Ako si vymazať kus života

Tak sa nám školský rok šťastlivo preklopil do druhej polovice. Pri podaktorých predmetoch dvíhame prst, pri iných sa blahosklonne usmievame a pri niektorých si klepem na čelo. 

No a jedného takého novopolročného dňa príde môj natešený synak, ktorý niekde v útrobách skrine objavil ruksak silno maskáčový so svieticimi očami a pohľadom šteniatka "mamiiii, môžem to nosiť do školy?" No čožeby nemohol, tá taška je takmer nová, neviem, či ju starší syn pol roka nosil. Žiadne diery, ani zemské ošuchy, natrhnuté uši, či pokazený zips.

Proste ruksak dizajn military, lehce sportovní Veľký úsmev .... "to budem mať kuuuuul".

LENŽE!

Nič sa nedeje len tak z ničoho, tobôž nie moje decko novú tašku hľadá.

I zaspala som ja na vavrínoch. 

I nechala si pomedzi prsty taký fakt minúť.

I nevenovala som ja pozornosť tomuto detailu a pripísala to len a len na vrub jeho fešn zameraniu. A to chyba!

O dva dni neskôr mierim presnejšie.

"Dones žiacku podpísať, nech v škole vedia, že aj rodičia chodia občas domov."

"Netreba, nič som nedostal."

Blik, blik - svetielko pozornosti, lebo dnes doniesol síce len dve pluská zo slovenčiny (treba zapísať ten deň niekam, tak to píšem sem! Váľam sa od smiechu po podlahe), ale v piatok aj štvrtok viem, že nejaké hodnotenie bolo.

"Tato ti podpísal žiacku včera?"

"Heeeeej." 

To už nebliká maják. To už "řve" siréna. 

"No, šup po ňu. Chcem ju vidieť." 

Noha pred nohu, v detskej je podozrivo dlho.

Hmmmmmmmmm ..... už nič nebliká, už nič nehúka. Už je to stav najvyššej pohotovosti a čakám vyhováranie typu "ja som ti to spomínal" alebo "to som ešte minulý týždeň dostal".

Synak dôjde, žiacka v ruke. A už zaťahuje: " Mami vieeeeeeš, tuto sa mi niečo na tú žiacku vylialo." Cez pol stránky oranžové mokré čosi. 

" Čo NIEČO? Čaj? Voda?" Opatrne privoniavam - opodstatnene, lebo už z diaľky ma ovanie kyslý zápach. "Ale veď to je nejaké pokazené ovocie!"

"To je ten zhnitý pomaranč! Vieš, ten čo som minule vyhadzoval." (no neviem, ale nepriznám)

Výdych, nádych - nebudem kričať. Nebudem. Predýcham to. Som psychicky silná a vyrovnaná  Veľký úsmev. A tak sa snažím aspoň vyžehliť žiacku a tým odpariť tekutinu z nej.

Žehlím stránku za stránkou - od stredu na začiatok. Keď tu .... na prvej strane len známky a učiteľské podpisy. Po zápise z čoho známka je ani chýru ani slychu. A po mojom podpise tiež. Pozerám, prezerám. Nastavujem proti svetlu. Až mi docvaklo.

Začiatkom roku syn používal gumovateľné pero. A to vplyvom teploty žehličky zmizlo. Zázrak! Váľam sa od smiechu po podlahe

A tak rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby v živote stačilo vyžehliť jednu vec a mnohé "problémy" by zmizli ako to pero. Aké by to bolo jednoduché!

No nič - idem ja kúpiť novú žiacku. S tou pomarančovo olepenou sa asi radšej rozlúčim Chichocem sa.

Komentáre

tak rozmýšľam, či by som chcela niečo v živote nechať zmiznúť. Isto, našlo by sa. Len teda neviem, či by som bola tam, kde som....

No ... určite by si nebola. Aspoň ja nie. Ale tak z času na čas - aspoň otlak od topánky by som nechala zmiznúť Chichocem sa.

A teraz idem rozmýšľať, čo by som nechala zmiznúť ja.

Synov kašeľ!

Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe

a to mne mizne aj bez žehličky ... ja mám taaaakú deravú pamäť, že aj ťava by cez ňu prešla bez povšimnutia, alebo povedzme statný dvanástorák by ani koncom parôžka nezavadil ... 

Daj ju do mraznicky. Malo by sa to vraj zase objavit.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.