Kus radosti fuč

A môžeme si prosím pekne za to sami.

Ako Daška písala v blogu o dopamíne - furt sa potrebujeme z niečoho tešiť. A nejak nám unikajú také tie radosti, aké sme mali "kedysi". To tešenie sa z jednoduchých vecí prevalcujú "väčšie projekty".

Dneska som si vlastne uvedomila, že je pre mňa deň ako každý iný, napriek tomu, že dneškom končia prázdniny môjmu mladšiemu. Že v podstate vysvedčenie nie je pre mňa ani prekvapením. Lebo ho už poznám z Edupage. Od evidencie príchodov odchodov, cez známky, zamlčaných aktivít viem vlastne všetko, čo by asi tak rodič mal vedieť o stredoškolákovi. Teda o jeho štúdiu. Lásky a vrásky z nich mi bonzuje tak parciálne sám, prípadne mi ich príčina pošle hlasovku .

Nečakala som celý deň, že sa ozve " Mamiiii, tak sa podarila dvojka z matiky. " Bola to pre mňa informácia, ktorú viem už nejaký deň.

A asi sú na tom podobne tisícky iných rodičov, lebo to klasické - "nezabudnite, že známky vaše deti dostávali poéčas celého roku" alebo "vysvedčenie vaších detí je aj odrazom ako ste sa im venovali vy" nejak poskromne z rádia počúvam dneska.

Proste - časy sa menia.

A docela mi niektoré pocity budú chýbať. Teda tie, o ktoré som sa pripravila sama a aj mňa technika.

Ale tak poďme si urobiť radosť z toho, čo je, veď od zajtrajška sú prázdniny.

Dokúpim si aperol, pomarančový džús, čeknem, či mi ľady nepomíňali chaloši a večer slávnostne odštartujem letnú sezónu. Plafkovú.

Joj aj o tom vám musím napísať - tak snáď za pár.

Idem pospomínať, ktorý koniec roka je pre mňa najpamätnejší.

Čuz z Trenčína - a ... majte krásne prázdniny. A netlčte ich.. ja viem, občas si zaslúžia. Aj po holej. Ale za známky isto niktoré.