Ako dieťa vychovať ?

"Občas dieťaťu treba dať na zadok, inak to proste nejde. Nie všetko sa dá riešiť dohovorom." : objasnila mi výchovnú metódu jedna mamička.
Ani neviete, ako silno som si kusla do jazyka. Snažila som sa tváriť nezaujato. Nevyšlo mi to. Moja tvár bola nanajvýš začudovaná. Celú situáciu umocnil ešte môj hlboký nádych a výdych.
U nás doma to bolo tak, že autorita sa umocnila buď rozhnevaným krikom, alebo manifestáciou fyzickej prevahy. Výsledok si pamätám dodnes. O autorite v pravom zmysle slova reč byť nemôže. Cítila som skôr strach, poniženie a odpor.

Potom prišlo moje dieťa, a ja som nebola schopná nájsť ten správny smer. Keďže môj základ bol nanajvýš nevhodný. Potom som stretla niekoho, kto vychováva deti bez fyzických trestov, manipulácií - stavia na úplne iných základoch, než som bola zvyknutá z domu. A keďže si netrúfam ísť na výchovu bez návodu, kúpila som si aj niekoľko kníh o výchove. Dobrý manuál nikdy nie je zlý .

Čo som však počula nedávno - dieťa treba vychovávať k poslušnosti a rešpektu k autorite. S tým druhým súhlasím, s tým prvým súhlasiť nemôžem. Ale dostanem sa k tomu neskôr. Najprv by som rada poznamenala, že výchovné ciele bývajú krásne a ušľachtilé - škoda však, že nie vždy bývajú také aj výchovné postupy. Vrátim sa na začiatok. Ako môžem vychovať z dieťaťa mravného a slušného človeka, keď môj výchovný postup týmto kritériám nezodpovedá /fyzický trest, poníženie - hlavne to poníženie, na ktoré naozaj netreba vyvyinúť príliš silný fyzický trest - stačí obyčajné capnutie na zadok/ ?
Už si zvykám, že ľudia často svoje zlyhanie prehlasujú za "vychovnú metódu". Pre mňa je však bitka, captnutie, rozhnevaný krik iba nezvládnutie vlastných emócií. Predstavte si, situáciu - váš syn/dcéra vyleje kakako a poblieva parkety. Vy však máte úžasnú náladu, práve vás povýšili v práci. Navyše vás šéf pochválil a pridal vám na plate. Aká bude asi vaša reakcia ?
Teraz si predstavte to isté kakao na parketách, ale s trochu iným scenárom.
Nechtiac ste vrazili pri parkovaní do susedovho nového auta. Oškreli ste obe autá. Sused vám navyše riadne vynadal.

Málokto vie prísť domov a reagovať prinajmenšom neutrálne a zachovať minimálne vecný tón. To by však ani pri najmenšom nemala byť poľahčujúca okolnosť. A už vôbec by sa hnev a fyzická prevaha nemali brať, ako užitočné postupy vo výchove. Človek by mal byť podľa mňa na seba, ako na rodiča prísnejší, ako na deti. A neustále sa v smeroch výchovy vzdelávať /rozumiem však rozdielu medzi MAL BY a NE/MUSÍ/
Ja mám dieťa ešte naozaj malé, ale vidieť na ňom, ako ťažko znáša pocit menejcenného - podriadeného. Pokiaľ s ním človek jedná, ako s rovnocenným partnerom /ktorým pre mňa bezpochýb aj je/ jeho správanie je väčšinou primerané a dá sa povedať, že "poslúcha" /i keď by som radšej použila slovo počúva/. Nemám rada ak niekto povie o mojom dieťati, že je poslušné. Poslušnosť totiž naznačuje, že vo vzťahu je jeden nadriadený a druhý podriadený - závislí od autority /a každá autorita je nahraditeľná napr. za partiu, čo môže robiť problém trebárs v puberte - preto treba stavať na dobrých základoch/.
Evka M dala na NM zaujímavý citát : http://www.nanicmama.sk/vyrok-675

A mne sa zdá veľmi pravdivý. Keď dovolíme v rámci určitých, život neohrozujúcich mantinelov dieťaťu, aby pocítilo následky svojho správania - jeho život bude v mnohom jednoduchší /alebo je tam aspoň taká pravdepodobnosť/.
Takže nie, nevychovávam k bezhlavej poslušnosti. Skôr k zodpovednosti. Keď urobíš toto, má to taký dôsledok. Keď urobíš iné, má to iný dôsledok. Ako s hračkami. Maťko nerád požičiava hračky. Nebijem ho za to, neberiem mu hračky z rúk, a nedávam ich druhým deťom. Vysvetlím : Keď požičiaš ty, je veľká pravdepodobnosť, že požičajú aj ostatní. Ak nepožičiaš, je veľká pravdepodobnosť, že ti deti tiež nepožičajú. sSamozrejme primerane jeho veku a mentálnym schopnostiam.
A čuduj sa svete, po niekoľkých mesiacoch rozprávania - sám od seba hračku požičal. Nemusela som byť pri tom. Všetkému som prizerala z diaľky. Nie je to ešte samozrejmé, ale výchova je predsa beh na dlhú trať. A domnievam sa, že ide o obojstranné formovanie, ak to prijmeme /teda výchovou človek formuje nie len dieťa, ale aj samého seba/.

Len dodám, nie je to ľahké - ale zároveň to nie je nemožné, vychovávať dieťa inak.