Už ako malá som počúvala rôzne príbehy o tom, ako dal človek z druhého sveta po smrti nejaké znamenie. Pripadalo mi to veľmi strašidelné a rozprávkovo neskutočné. Neskôr som rada čítala v časopisoch rôzne rubriky s neuveriteľnými príbehmi. Moc som tomu neverila a čím som bola staršia, tým viac som si to racionálne odôvodňovala skôr psychickým rozpoložením človeka, ktorému sa takáto príhoda so znamením zo záhrobia stala.
Dovtedy sa mi nikdy nič také nestalo, ani keď mi začali odchádzať moji blízki rodinní príslušníci, prarodičia, tety, ujovia, starí rodičia. Proste nikdy mi nik nedal žiadne znamenie, nikdy som nepocítila niečo zvláštne, čo by ma aspoň nejako upozornilo na ich smrť, alebo na ich ďalšiu existenciu po smrti.
Raz sa mi ale predsa len prihodilo čosi veľmi zvláštne a od tohoto okamihu som začala na takéto veci pozerať úplne inak, aj keď som stále zmetená a neistá. Ako však plynie čas od tejto príhody, začínam opäť uvažovať viac racionálne a aj tento zážitok, ktorý Vám rozpoviem, sa snažím vysvetľovať a odôvodňovať mojím vtedajším psychickým stavom. Rozum to berie tak, no moja duša pevne verí v to, čo sa mi prihodilo. Veď posúďte sami!
Stalo sa to po smrti môjho svokra, s ktorým sme si veľmi dobre vychádzali, či manžel - syn, či ja, či naše deti. Mali sme ho veľmi radi, bolo s ním kopec zábavy a často nás navštevoval a ponúkal nám pomocnú ruku. Naše deti ho zbožňovali. Je to už 5 rokov, čo zomrel, no sila puta, ktoré nás spájalo sa ukazuje aj po rokoch. Často ho spomíname, rozprávame sa o rôznych príhodách, ktoré sme s ním prežili a mladšia dcérka často skladá veľmi smutné básničky vyjadrujúce smútok nad stratou dedka. 
Bola noc, spala som. Vtom som sa zobudila, otvorila som oči a zrazu som zacítila niečo veľmi zvláštne. Prestala som ovládať svoje telo, bola som doslova paralyzovaná. Cítila som, akoby cez moje telo vstupoval niekto do mňa. Vedela som bez jediného zaváhania, že sa so mnou spojil duch môjho svokra. Bolo to vlastne veľmi nepríjemné až hororové. Nemohla som kričať, nemohla som sa pohnúť a pociťovala som niečo cudzie v mojom hrudníku. Veľmi som sa bála, ale bola som bezmocná. Po chvíli som sa už iba bezbranne oddala na pospas tomuto stavu, akoby som pochopila, že báť sa je zbytočné. Neviem, koľko to trvalo, ale po chvíli som si uvedomila, že sa už môžem pohnúť, dokonca aj rozprávať. Hneď som zobudila s hrôzou manžela a povedala som mu, čo sa mi stalo. Samozrejme, že mi neveril a povedal, že sa mi to asi prisnilo. Pozrela som sa na hodinky. Bolo presne 23 hodín- čas, kedy svokor zomrel.
Doteraz nemôžem na ten pocit, ktorý sa ma vtedy zmocnil, zabudnúť. Viem, že to nebol sen, naozaj sa to stalo. Akoby mi chcel svokor dať najavo, že po smrti ešte čosi iné je, že jeho existencia neskončila.
Keď som to rozprávala kamarátke, vôbec sa nečudovala. Iba sa usmiala a povedala mi, že sa so mnou prišiel svokor takto rozlúčiť. Možno mi chcel aj niečo naznačiť, možno ho trápili neurovnané vzťahy so svokrou. Neviem. Zvláštne bolo aj to, že v tú noc ako zomrel mi prestal ísť mobil. Ráno bol proste vypnutý a nedal sa zapnúť, akoby bol pokazený. Asi po dvoch dňoch sám naskočil.
