Každý rodič nosí v sebe vysnívaný obraz svojho dieťaťa. Od malička ho porovnáva a vidí v ňom malého génia, najnadanejšie a najnádhernejšie dieťa. Začína si vytvárať predstavu o tom, čo by z neho malo byť a vie, že k tomu je nevyhnutné, aby dieťa bolo v škole úspešné a malo dobré známky. Počiatočné nadšenia rodičov a detí, sa so stúpajúcimi nárokmi školy, môžu začať striedať so školskými problémami a s nimi spojenými domácimi konfliktmi - rozčuľovanie, kritika, obviňovanie a z malého génia sa stáva "hlupák, debil, neschopný žiak, lenivé a nevďačné dieťa".
Deti vycítia vnútornú predstavu rodičov a to aj pozitívnu aj negatívnu. Rodičia, ktorí takto podvedome programujú svoje dieťa, alebo hľadajú jeho uplatnenie, aj keď to robia v najlepšej snahe pomôcť dieťaťu, mu vlastne bránia byť sebou samým. Téma poslušných detí, ktoré sa snažia napĺňať predstavy svojich rodičov je témou, ktorá sa často objavuje pri riešení rôznych problémov v ich dospelosti, často sa riešia ich problémy partnerské, pracovné, výchovné, kde kľúčový aspekt je, deficitné vnímanie seba ako autority a sebaistej osobnosti. Je chybou, ak rodičia nerešpektujú nadania svojho dieťaťa, ale aj ak neriešia jeho problémy a stresy.
Nebezpečné sú aj vyjadrenia, „ak chceš byť lekárom, právnikom, alebo niečo znamenať... - musíš sa dobre učiť", alebo „s takýmito známkami budeš akurát tak, smeti vynášať, robiť pomocníka ...". Deti nie vždy môžu mať čisté jednotky a v živote možno budú musieť robiť prácu, ktorú ste im v minulosti dehonestovali. Vtedy deti začínajú cítiť strach dostávajú sa do stresu a samozrejme ich výkony a možné úspechy sú týmto limitované.
Každý človek nesie v sebe poslanie, svoju vlastnú cestu a má k tomu dané schopnosti aj povahové vlastnosti. Každý človek je bytosť jedinečná a neopakovateľná, výchovou a vzdelaním by sme mali nájsť cestu uplatnenia a naplnenia tohto poslania. Nechcite, aby sa vaše dieťa vyvíjalo podľa vašich predstáv, dovoľte mu jednoducho sa vyvíjať. Na to, aby sme zistili, čo je v našom dieťati to jedinečné, k čomu má predpoklady a nadanie je potrebné byť vnímavý a orientovať sa na to, čo je v ňom dobré, vidieť jeho menšie a väčšie úspechy a k tomu, je potrebné nechať mu slobodu a samostatnosť v prejavovaní a v tvorení. Podporujte ho, dôverujte mu, oceňujte jeho samostatnosť, odvahu riskovať, prijmite aj jeho neúspechy a chyby, povedzte mu svoj názor a svoje skúsenosti, ale nemoralizujte, nekritizujte, nezosmiešňujte ..., veď nesú potenciál, ktorý dostali od Vás.
Mgr. Adamcová Lýdia
Z pohľadu mojich skúseností o výchove, by som vám o sebe povedala, že ...
... som matka a stará matka,
... bola som dieťa, ktoré žilo s poruchami učenia a pozornosti,
... vo veku 53 rokov som prekonala veľmi vážne somatické ochorenie,
... som klinická psychologička so 43 ročnou praxou,
... 41 rokov som znalkyňa z odboru psychológie,
... som facilitátorka metódy One Brain a pracujem s terapeutickou metódou rodinných konštelácií.
Waw, to je nádherná správa. Srdečne blahoželám mamke aj babičke a prajem vám všetkým trom dievčatám veľa nádherných spoločných okamihov. Zaslúžiš si, však si si užila statočne. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujeme Kamilka 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Och Bože, oplatila sa ti tvoja námaha, užívaj si dcérku aj vnúča, niet nič krajšie, zo srdca doprajem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moje dieťa nenesie potenciál odomňa, je adoptovaná.Aj tak mi určite dáte za pravdu, pani Lýdia, že všetko to, čo tu hore hovoríte, platí aj pre takých rodičov ako som ja. - Asi to ale máme trošičku ťažšie, lebo ani nevieme aký a čí potenciál nesie v sebe naše dieťa. Lenže na tom mi vlastne ani nezáleží. -V prvom rade išlo mi o to, vychovať z tohto dievčatka ktoré som adoptovala keď mala 3 roky správneho človeka...Človeka, ktorý má svoje danosti, povahové vlastnosti, svoje schopnosti aj neschopnosti. Moja dcéra má všetky poruhy učenia, mala poruchu správania, poruchu sústredenia, označovaná je ako "hraničná osobnosť". Doslova sme "liali pot" a ja som prelievala potoky sĺz,.. na jej ceste k dospelosti, na ktorej som ju chcela pripaviť do života a "vytvoriť" z nej ženu, slušnú, milú, múdru, inteligentnú, samostatnú, zodpovednú... Úspechov veľa nebolo, ale vždy bolo za čo pochváliť...a neúspechy, s tymi naopak, akoby sa vrece roztrhlo. A všetky, akýmsi zázrakom, padali rovno nám pod nohy...niekedy som bola zúfalá, lebo som prepadla pocitu, že nech robím čo robím, nech sa snažím akokoľvek, stále zlyhávam - moja adoptovaná dcéra ma totiž sústavne odmietala prijať aki svoju matku... a jej správanie práve ku mne bolo, no hrozné.. Tak sme riešili jej problémy a stresy, jej dušička vo vnútri citlivá a utrápená, navonok dieťa arogantné a zlostné, nespokojné so všetkým okolo nej, najmä so svojim životom... Roky ubehli, z dievčatka som vychovala ženu - neviem, koľko je v tej žene daností a potenciálu, ktoré si priniesla po niekom, a neviem, koľko z toho je moja zásluha - dnes je to statočná, silná, zodpovedná, príjemná, inteligentná, starostilivá 21 ročná matka nádhernej úžasnej dcérky, ktorá mala minulý týždeň 1 mesiac. A ja som vraj úplne najlepšia mama na celom svete a dúfam, že budem aj najlepšia stará mama
na celom svete....
