Ako spracovať svoj hnev ?

nenapises nam viac? obcas pomoze, ked rozoberies situaciu, nabuduce alebo na-nabuduce( ) uz budes reagovat inak.

vycitky pribuzenstva? byvate spolu viaceri? vies, pytam sa preto, ze pred casom u nas byval este mamin priatel ... a bolo obdobie, ked som sa napocuvala aka som hrozna matka a bola som vtedy dost nervna a prudka. stacilo malo. chapem ak si vo vypatej situacii - a ak popises, mozno zistis, ze to nie je az take ojedinele, no da sa krasne naucit - s lahkostou zit

..tak až na toto niekto prídete, ako zvládať a spracovávať svoj hnev inak, ako vybíjaní si to na dieťati, dajte mi vedieť....hoci aj mailom....lebo Adinka, čítam, že píšeš, čo cítim niekoľkokrát do týždňa... rána zvládam s ťažkosťami a poobedné výtrty takmer vôbec...

Adrianka...ked som to zacala citat..az som oci otvarala..ci to nepise moja dcera...od slova do slova..riesila tento problem...aj malu zobrala k psychologicke...a ta zistila..ze problem ma moja dcera...mala je uplne v pohode..doma maju dusno..manzelstvo o nicom..penazi malo...mala byvala velmi casto chora..behali po doktoroch..dcera nema trpezlivost...na malu vrieska..no a mala ju len opakuje..vrieska tiez...a pouziva pri tom mamine slova ...a ja babka co..?..chvala bohu ze s nimi nebyvam..lebo sa na to nemozem pozerat...darmo dceru brzdim...mnohokrat som bola svedkom..ze by to islo aj po dobrom..ale na to uz musi dojst sama..nechcem sa jej montovat do vychovy...ja s vnuckou ..nemam problemy..je to zaujimave...ked zacne obcas nervacit...dokazem ju velmi rychlo ukludnit a rozveselit ju...vela sa jej venujem...hlavne od kedy dcera zistila..ze ma nejaky problem..a odzrkadlilo sa to aj u nich doma..mala je uz kludnejsia..a dcera sa snazi tiez..nebyt az tak dosledna..a nekricat az tak...teraz som vatsinou ja s malou..tak sa ju snazim viest spravnym smerom...vela jej citam...ucime sa pesnicky..tancuje mi..hrame karty ..chodim ju hupat..je velmi rozumna...takze..vela trpezlivosti...neriesit veci s krikom..vela vela vysvetlovat...a dieta chvalit..co slubis..vzdy dodrz a uc ju to iste...ale som mudra..vsak..?babka..babka..musim splhat..slubila mi..ze sa o mna postara...ked budem stara..tak aby si to nerozmyslela

a si taka odjakziva alebo je to len momentalny stav? na mna tak vplyvali antikoncepcne tabletky, ked som ich dlho uzivala, ze som mala "psycho" stavy raz bezmocnosti, potom hnevu a podobne, ked som ich vysadila a potom zmenila, ovela sa to zlepsilo. Ak sa dcera smeje do tvare, to nie je dobre, ale mozno jej robi dobre Ta provokovat, takze by si jej asi mala dat najavo, ze tadial cesta nevedie, aby ju to prestalo bavit. Smej sa aj Ty jej, ked bude nieco chciet a Ty jej to nedas... a tak. Moja dcera niekedy skriekala, ked sa jej nieco nepacilo. Skriekala som tiez a prestalo ju to bavit. Drz sa, a nedaj sa vytocit. Sama seba tym nicis, naco je to dobre?