A ešte jedna zvláštna vec sa stala v tú noc, ako svokor zomrel. Dcérka mi v to ráno povedala (hoci ešte nevedela, že dedko je mŕtvy), že sa v noci zobudila a videla dedka. Bol vraj taký zvláštny a vznášal sa kúsok nad zemou. Potom začal postupne od nôh miznúť a zostala iba tvár, ktorá potom tiež zmizla. Až ma zimomriavky prešli, keď mi to dcérka popisovala. Ani toto nemohla byť náhoda, ani žiadna psychika, lebo dcérka o jeho smrti predsa ešte nevedela a nemala dôvod si takto vymýšľať.
Máte aj Vy nejaké takéto príhody? Čo si o tom myslíte? Veríte tomu? Ja verím, aj keď som zmätená. Svokor vo mne zažal iskru viery v tieto veci, aj keď som predtým veľmi pochybovala.
Sú to veci medzi nebom a zemou. Niekto v tieto javy verí, niekto rezolútne odmieta a popiera takéto príhody a niekto možno pochybuje. Ja som "dovtedy" pochybovala, no teraz už verím.
Až som mala zimomriavky pri čítaní Tvojich riadkov. Sú to naozaj zvláštne veci. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
stakola myslím si že to nie je o tom či tomu niekto verí alebo nie...toto sú veci ktoré tu boli vždy, ale my naším racionálnym myslením sme ich prestali vnímať...
istý čas dozadu som z nášho Matúška cítila výrazný chlad,akoby to zrazu nebol on,ono sa to ťažko opisuje,ale niekedy z ľudí cítim nádherné teplo, no a z Matúška som v istom období cítila výrazný chlad, akoby až mráz...S odstupom času na to výrazne upozornil Filipko,že sa s Matúškom iečo deje, no a následne liečiteľka zistila, že Matúško mal takmer rok privtelenú dušu vojaka, ktorý vo vojne zabíjal.A táto duša ho ovplyvňovala na 70 percent.Človek si môže povedať že sú to blbosti, môžme si o tom myslieť čokoľvek, ale v podstate tieto veci aj tak majú svoju logiku...Náš Matúško sa v tom čase správal odporne, nekomunikoval, jeho odpovede boli jednoslabičné, zazeral na mňa, zazeral na Filipka- a Filip sa týmto stavom veľmi trápil, dokonca z toho až ochorel, lebo videl čo sa deje...No a keď som sa liečiteľky opýtala čo môžem urobiť pre ich súrodenecký vzťah- aby bol lepší, kvalitnejší tak mi len povedala, že ona tú dušu odpútala a máme počkať nejaký čas, že Matúško začne byť komunikatívnejší, viac naklonený počúvať a ich vzťah sa zlepší, urovná...Po pár týždňoch sa tak aj stalo a opäť je to spokojné, usmievavé komunikatívne dieťa...
A napríklad keď sme chodili k liečiteľke tak nám hovorila, že ak má pacientov ktorí priamo k nej prídu s privtelenou dušou tak jej kocúr je z toho úplne hotový, že behá po byte ako zmyslov zbavený, vyskakuje na poličky- proste šialenstvo...vedela by som toho napísať oveľa viac, skúseností máme hodne...nedesia nás, je to taký istý svet aký máme my tu...len ho nevnímame bežne, má tiež svoje "pravidlá", svoj spôsob fungovania...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja zlatá svokra zomrela v nemocnici,bola som pri nej do poslednej chvíle.Domov sme prišli až večer,pri kúpaní malého som zacítila prenádhernú vôňu-sladkú-niečo ako orgován,ruža-no krásna.Bolo to zvláštne.že rovnakú vôňu cítili vo svojich domoch aj švagrovia.Vraj tak vonia duša,teda sa bola s nami všetkými rozlúčiť.Odvtedy som to už nezažila,len sa mi s ňou snívalo,a v snoch som ju videla usmiatu a krajšiu do tváre.Bola to dobrá duša.