské poďakovanie, za to že som mala možnosť Ťa poznať, zdieľať svoj, tvoj život. ❤️