Ja chcem byť požiarníkom

naše nejstarší chce být malířkou (netuším, kde k tomu přišla, ale manžel tvrdí, že nam nezbyde nic jiného než jí živit) a ta mladší bud doktorkou nebo prý " jako máma- být doma" Hrozím se okamžiku až to bedeme muset řešit opravdu.:-}

Moja babka ma vždy volala, ty moja staviteľka, aj v škôlke som si vraj vystačila sama so svojimi kockami... Tak sa vraj moja babka nesmierne trafila, alebo ma intuitívne tak veľmi poznala(som jej najstaršia vnučka). Ja ako dieťa som chcela byť učiteľkou, chcela som učiť kreslenie. V osmičke som pochopila, že na pedagogickú školu sa nedostanem(žiadna protekcia a nevedela som hrať na hudobný nástroj), tak som si dala prihlášku na stavebnú priemyslovku(dodnes neviem prečo, naši si to vysvetlili tým, že rada kreslím...)Školu som zvládala bez problémov, aj mi hneď bolo jasné, že chcem ísť študovať aj ďalej. Na architektúru moje "kreslenie" nestačilo, tak som šla na pozemné staviteľstvo. Na škole som čakala, že po škole pôjdem niekam na stavbu, chcela som organizovať, riadiť. Ale zas bolo všetko inak, skončila som v projekcii a dnes som rada, že nemrznem na stavbe! Tak sa môj život krúti nejako proti mojim prvotným predstavám, ale asi takt ako to má byť!
S mojim dcérami je to skôr o nejakom detskom snení, je to ďaleko od života.
Staršia minulý rok-teda v 9.ročníku vyhlásila, že chce byť psychiatričkou. Odvôvodnila to tým, že veľa ľudí v okolí by "potrebovalo termín".(na západe je toľko všelijakých psychoanalitikov, že možno to príde aj k nám. A keď priznajme si, že každá z nás by občas potrebovala svojho analytika pocitov)
Včera keď som sa jej pýtala, či tá jej predstava povolania stále platí, tak sa vyjadrila, že bude asi len psychopatom.
Z môjho pohľadu maminy skôr vidím, že je kľudná(aj keď vnútri veľmi citlivá), vie zachovať pokoj, má cit aj trpezlivosť pre deti. Ale na druhej strane v učení je skôr technický typ, aj myslenie má technické a študuje gymko(zatiaľ 1.rok)v informatickej triede. Ktovie čo z nej ešte bude?? Hlavne nech sa učí a časom si nájde nejaké uplatnenie. Bože v puberte, človek nikdy celkom nevie čo toho teenagera ovplyvní(dnes je to tak, čo zajtra nemusí platiť). Snažím sa ju podporovať a usmerňovať hlavne príkladom...
Moje mladšie slniečko 10ročná Tinka zbožňuje zvieratká. Je to také skôr citové dieťa. Chce byť detskou chirurgičkou, s tým že ako "záľubu" sa bude venovať zvieratkám. Jej profesný sen je ísť študovať koaly do Austrálie:-}

Ja som sa este presne nerozhodla co presne budem az budem velka,no snad to raz pride:-}:-}:-}.V kazdom pripade by som poradila vsektym rodicom,(ked sa tak myslou vratim do detstva),aby podporovali deti v ich zaujmoch, tajnych tuzbach,zalubach a snoch.Raz im to ulahci buducnost, pomoze sa rozhodnut, a usmernit ich vyber skoly ci povolania.

No Edith je to pravda...mne nikdy rodicia nebránili vo výbere skoly a môjho povolania, ved od detstva sme sa hrali len na nemocnicu a lekárov a já vzdy som bola sestrička ... no a za to im dakujem...lebo má v tom podporovali a podporujú

Ja som chcela byť vždy učiteľka v MŠ, ale nevedela som na nič hrať a tak som sa prihlásila na zdravotnú, že budem robiť v jasliach, krátko som robila v Detskom domove, potom na Are a teraz pracujem s ľudmi,ktorí:citujem lienkinu dcérku :"potrebovali termín"..na míle vzdialené od mojich snov..dúfam, že aspon syn bude bližšie, i ked ešte sám nevie, čo chce robiť, raz stomatologa /neznáša injekcie, krv../raz v kozmetickom priemysle v labáku-kde k tomuto už len prišiel???..raz hercom /je trémista/..tak neviem, študuje 5.rok na 8r.gympli..všeličo ho baví, tak uvidím, ako sa to vykryštalizuje.

