Tak som sa dočkala a vy ste mali pravdu

Som registrovaná na tejto stránke už 4 roky aj kúsok. Objavila som ju, keď som bola vo zvláštnej životnej situácii, o čom bol aj môj prvý príspevok
http://www.nanicmama.sk/tehotenstvo/m-m-39-rokov-som-tehotn-astn-i-zm-t…
Neprispievam nejak často, ale nakuknem sem každučký deň, čítam, učím sa, beriem si k srdcu Vaše dobré nápady, názory.
A prečo píšem teraz? Mám radosť a chcem sa s ňou s Vami podeliť. V spomínanom prvom príspevku som písala aj o tom, ako sa k môjmu tehotenstvu postavil náš v tom čase pubertálny syn. Tak ho to zaskočilo, že nám všeličo vykričal a v zápätí sa s nami nerozprával. Keď som priniesla malého z pôrodnice, bolo vidieť na jeho očiach, že si bračeka zamiloval, no nedával to veľmi najavo, boli časy, keď som ho prosila, aby mi krpčeka postrážil, kým si odskočím na WC. Jeho odpoveďou bola otázka: A budeš dlho? Išlo ma poraziť. Dnes mám pocit, že som sa konečne dočkala. Dočkala som sa toho, že sa Edko začal správať ako veľký brat. S Lukáškom začal tráviť viac času, berie si ho do izby, berie si ho do garáže, kde ho Lukáško so zatajeným dychom a okom nemihnúc pozoruje a dokáže tam sedieť aj hodiny a pýta sa, sleduje. Edy sa ma už nepýta ako dlho budem na WC, ale povie: mami, kľudne si zaváraj uhorky, ja sa o krpca postarám.
Mám z toho radosť a dobrý pocit. Predsa, za tie skoro štyri roky obaja podrástli, snáď aj zmúdreli a možno doteraz, ako sa hovorí, nebolo o čom ...