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pred 5 rokmi mi umrela babka,bolo to v piatok a posledný raz sme boli za ňou v nemocnici vo štvrtok,ešte sme sa potešili s mamou ako sa jej zlepšil zdrav.stav,neviem čo ma tam tak strašne dlho pri nej držalo,všetci už chceli odísť len ja som sa od dvier stále vracala naspäť-ešte pohladkať,ešte dať božtek,ešte ponaprávať vankúš.Nakoniec som sa celá vyteperila k nej na posteľ,trošku si pri nej poležkala,hladila ju,mama na mňa aj nakričala čo to robím.Ked sme odchádzali rozjasnila sa jej myseľ a posledné slová bolo moje meno.V hodinu ked umrela a ja som to ešte nevedela som sa zničoho nič rozplakala a ten plač som nemohla zastaviť,celá rodina pozerala na mňa čo sa robí.A hoci prešlo 5 rokov koľkokrát prídem k mame toľko krát cítim babkinu prítomnosť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Baby moje, toto sú veľmi záhadné veci. Rada čítam takéto príhody. Sú záhadné, ale dávajú nám nádej a vieru, že smrťou sa všetko nekončí a to je pozitívne zistenie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano stakola ja verim na veci medzi nebom aj zemou...ten stav ked si mala ten picit,ze akoby nejaky duch do teba vosiel,to som zazila aj ja...podobne ako si opisala zazila som.Ja si pametam ako zomrel moj dedko...v ten den som bola v cudzine,bol to velmi zvlastny den...rano v ten den sa mi rozbil crepnik z kveto,vysavala som prestal fungovat vysavac...potom ked som bola doma v byte isla som dat veci do pracky,nefungovala,potom sa mi vypol pocitac nemohla som ho nastartovat...a k veceru sa nam pokazil televizor.Pametam si ako som si vtedy hovorila,"co je to za den"vedela som ze sa nieco stalo.Dedko zomrel sam,myslim kedze som bola tak daleko od domova,prisiel sa somnou rozlucit,na druhy den ked mi brat napisal sms,strucne a vystizne co sa stalo,som pochopila...Ja so svojimi pribuznymi co uz su na druhom svete,mam sny...vzdy sa na mna usmievaju a som jedina z rodina ktorej sa tak casto s nimi sniva.Vlastne ja vzdy citim ked sa nieco stane...uz dopredu pridu nejake znamenia...zvlastny pocit,nieco sa pokazi rozbyje,alebo sa mi prisnije a ja viem ze v kratkej chvili sa dozviem zlu spravu...alebo spravu o odchode cloveka co som poznala ku ktoremu som mala city.Niekedy ma to velmi vydesi,ale uz som si aj zvykla...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
http://www.nanicmama.sk/dennik-nanicmamy/nadprirodzenoanielduchboh
Stakola 
pri čítaní tvojho blogu
sa mi vybavil v pamäti tento starší blog,neviem či si ho už čitala,tak ho dávam sem,kedže spomínaš,že rada čítaš takéto príhody.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem za link, prečítala som, aj komentáre. No je to proste rozumom nepochopiteľné, ale verím už na tekéto veci. Od toho zážitku určite.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stanka mne sa sice nic taketo nestalo ale raz mi to opisoval moj dedko. V dome v ktorom byvali babka s dedkom, zomrelo vela ludi. Raz mi toto iste opisoval ze nieco citil ked sa v noci zobudil, nemohol sa hybat ani rozpravat proste sa to nedalo. Neverila som tomu... Bolo to davno co mu zomrela mamina. Bola som este mala, ale asi sa prisla rozlucit takymmto sposobom.Ale nemal dovod si vymyslat. Nieco je urcite na tom pravdy aj ked to znie tak divne. Co sa vlastne s nami po smrti stane. Ouch.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne keď sa to stalo, tak som na druhý deň utekala za svokrom na cintorín a tam som ho poprosila, aby mi také veci už nerobil, že som sa veľmi bála. Potom bol chvíľku pokoj, ale ešte sa mi to asi dva krát stalo, len už som to tak neprežívala. Akoby som už vedela, čo to je a že to prejde a tak som vždy iba počkala a samo to prešlo. Raz som pri tom ešte videla svokra, ako kráča hore schodmi celý v zelenom ( bol lesník a často chodil v zelenom)...Mala som s ním veľmi priateľský vzťah, on mne a deťom nahrádzal ten nezáujem mojej svokry, brával nás do lesa, na výlety...rozprával lesácke príbehy a bola s ním veľká sranda. Mal ma ako dcéru a ja jeho ako otca. Keď zomrel, muž