A ešte pre lienku dodatok-psychiatrov je na Slovensku málo a bude ich stále treba viac..prináša to terajšia doba,dokonca dnešná mladá generácia netrpí tak predsudkami ako generácia 40-50 ročných.Možno by to nebol zlý jobb!

V ambulancii a máme plno!!

Asi ti nesadli práve tie antidepres.čo si mala, ale je fajn, že to zvládaš aj so slovnou terapiou.Držím päste.

Ahojte... mam 25 rokov a tri deti... najstarsi Kristian (5 1/2 r.)krasne kresli, ked spieva (a ide mu to super), zatvori si oci a nevnima nic naokolo, tak isto nevydrzi netancovat ked hra hudba. Je to dieta stvorene pre folklor. Tymto smerom ho chceme viest. Inac akakolvek praca, ktora nie je manualna mu je blizka. ;)3 rocny Daniel je otcove dieta - rodeny strojnik stavebnych strojov. V noci prehadzujem periny, aby som nasla kluciky od auta s ktorymi spava. Je jasne, cim bude :) a Nelinka, ktora ma 1 a pol roka sa este neukazala, ale tiez stale tancuje.
Ja... pamatam si, ked sme v prvej ci druhej triede ZS odpovedali na otazku Cim chcem byt... Ked som prisla na rad, zdvihla som sa v lavici a nahlas povedala: SPISOVATELKOU. A toto je mojim snom dodnes. Momentalne robim uctovnictvo nasej firme so stavebnymi strojmi a nakladnou dopravou (dokonca mam osvedcenie na podnikanie vo vnutrostatnej a medzinarodnej nakladnej doprave)... ale snivam o niecom inom. Zvazujem studium psychologie, lebo som zistila, ze sa dokazem slovami dotykat ludskych srdc. Som kreativna dusa, rada tvorim a dodnes mi je luto, ze mi nebolo umoznene navstevovat vytvarnu skolu... ale nedavno som si kupila knihu Ako kreslit :))) a po troske sa chystam plnit si svoje sny (uz mam origos kovbojsky klobuk, svihadlo a chystam sa na kolieskove korcule). Vyzivam sa pri peceni netradicnych 3D toriet, aranzujem a kazdu chvilu prevlacam nabytok. A tiez mam v byte vecny bordel a v dusi pocit, ze som nanic mama...

Ja som od malička chcela byť "vojačkou". V druhej triede na základnej škole sme robili testy do výberovej triedy a tam zaznela otázka: "Čím chceš byť?". Mali sme to nakresliť a dodnes mám tu kresbu pred očami - tmavovlasú vojačku s čapicou na hlave (v strede červená hviezda). Chvíľku som tiež túžila pracovať v jasličkách, ale od prvej triedy na strednej som začala raziť smer - vojsko. Môj otec ako profesionálny vojak pri podaní prihlášky do Liptovského Mikuláša bol naozaj nahnevaný a bol zásadne proti. Aby som mohla ísť na prijímacie skúšky musela som absolvovať odvod pred odvodovou komisiou presne ako chalani, takže v jendnej z kultúrnych sál v Trenčíne bolo cca 100 mlaďasov a jedna baba - všetky pohľady boli venované mne Do Liptovské Mikuláša ma nakoniec na vyšku nezobrali, mala som podanú prihlášku aj na Policajnú akakémiu, ale bola som veľmi sklamaná, tak som tam nešla ani na prijímačky. Všetko by bolo v pohode ale v prvom ročníku na vyške ma napadlo podpísať vojnu a dostať sa do uniformy týmto spôsobom - boli sme vtedy s našimi na chate a keď som to zahlásila (mala som asi 20 rokov), tatko takmer skolaboval. Momentálne mám zase obdobie, že sa pohrávam s myšlienkou na vojsko a podporuje ma v tom fakt, že som skončila vyšku so zameraním na verejnú správu - dnes som pozerala na stránke ministerstva čo majú voľné, ale neláka ma byť zamestnancom len tak v civile ale uniforma a hviezdičky na výložkách... Snáď sa mi raz podarí

Tak to by si sa zavdačila môjmu otcovi, ten vždy sníval, že budem vojačka..

