Čas dušičkový...

Evi, ty si to tak krásne napísala

Ja si vždy na dušičky vyberiem jeden maličký hrob o ktorý sa nik nestará a zapálim sviečku. Je to hlavne pre to, že ked sa naši rozviedli a otec si našiel druhú, narodila sa im dcérka, ktorá po dvoch rokoch zomrela. Nemali peniaze a pochovali ju ani nevedia kam. Vedia to len približne. A preto si vyberám neoznačené a opustené malé hrobíky, ved niekde tam leží moja nevlastná sestrička, úplne sama a opustená aj vlastnými rodičmi
Silvinka, anjelik posielam ti do nebíčka a

Evi,to sa robí,takto na noc ma rozplakať?

Ja som tiež mala kamarátku,ešte sme chodili iba do škôlky,keď zrazu jedného rána neprišla a viac sme ju nevideli...a tiež sa volala Tánička,tak preto tie slzy...a dnes sme boli s mamkou upratovať hroby na cintoríne,všeličo pospomínali.Zase ako vždy sme šli aj okolo Táničkinho hrobu,kde sú uložené krásne kvety a malý anjeličkovia vedľa jej fotky.A ja som zase prežívala,ten pocit,ako v to ráno,keď neprišla do škôlky...

aj ja som mala kamarata,ktory išiel ako dj na stužkovu,ale žial nedošiel a ešte najlepšiu kamaradku z detstva prežili sme spolu mladosť a dospievanie.potom som sa vydala,onedlho aj ona...o živit ju pripravil manžel(verim,že to bola neštastna nahoda)ostala po nej dcerka,ktoru porodila v kome a 4mesiace na to zomrela.obidvaja boli zdraví,mladí,život mali pred sebou,stale si na nich spomeniem(a nie len na dušičky)ake by to bolo,keby žili ,ale život ide dalej....

Ked to sledujem, zda sa, ze v kazom "rocniku" bol niekto taký, rovestník, ktorého sme stratili.
Mám pocit, že vždy to boli dobré duše, odišli a dobro zostalo. To nás vedie kazdy rok k ich hrobom alebo len tak na najbližší cintorín zapalit sviecku ku krížu...
Tá moja rovestníčka sa volala Romanka. Fantastická baba, mala 18 , šla na bike vylet s priateľom, z obiehajuceho nakladaku rovno pred nu padol kamen , neubrzdila,natrazila don a pád ju stál život... Stretavam tak raz do roka jej mamu- ma dalsie dve deti, ale medzi nami je taka spriaznenost a ja viem, ze je radostno-bolestna....
O druhú rovestnícku sme prisli na vysokej skole. Chodila s nami do krúžku- volali sme ju Zuza, presne jej to sedelo...Taka úžasná stále vysmiata divoška- boli sme pedagogičky a decká ju milovali- mala nesmiernu dynamiku- stale v pohybe, stale v radostnej aktivite.. Zacalo to tým, ze ju bolievala ju hlava..
Doberali sme si ju -ze to zasa prestrelila s tancom a flamovaním/ bol to fór, ona vobec nepila/ . Po lete sa nevratila. Viac sme ju jnevideli. Vraj zhubny nador na zadnej casti mozgu- rýchly a bez akejkolvek moznosti..
Z tridsiatich báb nás skolu skoncilo len 12, ale Zuzu sme mali na promociach v pamati vsetky... A mame doteraz...

baby ja len kraasny blog....
a Evy..dakujem..dnes potrebujem plakat a tvoj blog mi pomohol....

mnohym ludom z mojho okolia chodim zapalovat sviecky, nielen na dusicky, akosi v kazdodennom zivote obcas pride chvila, ktora mi ich pripomenie... no jednu sviecku zapalujem s velikanskou vdakou a uctou... tu pani som nikdy osobne nepoznala... ale i tak jej dakujem za to, ze dala mojmu ocinovi ten najkrajsi dar... umrela, aby moj ocino mohol zit, aby sme sa s nim tesili zo zivota, aby ocino mohol zit s jej srdieckom....

Evka
Mám rada náš starý cintorín na dušičky. Ľudia prechádzajú v tme pomedzi hroby a v tichu spomínajú. Na hlavnom chodníku stretávajú tých, ktorých nevideli aj desaťročia. Všade naokolo je teplá žiara sviečok, vo vzduchu ticho, spomienky, pokora, v centre cintorína aj vôňa dávnych časov, keď vidím hroby celých generácií, na okraji prítomnosť....

Tiež máme zvyk zapáliť sviečku na opustenom hrobe, naučili to mňa, učím tak aj svoje deti...pomodlíme sa a zas v tichu a v pokoji ideme ďalej....

aj po mojej tvári stiekla slza ..
spomienky na tých čo boli a nie sú ...
krásne som si zaspomínala ale súčasne pri čítaní ma napadlo že akosi v každom z nás je spomienka na niekoho ...
ako by to tak malo byť, akoby ich odchod mal ovplyvniť životy nás čo sme ostali , možno aby sme si život viac vážili a uvedomili si pominuteľnosť. Jednoducho aby sme vnímali všetku tu krásu čo berieme ako samozrejmosť .
...slza stečie po lici ,spomienka rozchveje srdiečko, ale zrazu sa na svet pozrieme jasnejšim okom a vidim toľko krásnych veci .
Vážme si ich a s vďakou si spomeňme na tých čo odišli aby sme mi videli ...

Neviem preco, ale vo mne prave cas dusiciek vobec neevokuje smutok, slzy a zial....skor naopak- je to cas na krasne spomienky napr. na moje detstvo, kym starkí zili ...a v duchu im len dakujem za tie krasne chvile, kym sme boli este vsetci spolu -tu na tomto svete a dakujem, ze ja som mohla byt s nimi....ta vona chryzantem, ceciny a horiacich sviecok je taka upokojujuca a clovek sa aj prestane smrti bat a hlada v kazdej chvilocke stravenej v tejto piete to svoje posolstvo do dalsich dni.....
uz nehovoriac o tom, kolko ludi clovek stretne, na ktorych v beznom dni nema sancu ci snahu natrafit...a ludia su si blizsi, k sebe milsi- na stare hriechy sa razom zabudne ....su to ako Vianoce aj s dusickami....
ivet

dievčatá krásne ste popísali tento dušičkový čas ...mnohé moje pocity sú podobné s vašimi, ale asi najviac ich vystihuje slovo pokora a kľud, ktorý cítim v sebe počas návštevy cintorína, hlavne v takom podvečernom čase...a akoby nejaké uvedomenie si, či chvíľkové zastavenie času, problémy na chvíľu zmiznú a ja cítim akoby spojenie s blízkymi, ktorí už nie sú medzi nami
v posledných dňoch si viackrát za deň prehrávam túto pieseň, je nádherná a veľmi sa mi páči v tomto prevedení, tak dúfam, že poteší aj vaše dušičky, tak ako moju http://www.youtube.com/watch?v=T2NEU6Xf7lM

Evka, dnes sme tam pochovali svokra. Zas sa na ten cintorin pozeram inymi ocami.

Evka ja mám toho bolestného veľmi veľa,ale nedokážem o tom písať,no ty si to napísala krásne,vlastne vy všetky