Adrianka, už si tu podobný blog písala a mnoho báb ti kadečo radilo-skúsila si už niečo z toho uplatniť? Skúsila si energiu v sebe nasmerovať na niečo zmysluplné-cvičenie, beh, neviem... kúp si boxerské vrece alebo neviem čo... Veď musíš chápať, že to, že je dcéra provokatérka, je len dôsledok niečoho-dieťa si nevie poradiť s tvojimi reakciami - a príde ešte puberta... V záujme budúcnosti ozaj začni na sebe aktívnejšie pracovať-veď to je pre vás všetkých, budeš sa aj ty cítiť lepšie. Niekto keď chytá rapel, ide preč-ako dieťa, keď je vzdorovité, máš dať preč z miestnosti, kde sa afekt spustil, tak aj ty-radšej odíď do inej miestnosti a tam sa vyzúr, aby dieťa nevidelo tvoju zlosť-nie na ňom...Nemusíš sa vyzúriť na dieťati, neboj sa, nevybuchneš-cielene si vrav-teraz nie-tak ako Polárka písala... nedaj sa v tej chvíli prevalcovať emóciami ale zapoj mozog.
Veď predsa 4 ročné dieťa nemôže byť až tak zlé, aby si mala dôvody takto vyvádzať-si tu čítala, čo kadečo vyvádzala Betana? To by si ich potom dozabíjala také deti, alebo čo? Veď to sú deti-ty musíš mať rozum... Ale mne sa to vraví-som od prírody flegmatik, tak to mám ľahšie. Je úžasné, že si už riešiť začala, tak to už len dotiahni do konca, nech to má aj výsledky...
Držím ti palce Adrianka a posielam horu trpezlivosti

Je to až neuveriteľné, ale včera večer som si povedala, že už sa musím ovládnuť. Opäť som to nezvládla. Bolo mi z toho nanič - a stále je.
Po prečítaní Vašich príspevkov som si predsavzala, že KONIEC. Adrianka, poďme do toho spolu. Keď bude najhoršie, pomysli si, že ja to vďaka tebe tiež zvládnem a ja zasa budem myslieť na teba. Polárka a Tyjamy - ste úžasné, aj za seba ďakujem za iný pohľad na vec.
Adrianka držím palce. Neboj, dokážeme to a budeme super mamy. Daj potom vedieť, ako sa ti darí. Držím palce.

Adrianka, aj ja mám takýto istý problém, určite je nás viac -naničmám. Synček ma niečim vyprovokuje, hlavne ked zapára do svojej mladšej sestričky, ktorá mu nič nerobí a potom začína moj krik, kričisko Dosť často to na mňa príde keď som v časovej tiesni a nič nestíham a malý vtedy neposlúcha. Samozrejme aj keď sú doma problémy, aj vtedy. Veľakrát ma to mrzí a aj ja s tým chcem niečo robiť, ale nie vždy sa to darí. Je to ako nejaký strašne zlý zvyk a ten treba odstrániť. Veľmi mne aj deťom pomáhajú prechádzky na čerstvom vzduchu, tam sme iní ako doma. Chce to od nás hlavne veľa trpezlivosti a sily, aby ten hnev zmizol kade ľahšie a budeme sa cítiť spokojne aj my, aj naše deťúrence Ja sa chcem tiež posnažiť aby sa to zmenilo.Držím ti palce, aby sa ti to podarilo, ako aj ďalším mamičkám, ktoré sa o to pokúšajú. (brokenheart)

adrianka, akoby som čítala o sebe.Neboj,dieťa skúša, nerob si výčitky, že si ju príliš rozmaznala.S láskou dosiahneš viac, aj keď sa to časom možno akoby otočí proti tebe.Ale v konečnom dôsledku, možno až v dospelosti, zistíš,že si robila dobre.Aj mne moja dcéra občas skáče po hlave,reve ako pavián, papuľnatá je až hrúza-ale na druhej strane-je veľmi citlivá,vie povedať,že ma ľúbi, aj keď sa jej v hneve spýtam,či ma ľúbi, vždy povie, že áno...každé dieťa skúša, kde sú hranice,musí aj pohnevať a pokričať.Neber to tak tragicky,že vybuchneš,áno,nemá sa to, ale úprimne,každej matke sa to stane.Ak ti vyčítajú,že je rozmaznaná,skús si všimnúť,čo všetko si u nej tou láskou a "maznaním" docielila.A o svokrovcoch-mne svokra tiež vyčíta,že mi malá skáče po hlave,že je rozmaznaná, prečo jej občas nedám po zadku, na druhej strane-moji rodičia mi vyčítali presný opak, že som tyran, že som na ňu hnusná,surová a pod.-po zadku dostala až keď mala dva roky-otec chcel na mňa volať políciu za týranie. Teraz mi to je smiešne, ale vtedy nebolo, našla som si byt a odišla.Tým chcem povedať,závisí od uhla pohľadu.Vieš,čo pomáha mne? Napr. keď niečo rozbije,rozleje a tak-skúsim sa nadýchnuť a zistiť, prečo sa to stalo. Ak to bolo naschvál, tak spustím krik. Ak nie,tak to v kľude upracem.A hlavne-stále sa v týchto situáciách snažím myslieť, že ja som dcérku neskutočne chcela, ja som si ju spravila, ona sa sem netisla sama. Je tu preto,že som ju jednoducho chcela.