išiel za ním dolu, ale ja som nechcela ísť ( zase kvôli svokre) , potom ma to dlho mrzelo a trápila som sa, že som sa nańho nešla pozrieť. On akoby čítal moje myšlenky a možno preto sa prišiel so mnou takto rozlúčiť. Len jedna vec ma naľakala. Keď bol na smrteľnej posteli, tak mi povedal: "Dcérenka moja, Ty budeš prvá, koho si k sebe zavolám." Hrozne ma to vystrašilo a aj som mu vtedy vyčítala, ako môže mať také reči, že ja chcem byť tu, mám deti, rodinu, že je to od neho sebecké. Aj sa mi vtedy ospravedlnil, že to tak nemyslel, ale tieto jeho slová mi stále znejú v ušiach.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neboj sa. Deti si urcite prezit nechces. Manzela mozno tiez nie. Tak ked pride cas, budes prva z rodiny. Aspon ti bude usetrene vela smutku zo strat, ktore by si inak musela prezivat. Len sa tam hore budes tesit, kedy za tebou pridu ostatni. A urcite to nebude skoro. To by ti svokor nerobil, ked ta mal rad.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To si tak krásne napísala
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ženy, veľmi krásne príbehy ste napísali. Aj mne sa stalo niečo podobné. V čase, keď mi odchádzal menzes - asi pred piatimi rokmi som trpela hroznými debkami. Fakt to bolo neznesiteľné, muž to nechápal a ja som to nevedela pomenovať. Všetko inak fungovalo normálne, len náš inak veľmi pekný vzťah začal chladnúť až hrozilo, že sa musíme rozísť. To by som nezniesla. V tom čase sme boli na dovolenke na Brači v Chorvátsku. Manžel brával deti von k moru a ja som bola zavretá v tmavej izbe. Trvalo to asi 3-4 dni. Deťom povedal, že si musím oddýchnuť, že som unavená. Inak som im varila - všetko ako inokedy. Mučila som sa predstavou, že sa ideme rozísť a radšej by som sa stala "rybičkou" Nikdy sa nevrátiť na Slovensko a zažiť ten koniec. Tak som si povedala, že ak bude manžel trvať na rozchode, tíško "odídem" a budú mať odo mňa pokoj. Zvláštne bolo to, že mi nezáležalo ani na deťoch, len na našom vzťahu. Potom som si povedala:"Panebože, ty si nás dal dokopy, tak si to aj rieš!" Akoby som ten problém prehodila na niekoho iného a mne sa veľmi uľavilo. Ostatný čas na dovolenke bol celkom pekný, ale tie ťažké momenty rezonovali vo mne silno ešte veľmi dlho.
O niekoľko mesiacov mi zavolal ocko mojej bývalej žiačky, či by som k nim prišla, pretože jeho manželka mi pred asi rokom sľúbila nejaké oblečenia po ich dcérke pre moje dievčatá.Už dávno som na to zabudla, ale dohodli sme sa, že prídem 17. novembra - bol totiž voľný deň. Zobrala som staršiu dcérku, a šli sme. Privítal ma ocko, Zuzka - už medzitým vyrástla na krásnu slečnu. Opýtala som sa, kde majú mamičku, či musela ísť do práce. Ten žiaľ, čo som zbadala na ich tvárach sa nedá opísať. Zuzka mi povedala, že maminka pred niekoľkými mesiacmi "odišla" a oni upratujú veci. Pri tejto správe ma tak strašne rozbolela hlava, že sa to nedá ani opísať. Bolo mi to úprimne veľmi ľúto. Rozdelili sme veci, ktoré som si zobrala. Chcela mi dať aj gumenú bábiku, ale ja som nechcela. Trvala som na tom, že jej ju určite kúpila mamička a nech si ju nechá ako spomienku na ňu.
Prišli sme domov, rovno na záchod zvracať - no hrozná migréna. Ľahla som si, lebo iné sa nedalo. Po pár hodinách sa mi "rozvidnelo" čo sa udialo. Môj ocko - už dávno mŕtvy - mal v ten deň narodeniny. Presne 17. 11. Takto mi ukázal ako vyzerá dieťa, ktoré stratí matku. Keď som si to uvedomila, až ma premkla hrôza, že ja som takmer rovnako urobila moje deti sirôtkami. Nedá sa mi na to zabudnúť a ďakujem ockovi, že ma takto "stráži". Verím, že je stále veľmi blízko a veľmi často si naňho spomínam, hoci je už 18 rokov v zemi.
