Varila myšička kašičku ..., alebo ako neotráviť rodinu.

Mala upútavka na novú stránku o varení. Polovica mojich detí, miluje krupicu. Po troch dňoch odriekania, som sa včera konečne rozhodla, že im splním sen. Bola streda ..., pre mňa však šialený deň plný výjazdov. Doba dosť pokročila, keď som sa doteperila aj do mojej kuchyne. Lokalitu som našla veľmi rýchlo - najväčšia koncentrácia neporiadku, no možno až za obývačkou.

Krupicový hrniec bol našťastie čistý, aj "mutelka", s ktorou zvykneme miešať krupicu, operácia sa mohla začať. Načapovala som do hrnca jeden a pol litra mlieka, totiž to, aj ja mám rada krupicovú kašu a pridal sa aj mladší syn. O tom, že to nebude vôbec ľahká úloha som začala tušiť, keď som skontrolovala obsah sáčku s krupicou. Naozaj nevyzeral, že by vo svojich útrobách schovával 15 lyžic. "No čo, šak niečo doložím", pomyslela som si a začala dávkovať sypkú zmes ..., skončila som pri dvanastej lyžici. Ozaj netuším, prečo som namiesto osvedčenej múky na doplnenie krupice, siahla na po celozrnej múke, v naivnej predstave, že kaša bude aj hustá, aj zdravá a ešte dokonca aj chutná.

Inak ja milujem experimentovať v kuchyni, len včera sa mi to akosi vymklo z pod kontroly. Ale späť k k hrncu. Miešam si, miešam prapodivnú zmes, už sa aj doba varu blížila, ale konzistencia mala k primeranej hustote veľmi ďaleko. "Čo teraz?", hútala moja unavená hlava. Našla som ešte nejaký zbytok instantnej "myšičkovej kaše", a s malou dušičkou som ju zľahka vmiešala do hrnca.

Výsledok bol veľmi rozpačitý. Okrem hnedastého zafarbenia, ktoré mala na svedomí grahamová múka, sa pridali aj nejaké hrudky a kaša bola furt riedka. Už nebolo inej pomoci, len tam čapnúť ešte ovsené vločky, nech je to dostatočne zdravé a aj hrčky sa stratia.

Záverečné miešanie bolo zaujímavé, tzv. "krupica" sa mi už vylievala z hrnca, čo som už dávno prekročila jeho limit. Výsledok vyzeral veľmi podozrivo, ale aspoň trochu hustejšie. Nadžabala som to na taniere, pridala maslo, dostatočne zakryla Grankom a dúfala, že mi to možno aj niekto zje.

Ako správna matka som s ochutnávkou začala ja, veď si predsa neotrávim deti. No ... dalo sa to jesť, len tam musela byť dostatočná dávka kakaa, aby zamaskovala zmiešané pocity. Zjedla som svoju kašu porciu celú.
Potom došla malá slečna s veľkou radosťou sa pustila do krupice. Ani jej nevadilo čodné zafarbenie, divná hmota, kým bolo granko na vrchu všetko jedno, len trochu jej ostalo na tanieri. Zlaté dieťa.
Mladší syn, už jedol aj ovsené vločky, "krupice" nemal veľa, tak tiež statočne bojoval so svojou večerou.
A na záver prišla skúška rozhlasu. Môj najstarší syn, expert na krupicu, hneď po prvej lyžičke zistil, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Mladší ma už začal bonzovať s ovsenými vločkami, ale včas som ho umlčala. Nepomohlo, Matúš to veľmi rýchlo vzdal a moje kuchárske umenie som musela zachraňovať pukancami, ktoré si už našťastie synátor spravil sám.

Záver mi jednoznačne vychádza, že nová podstránka by sa mala volať "Ako neotráviť rodinu.", alebo aspoň rubrika s týmto podnázvom, pre experimentov chtivé dámy.