Keď je reč o vojačkách napíšem Vám príbeh mojej sesternice Dáše.ktorú
obdivujem ,ako sa správne rozhodla a dokázala ísť za svojim cieľom.

Takže Dáša ešte ako 13 ročná puberťáčka snívala o tom že bude vojačkou. Zmaturovala na gympli a hneď sa zamestnala ako učiteľka v
osobitnej škole v blízkej dedinke. Chcela ale študovať ďalej.Bol tu
sen o vojačke a takisto ju chytila práca s deťmi v spomínanej škole.
Dala si teda prihlášky na pedagogickú VŠ aj na vojenskú do Dubnice.
Prijali ju na obe. Tá sa Vám chúďa trápila a nevedela sa rozhodnúť,že
kde má ísť. Nakoniec sa rozhodla aj keď s ťažkým srdcom pre vojenskú.

Kým ju vyštudovala , školu kde chcela pracovať zrušili. Takže bola spokojná ,že sa rozhodla tak ako sa rozhodla.Skončila vojenskú a
nastúpila pracovať do Prahy na voj.letisko ako poveternostná služba.
Pracovala tu asi rok a rozhodla sa študovať VŠ vojenskú v Brne. Vyštudovala a rok po promóciách sa vydala za spolužiaka . Teraz majú dve detičky Soničku a Adama ,stavajú si domček neďaleko Pardubíc a sú zamestnaní tam na voj.letisku ,kde sa striedajú v službe ako meteorologovia. Sú spolu veľmi šťastní a ja ju tíško obdivujem a závidím ale v dobrom ,lebo už zachvílu bude mladá baba na výsl.dôchodku ,bude mať plat istý a popritom môže ešte veselo pracovať. Len nech sa im ďalej darí.

No ja som istý čas, teda dosť dlho chcela byť povolaním športovkyňa, moja duša je na to stvorená, ale môj organizmus nie, tak nič, ďalšia alternatíva bola zootechnička, ale odradil ma bordel na JRD v okolí a tak som skončila ako napoly strojár napoly ekonóm a inak dievča pre všetko, ale môže byť. V Ďalšom živote sa chcem narodiť na ranči .
Čo sa týka našich detí to zatiľ nestojí za reč, lebo to sa zo dňa na deň mení a to takými obratmi od predavačky, po moderátorku až po to, že budú robiť ako mamka vo firme.

tak neviem , to sme na Slovensku toľké chceli byť vojačky, keby sa to splnilo, tuším by nás bolo viac ako vojakov. Aj ja som chcela byť vojačka, ale moja mama kolabovala. Spravila som si hotelovú školu v Piešťanoch, ktorá mi vlastne na nič nie je. V tom odvetví som okrem praxe nerobila vôbec. Skončila som v autodoprave. Moje deti smerujú tiež do tohto smeru. Starší syn chce ísť na dopravnú školu a mladší chce robiť tiež okolo áut. Ich otec má dopravnú firmu a servis, takže sa to hodí a chcú to sami. Už len aby sa tam dostali.

Moja nezabudnuteľná vízia budúcnosti v útlom detstve: chcela som byť UPRATOVAČKOU! Čo sa mi v podstate - len čo som sa vydala - aj splnilo.

Ľudkovia, neviem ako vy, ale ja som nikdy na základke, keď padla otázka, kam a ako ďalej, nevedela odpovedať. Fungovali sme v triede asi takým štýlom: A ty ideš kam? Na zdravotnú. Tak dobre, aj ja.

Bola som aj robiť prijímacie skúšky. Len čo som tam došla a posadila sa v triede do lavice, vtedy mi zrazu bolo jasné, že zdravotnou sestričkou byť isto nechcem! Lenže - nevedela som, ako mám s týmto zistením naložiť. Odvahu na schválne spackanie pohovoru a skúšky som nemala, tak som ich poctivo dopísala. No šťastie zaúradovalo, a mňa nevzali. To bola jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote, keď som sa našla "pod čiarou"! Horko - ťažko som tajila radosť keď som to zvestovala mame. Tá, celá zúfalá, schmatla ma za ruku a vyrazili sme po jednotlivých školách z riaditeľne do riaditeľne, že čo kde majú ešte voľné - nech ma vezmú.