áno, Gelata-je to zvyk-prirodzená-najjednoduchšia reakcia je začať kričať. Treba to skúsiť cestou ťažšou, ktorá nám nie je úplne prirodzená, ale dá sa naučiť-začať sa škrabať za pravým uchom ľavou rukou cez hlavu-asi tak
Keď starší ide robiť zle mladšiemu a nemusíš akurát ratovať horiaci olej na panvici, treba nechať prácu tak a odpútať ho-poď Miško, Maťka... "urobíš z modelíny panáka a prekvapíme ocka, čo si dokázal..." alebo "kto bude prvý pri okne?" "Maťko, čo keby sme si namaľovali krásne auto?" A navnadiť-namotivovať dieťa na inú činnosť-dá sa to-to sú malé deti-oni naletia na hocičo, len nech sa im niekto venuje... A kým on niečo robí, ty si môžeš dokončiť svoju prácu. Ja som to robila takto-moja malá na pokyny, príkazy, povely nikdy nepočúvala a museli sme pri nej úplne zmeniť prístup-motivovať ju, aby to ona sama chcela...
A ak dieťa niečo urobí "naschvál"-nemusí to byť vždy naschvál... My sme neomylní? Dokonalí? Od detí chceme neviemaké správanie-kto naziape na nás? Kto dá po riti nám, keď robíme zle? Netreba to vidieť tak tragicky...

pridávam sa do klubu Nuž, baby- poďme motivačne--- založíme nový blog- denníček DOBREJ mamy a budeme ako v protialkoholickej liečebni Takže- som Miška a ani dnes mi pri dcérke nerupli nervy Ale to FAKT- budeme sa prirodzenou súťaživosťou posúvať vpred
A ako to urobiť? To, že to škodí deťom, nám aj okoliu vieme, plne si to uvedomujeme. Tak to skúsme inak
A na NM môžeme zriadiť aj Linku prvej pomoci
PS: noste pri sebe fotku svojho drobca- takú, čo absolútne milujete- keď príde najhoršie, pozrite sa na ňu. Pohľad na vreštiace, zlé dieťa taký pocit nevyvolá. Kľudne to môže byť foto z pôrodnice- také, čo vás vždy zhodí do kolien a jeden pohľad naň vo vás vyvolá toľko emócií, ako ten samotný okamih

Na témy neposlušné deti, vynervované mamy a podobne je na NM veľa blogov. Niektoré som pohľadala - možno niekoho inšpirujú, ako robiť veci inak

http://www.nanicmama.sk/deturence/riesenie-konfliktov-v-rodine
http://www.nanicmama.sk/ja-zena/dieta-v-znameni-barana-maly-tyran
http://www.nanicmama.sk/deti-na-predaj/ovladanie-hnevu
http://www.nanicmama.sk/ja-mama/ja-mama
http://www.nanicmama.sk/deturence/hranice-vo-vychove-deti

tak aby ste vedeli, nam to tiez doma vsetko skace po hlave a tak som sa vybrala za detskou psychologickou po radu a to bola rada taka prekvapujuca, ze sanka dolu. Zistila som, ze s nasimi tigricatmi PRIVELA DISKUTUJEM, cim im vlastne davam sancu na rozne sloven uniky. Ja som si myslela, ze je dolezite vysvetlovat a vysvetlovat a ono houby. Rozkazat a VYDRZAT NEPOVOLIT. Diskusie pridavat postupne adekvatne k veku a zrelosti dietata.