Niekde som už tento príbeh písala, ale nedalo mi nepripojiť sa. Nech si už myslíme čokoľvek, je uspokojujúce mať svojich najbližších stále pri sebe, čo aj v inej forme.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Máš dobrého a spoľahlivého anjela strážneho. Našťastie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kazdy anjel strazny je dobry a spolahlivy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja viem. Som na to pyšná a ocka vnímam akože je stále s nami. Dokonca moja mama hovorila, že po jeho smrti ju prišiel navštíviť raz o polnoci a prisahala by, že nespala. "Voňal" zemou, počúval ju, čo mu hovorila čo sa deje v rodine. Potom povedal, že už musí ísť a že môže prísť len jeden raz.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne sa nikdy nič podobné nestalo.Ale strašne rada čítam takéto príbehy.A čo sa týka toho či veriť,či nie....V tomto som toho názoru.Môže to byť aj pravda.A ak hej,len nech nepríde za mnpu v budúcnosti svokra.Tej sa strašne bojím aj živej.Ale začala som veriť v anjelou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aja pridám jeden.Keď zomrel môj manžel tak moja mama chodila prvý týždeň ku mne spávať.Otec bol chorý a tak mama mi povedala,že sa ho bojí nechávať sameho.Tak som jej povedala,že nemusí chodiť ku mne ,a ona sa ma spýtala či sa nebudem báť,A koho?Tak plynuli dni.V júni mesiac aj pol po pohrebe mal pristúpiť môj prostredný syn k prvému svätému primaniu ,Všetko som pripravila ako sa patrí ,Krsní rodičia prišli v sobotu.Večer sme trocha posedeli a pobrali sa spať.Deti aj s mojím krsniatkom spali v detskej a krsní rodičia aj s ďalším krsniatkom v spálni.Ja som sa uložila v obývačke.2ahla som si a zrazu sa otvorili na spálni dvere a zasa sa zatvorili.Kmotra ešte nespala a kričí namňa či niečo potrebujem a ja že nič a v tom som sa posadila.Ovial ma príjemný vánok a záclona sa zdvihla do vodorovnej polohy.Mňa nič iné nenapadlo iba povedať meno môjho muža a povedať,že je všetko v poriadku a že všetko je pripravené.V tom záclona klesla a mňa zasa pohladil vánok po tvári.Odvtedy viac nič sem tam sa mi o ňom snívalo a vždy som ho videla ako sa smeje a je šťastný.Mne táto príhoda ostal vrytá v pamäti .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
....stakola....mali sme sa sťahovať do nášho bytu, ktorý nám manželova babka nechala...bola som tu večer s manželom, poprosil ma, že ide z auta vynášať kachličky, a že nech strážim byt, ked bude dokorán otvorený...Bola som skoro v 9-mesiaci tehot.tak som sedela pri dverách, a ked sa zhaslo na schodoch, tak som zasvecovala...išla som na wc-ko a bola tma...manžel išiel ku autu a zbadal pri bráne osobu...ešte dostal nervy, že som nesvietila, a že on má auto dokorán, naokolo tma, a ten chlap nám môže s auta niečo šmajznúť...tak friškom otvoril vstupné dvere, kuká na pravo, na lavo, ale chlapa nikde, ešte si myslel, že či mu hrabe
...
...to cítiš, ked sa na Teba niekto díva, a videla som jeho postavu...dedka som sa však nikdy nebála, lebo to bol človek s velkým
...boli to velmi dobrí ludia
Asi o hodinu strašný krik, rev, vybehla susedka, že našla syna, mŕtveho na postely.Že si myslela, že spí, tak mu do izby nechodila
Chalanisko bol narkoman, asi si dal zlatú dávku, a zaspal....
Ked sme po asi hodine išli domov, manžel skoro na schodoch odpadol...v tom momente si spomenul, že ON ho videl!!! Že Jankovi otváral dvere, aby vyšiel z domu...dlho mal z toho taký stres...
A ináč...Manželov dedko umrel u nás v predsienke, na takej malej stoličke, ked sa prezúval, dostal infarkt
Manžel dedka miloval, a ked sme sa sem nasťahovali, často sme cítili jeho prítomnosť...kontroloval nás z predsienky
Ako babka pred skoro dvoma rokmi umrela...už k nám nechodí...asi sú už spolu v nebíčku...Posielam im tam