A tak sme došli na stredné odborné učilište spojov, kde síce nemali voľné nič, ale vážne uvažovali o otvorení jednej triedy elektrotechnickej priemyslovky (malo byť o tomto rozhodnuté počas augusta). Nechali si moje iniciály a v podstate som už bola prijatá, lebo potrebovali argumentovať záujemcami na otvorenie triedy a tak brali kde-koho.

Baby, nič lepšie sa mi stať nemohlo. Boli sme fajn "sebranka" a naše triedne fluidum spôsobilo, že aj s profákmi sme boli zadobre. Ja mám na školu veľmi príjemné spomienky.

Po škole zase dilema: čo ďalej. Po známostiach som sa zamestnala vo Vzájomnej poisťovni Dôvera. Robila som na zúčtovacom oddelení. Rok na ťahali za nos, že zmluvu budem mať od budúceho mesiaca a znova od ďalšieho mesiaca a potom zase od asi už desiateho prvého naisto... Nakoniec ozaj zmluvu urobili, ja som ju podpísala, došla som domov a telefonát: mama jedného spolužiaka, ktorá robila na personálnom jednej akciovky mi zavolala, že ich generálny potrebuje sekretárku a ja som taká zhovorčivá, na stužkovej pri uvádzaní programu že si ma všimla (bola som hotová). Tak som dala výpoveď. Bolo to niečo ako z blata do kaluže a po roku som si našla firmu, v ktorej okrem sekretárskej roboty trebalo robiť aj podklady pre externú účtovníčku a mzdy. Tak som sa akosi zasvätila do takejto roboty a teraz sa to so mnou vlečie. Ešte aj teraz, na materskej robím doma pre pár malých, ale poviem vám, baby, to sú stresy a nervy furt. Oni sú podnikatelia, oni si papiere "dávajú robiť", im je srdečne jedno, že ich doklady som ani nevidela a je 23 a 25 treba odovzať DPH! Oni to majú totiž na saláme, že ja po nociach nespím a ťahám cez deň 7 mesačné dieťa a domácnosť k tomu.

Takže sen o tom, že raz si spravím z tohto živnosť je čistý masochizmus.

A netuším, ako poradím svojmu dieťaťu. Bože daj, nech je rozhodnutý a presvedčený od svojich 10 rokov! Za túto žiadosť ti už vopred ďakujem!

:D:D:D som sa tu nasmiala
no ja zacinam byt zdesena
fakt nechcem, aby moje deti vrcholovo sportovali a podobne (este su male, su to take neblahe fikcie)
a ta moja mala stvorrocna brnka stale tara o baletke
ozaj netuzim po tom, pozerat sa, ako sa mi fyzicky devastuje moje milovane dieta....nestoji to za to
zdedila po mne velmi slusny hudobny sluch a uz teraz vie obstojne kreslit (tiez po mne:))...tak dufam, ze tym smerom ju to potiahne
este som zvedava, ci bude smrncnuta aj technicky (po tatovi), v podstate tej matematickej logiky by mohla pobrat od obidvoch
hlavne aby nebola polovnicka, ako jej babka :D
boze toto su uvahy
a to mam na to prelozeneho syna, ktory ma za ciel nedozit sa dvoch rokov :D:D:D...dufam, ze po troch rokoch ho sebadestrukcne sklony prejdu a zacne fungovat vo svoj prospech :)

aha a este som zabudla, ked som bola mala, chcela som byt stale mala...lebo u deda na horarni bolo perfektne
ako prva vnucka som mala slobodu prejavu aj slobodu pohybu, dokonca som mohla do nekonecna volne vylihavat v poli hrachu, oberat vsetko, co sa obrat dalo a ja som si to z nejakej zvlastnej priciny vsetko jasne uvedomovala, ako mi je dobre
nevyrastla som velmi, ale dost na to, aby som musela studovat a potom pracovat a rodit deti a tieto vsetky veci a s nimi veci suvisiace
niezebymatovsetkonebavilo
ale niekedy by som sa chcela naspet prevtelit do toho maleho dievcatka volne pohodeneho medzi mackami v trave na okraji vsetkych tych krsne obrobenych casti obrovskej babkinej zahrady,umyt si tu rajcinu len tak v sude a pozorovat pasavku zemiakovu v jej bohunemilej cinnosti :)

no nebolo nam dobre?
kam sa to zenie vsetko...