som v papradí

Veľmi aktuálny blog! Akira, výborný nápad! Aj s tou fotkou je to super! Pretože v kritickej situácii sa snažím myslieť najpozitívnejšie ako sa len dá, ale niekedy nič nezaberá A keď začnem, tak revem a revem až sa sama čudujem, kde sa to vo mne berie. Ja mám na to až troch expertov, ktorí ma dokážu vytočiť. Väčšinou, keď ich mám doma po jednom- pohoda, ale keď sme všetci pokope, niekedy hrôza
A najlepšie sú reči- moja mama: "Keď si bola preč, takí boli dobrí. A keď prídeš, všetci hneď pištia..."
A rôzne podobné rady, čo by si deti mali a nemali dovoliť- veľmi povzbudzujúce

Pripájam sa do klubu! Hlásim sa všetkými rukami, nohami a prstami

Adrianka,
Deti pozoruju dospelych, ucia sa od nich a napodobnuju ich.Z vlastnej skusenosti ti mozem napisat, ze ak chces mat vyrovnane dieta, musis byt v prvom rade vyrovnana ty (az na obcasne kontrolovane a kontrolovatelne vybuchy- pre specialne situacie).Mam 2 deti, 8 a 5 a v kritickych situaciach mi pomaha nasledovne:
Ak citim, ze situacia sa stupnuje a hrozi vybuchom, prestanem komunikovat a chvilka ticha mi umozni vnimat moje vnutorne pocity. Ak citim, ze stracam kontrolu, poviem detom, "beriem si time out" a uplne prehodim vyhybku (napr.mne pomaha zametanie). Tymto sposobom ziskam odstup od situacie a emocie vychladnu. Potom si s nimi sadnem a rozoberieme celu situaciu a vysvetlim ich, co ma nahnevalo.

hm,to napodobňovanie-tiež mi sánka spadla, keď moje dieťa na mňa zručalo - "som ti povedala, že mi tie hračky máš upratať!". No hnev bol razom preč, strašne som sa na tom pobavila a povedala si -jo,treba zmeniť spôsob jednania.

Pripájam sa k nanicmamám, ktoré vreštia, ani neviem odkiaľ sa vo mne berie toľko sily, tak kričať a pritom som bola pred pôrodom celkom pohodový človek, s deťmi som veľmi dobre vychádzala, kým som neporodila svoje . Teraz sme doma na maródke, malý mal už od rána tri také návaly zlosti, potom búcha po stole, nábytku a nepočúva čo mu hovorím. Samozrejme, vybuchnem, sám odíde do izby, zavrie sa a keď ho to prejde, príde a povie, že už je dobrý a ja ho postískam a poviem, že ho veľmi ľúbim a nesmie sa takto správať a tak je to stále dookola. Snažím sa ho stále nejak zamestnať, čítam mu veľa a keď cítim takú pohodičku, že ako nám je dobre, vtedy príde ten jeho vzdor a je to tu zas. Takže si myslím, že to chce fakt len pevne nervy a hlavne prechádzky s deťmi vonku, škoda, že mi teraz nemôžme. A ešte k tomu, čo písala Aleg, aj môj malý, keď je s tatkom alebo babkami, je to zlaté dieťa, no čo už ? , možno by si mali vyskúšať na dlhšie a pritom zvládnuť aj celú domácnosť. A nakoniec dopíšem, že popritom všetkom je to veľmi citlivý chlapček, včera, keď som sa veľmi zle cítila, mám chrípku, bol poslušný, dokonca mi priniesol vankúš a pohladkal ma po vlasoch a povedal, že ma ľúbi , jednoducho aj oni, tak ako aj my dospelí majú dobré a zlé chvíľky.

