Nemám rada bezmocnosť - rodina

Bezmocnosť je pre mňa veľká téma, tak ju radšej rozdelím na dva blogy a nebudem miešať hrušky s jablkami. 

Raz som sa rozprávala so svojou psychologičkou, na tému, ako reagujem, keď majú naše deti problémy. Už sú všetky dospelé, dokonca aj ta najmladšia. Takže by sa mali starať, aspoň tie staršie, samé o seba. Však to aj robia. Len mama je mama a téma zdravia, fyzického aj psychického, vzťahy ... sú nie jednoduché veci. A u nás sa teda ťažšie veci riešia - depresie, úzkosti a iné nie ľahké zdravotné diagnózy. Bez debaty, je to už v ich réžii .... Len ťažko zabránim tomu, aby sa ma to nedotýkalo.

Zistila som, že ak niečo aktuálne vyskočí, hľadám riešenie .... Akékoľvek, aspoň v potravinových doplnkoch .... A dozvedela som sa v spomínanom rozhovore s mojou psychologičkou, že to sa len ja sebecky starám sama o seba, aby som nebola tak veľmi paralyzovaná vlastnou bezmocnosťou.  Potrebujem pocit, že to mám aspoň trochu vo vlastných rukách, že sa  stým á niečo robiť.

Jasné, že im chcem pomôcť, ale je fajn uvedomiť si svoje pohnútky. Moje deti bez debaty vedia, že som tu pre mne, vždy keď potrebujú. Nezneužívajú to. Zároveň má krásne vedia stopnúť a strážia si svoje hranice. Dievčatá, celkom rázne, chalani viac s citom, ale stopnú ak treba.  

A tak všetci robíme, čo vieme. Len ja precitlivelá na všetky strany .... Má to ale výhodu, že riešim kopec iných rôznych vecí, a tak asi naše 4 deti, by nemali byť pod tlakom "uzkostlivej" mamy. Mám, čo riešiť aj bez nich.