Ani neviete, ako ste ma potešili, že nielen ja som takáto NANIČ . Občas bliakam ako zmyslov zbavená, pritom som ináč naozaj pohodový človek. Čím to je, že NIČ ma nedokáže vytočiť tak, ako vlastné dieťa?
Čo mne funguje, ked sa dostávam do vývrtky, je nereagovať. Nijako. Malá ma vytáča, najlepšie by bolo niekam sa zavrieť, čo je však nereálne, lebo dolezie všade za mnou. Tak som ticho. Nepozerám na ňu, nehovorím jej nič. Ju to síce občas privedie do besna, ale prestane. Aj ked to občas trvá. A čo je dôležité, Ja mám zo seba dobrý pocit, že som sa ovládla a čím častejšie sa to stáva, tým ľahšie sa dokážem ovládnuť. Aj ked to vo mne občas nenormálne vrie, navonok zachovávam stoický pokoj . A ešte jedna príhoda: zase som mala jeden zo svojich záchvatov vresku. Malá ignorovala mňa a zrazu si začala pospevovaťž.Uplne spontánne, nebola to provokácia, ani naschvál, proste ako by vravela : Mama zase vrieska, normálka, ju to prejde.

Ešte dodám-moja 3r. stačí, že vidí, že trochu nervóznejším tónom hlasu jej niečo vravím-alebo manželovi, a to ani kričať nemusím, okamžite mi povie "mamka zdá sa mi, že si nejaká lenvózna...". Takže-ak deti vycítia každú našu nepohodu, ako asi na ne pôsobí krik...
Povinnosti sú, predsa každá ich máme, ale nie za cenu nervov pri deťoch...
Varenie-zvykla som striedavo variť 1 deň polievku, 1 deň druhé-a vždy na dva dni. A hneď zrána, kým bola malá vyspatá a vedela sa pohrať sama. A pre istotu-v dni nepohody, treba mať vždy niečo pohotovostné v mrazničke a radšej ísť von. Základné popratanie netrvá dlho a riad-kto nemá myčku-odporúčam zakúpiť, alebo počká na poobedie, keď príde tatko domov-pohrá sa aspoň hodinku, za ten čas riad umyjete aj prádlo poskladáte alebo som si rýchlo prichystala niečo na druhý deň naráno na varenie-napr. aspoň mäsko som si pokrájala, zeleninu a pod...
Proste domáce práce na čas, keď ste s deťmi samé, eliminovať na minimum, zníži sa nervozita... alebo zapojiť aj deti-vedia triediť prádlo na kopky pred praním, pohádzať do práčky, mne malá krája príborovým nožíkom zemiačky na kocky-ja jej urobím hranoly, ona komplet dokrája. Dá sa, len TRPEZLIVO....

Misím sa k Vám pridať, ja iež bliakam ako zmyslov zbavená.Hlavne vtedy, keď sa s dcérou učím, skúšam ju, všetko vie /to myslím naozaj/ a na druhý deň donesie 3 alebo 4, vtedy mám tlak 300. Ale tiež sa ju snažím za všetko dobré chváliť a často jej hovorím, že ju ľúbim, aj ona mala záchvaty panovačnosti a zlosti, ale už chvabohu z toho vyrástla. Môžem Vám povedať, že to bolo hrozné obdobie.

Tak Adrianka a iné maminy ideme do toho. Odteraz už žiaden krik. Už sa teším domov, keď sa stretnem so svojimi čiastočne pubertálnymi detičkami takmer 14 a 11 a pol. ročnými . A dúfam že už nebudem od syna počuť "Tinueska, nejaká si nervózna".
Tak hor sa do toho a zajtra napíšem, ako sa mi darilo.
Dúfam, že i vy pridáte svoje úspechy.
NECH ŽIJÚ POHOHOVÉ MAMINY.
Adrianka držím palce.

Samé dobré nápady.
Keby sa náhodou neujali, čo tak skúsiť nejaké antistresové homeopatiká ?

Napr: chamomilla vulgaris alebo ignatia amara.

http://www.tahakdolekarne.ic.cz/homeopatia5.html

Ja vyskakujem z kože celý život.Najprv boli deti male.Cakala som a ukludnovala sa budu vačšie,bude lepšie.Hovorím si figu mamina.Puberta je ešte horšia.A ako to zvladam?Dcery kričia raz na mna,raz vrieskam ja po nich.Ked sa vykričíme,pouražame,lebo v zlosti vyletí kadečo.Dlho je potom klud a nanovo.Ja to už neriešim .Budu dospele a zase bude inak.

Ahojte, tak som si dávala pozor a musím sa pochváliť - nekričala som, síce som sa musela ovládať. Ale bez Vás by som to nezvládla. Takže v tom budem pokračovať, som veľmi šťastná a mám zo seba dobrý pocit. Ako ste to zvládali vy? Adrianka a tebe sa to podarilo?

tina máš pochvalu!Ja som sa včera tiež držala,keď som mala na malú chuť kričať, tak som sa usmiala a pohladkala ju po hlave.Zaberá to!AJ na manžela som bola milá!

Adri, aké konkrétne situácie sú tie najvytáčajúcejšie pre teba? Vieš ich definovať?

U nás napr. je to jednoznačne v situáciach, kedy sa niekam ponáhľame a škriatok mi robí napriek - nielen že sa neoblečie sám, čo bežne zvláda, ale mi uteká, nechce si dať čiapku, ktorú som vybrala a trvá na úplne nezladenom šáliku (čo ma ešte viac podráždi, lebo nezladený nebude pekný - humor ; ale sú to ďalšie kvapky do pohára trpezlivosti; nechcem ísť so synčekom kanárikom , ale budiž - v takýchto somarinkách mu vždy vyhoviem). Najprv podobrotky, potom prísna tvár a nakoniec krik - a to už vie, že vyjednávanie nebude a poslúchne. A keď už sme konečne preč z domu, tak sa ospravedlním, že som kričala, že to nie je pekné správanie, ale ani to jeho nebolo pekné; v závere si povieme, že sme kamoši a už sa tak správať nebudeme. Ale skôr či neskôr táto situácia znova nastane. Pretože v časovej tiesni je to to najúčinnejšie (rozumej najrýchlejšie účinkujúce) "riešenie". Hoci našťastie oveľa menej často ako kedysi. Konečne je to už rozumný chlapec, s ktorým sa dá dohodnúť. Ale k veci - o aké situácie ide u vás? O akú napríklad išlo včera?

noooo, naničmamky, u nás je momentálne aký taký pokoj Dllllllhodobo Slečna sa už vie ako tak dohovoriť, opadla tá jej frustrovanosť a teda býva väčšina dní slnečných Tak aj včerajšok. Ale zas keď príde deň D, to potom u nás lieta všetko...
Ale včera- držali sme sa, obe

Samozrejme že som nečakala že to pôjde bez ovládania. Ale ide to a to je podstatné.
Katarínka aj ty máš pochvalu od mňa .
Adrianka neboj, dnes bude lepšie. Určite to dokážeš Niekedy asi nemá zmysel hádať sa za každú cenu, veď deti aj samé pochopia, čo je dobré - i keď si to nepriznajú.
Držím palce Vám aj sebe. Dajte vedieť .

Tak, tak, treba zapriahnuť tatinka. Ale toto sú ťažké stavy, poznám. U nás je starší syn a ten si dal povedať.
Držím palce na večer.

ahojte chcela by som sa vas opytat neviem ci som tu spravne ale ja som od mala stale nervozna dokaze ma rozculit hocico mam dve detiale dcera ma problemy sa pomocuje asi hlavne je to tiez psychyckeho problemu lebo nefrologicky to liecime a ja sa viem tak na nej vybyt zlost ked sa pocika ze to potom strasne lutujem a syn ma 21mesiace ale badam ze aj on ma nervy asi po mne neviem a manzel uz nechce ani somnou spavat neto rozpravat sa vraj somnou sa neda nmormalne porozpravat a casto to riesy alkoholom ako napriek,liecila som sa uz na depresiu v levoci lebo sa mi brat zabil ale uz je tomu asi dva roky co neberiem nic ale citim ze sa to uz vracia neviem ci ist za psychologom alebo obvodnym, strasne rada by som chcela zit zdravy zivot a lubit svoje deti a manzela ale bud som macocha alebo ja uz neviem ako to dobre spravit prosim poradte mi niekto (brokenheart)