Veľký úspech malého dievčaťa

Kočky, ja by som tu chcela u vás trochu zbilancovať. Teraz na začiatku ešte neviem, koľko toho napíšem, ale veď uvídím, či to bude čitateľné.
Neviem, ani odkiaľ začať.

Moje prostredniatko, Sabínka, sa mi v škôlke dosť vytrápila. Nastúpila do plného uzavretého kolektívu ako posledná na jediné voľné miesto. Učiteľky skvelé, úžasné bytosti, všetko v poriadku. Jediné, čo nás mátalo, bolo, že ju dievčatá medzi seba neprijali.
Tak chcela mať kamarátky, tak sa trápila a nedalo sa s tým pohnúť.

Rozprávala mi všelijaké veci, napríklad, kde sa pohla, čo chytila do ruky, tam sa zgrupili a vytisli ju odtiaľ. Či od kočárov, od kuchynky, od akéhokoľvek hracieho priestoru. Samozrejme, aj od bábik.
Nešlo mi to do hlavy, dosť sme to riešili, veď keď tam si, nemôžu ťa z tade vyhodiť. Maminka, ale ony ma pošlú preč!
Ale nemôžu ťa poslať, ty tam tiež patríš.

Napokon mi to potvrdil syn, keď chodil po sestru, že maminka ona má v triede nejaké divné tie baby. Ja som sa na to pozeral. Kam sa Sabča pohla, tam vpálili a vytisli ju odtiaľ a keď odišla, tak už ich tam nebolo. Chápeš?

A bolo to tak, a to moje milé rozmilé to vzdalo. A začala sa hrať s chlapcami. Mali sme nejaké debaty kvázi aj o tom, že si ju proste tie „kamarátky“ nezaslúžia, že je šikovná, múdra a pravý kamarát s ňou zostane. Trošku jej trvalo, mentalita tých chalanov, však bitky, štuchance a tak, ale zas chlapci na ňu dali. Brat jej povedal, že prosím ťa, čo sa sťažuješ (to si presne pamätám), bijú ťa? Nie! Tak buď rada, aspoň ťa budú ochraňovať.

Toto bolo tak pred dvoma rokmi. Po prázdninách 2012 sa vrátila do svojej triedy. Celé to šťastie a radosť pohasla zas na spolužiačkach. Bavíme sa, baby, o 5-6 ročných deťoch.
Ako to je dievčatko, ktorá je v pohode, či má maskáče po bratovi a nejaké dievčenské tričko. Ona chce mať pocit pohody pri hraní, prakticky je pri chlapcoch, tak je to akčné, lopta, naháňačky, zelené kolená. A má rada začesané vlasy, aby jej nezavadzali. Začalo to tým, že vraj sa oblieka „otrasne“. Čumela som ako Puk, fajn, dohodli sme sa, prekombinovali sme šatník.
Zas otrasne.
Išla v sukni, krásna, moderná.....zas otrasne.
Bum.
A tak som dospela do štádia, že ja sa tu pretekám ako matka, s nejakými 5-ročnými...hmm....dievčatami.
Brat jej vravel, keď to budú na ňu skúšať, nech im povie, že oni tomu nerozumejú. Že sa nesmie dať.
Prešlo to.
A prišlo najtvrdšie štádium.
Tučko a Tučniak....

Tučko a Tučniak sa objavil asi tak v druhej polovici septembra. Začalo to tým, že sa mi to moje malé postavilo predo mňa a začalo rozprávať o diéte. Že začne držať diétu (u nás sa takéto reči absolútne nevedú, slovo diéta ako také nezvyknem používať). A oboznamovala s tým každú návštevu. No, chudá nie je, má 5 rokov, len tatino má cez 120 kilo. Genetika nepustí. Nešlo nám to do hlavy, tak sme pátrali aj s bratom, čo sa to vlastne deje. Tak z nej vyliezlo, že zas dievčatá.
Niečo sme riešili s učiteľkami, niečo s ňou, aby sa na nich obrátila, lebo pred predtým to bolo skôr: Nežaluj!, tak teraz potrebovala mať oporu v niekom priamo na mieste.

Plus sa nám podarilo dostať ju do náboru karate, do klubu, kde chodí starší brat. No, 5ročná. Z tých pravidelných detí tam bola najmladšia. Karatetričko po kotníky. Priznám sa, keby ma o to nežiadala minimálne polroka predtým, tak ma ani nehne. Trepať sa niekde s neposednou Teri na dve hodiny a zas uštvaná naspäť, ani náhodou, ale napokon sme chodili pravidelne, dvakrát do týždňa, minimálne do konca novembra som mala pocit, že ešte aj tam sa mi utrápi. Ruky sa jej zamotávali, pravá ľavá ruka ušla, pravá ľavá noha katastrofa, plakala priamo na mieste, slzy tiekli, nešlo jej to, nerozumela, do toho sme zistili, že slabo vidí, resp. nedovidí na trénerku. Po tej línii, vyšetrenia u očnej, lieky na oči, kvôli svrbeniu, bližšie ku trénerke, nové pravidlá. Pohovor s pediatričkou, že sme spravili to najlepšie, čo sme mohli.

Priznám sa, ako to tu píšem, ja som tam bola, ale všetko som v duchu negovala. Pre mňa to bolo záťaž navyše. O cestovaní v zime ani nehovorím. Keby tam mohol byť niekto miesto mňa, alebo keby bola samostatná, že tam nemusím sedieť. Teri tvrdohlavá mi dávala zabrať, bála som sa ako naruším tréningy, potom si aj ona zvykla, čo si môže dovoliť a čo nie, našla si aj ona kamarátky.

Napriek tomu všetkému, akosi plynulo reči o škôlke prestali. Prišla zmena, spoznala nový kolektív, kde všetci ťahali za jeden povraz, všetci na jednej línii, či mal 5 rokov, alebo 26. Rovnako.

Ona bola tá prvá, čo čakala polhodinu pri dverách, aby sme išli na tréning.
Ona bola tá, ktorá ma dvíhala, keď som nevládala, a „trucovala“ , že nikam nejdem.
Ona si sama chystala oblečenie na tréning a žiadala ma, aby som jej pomohla s oblečením.
Ona bola prvá, čo utekala z auta a tešila sa.
Jeden jediný krát sa do nej starší chalani obuli, nejakou pripomienkou, že keby bola cena za najpomalšieho, tak vyhrá prvú cenu. A strašne sa jej to dotklo, pretože ona si odšportovala všetko, nič neodflákla. Ja som o tom ani nevedela, len som videla, že sa niečo deje. Povedala to trénerke a trénerka ich „potrestala“ nejakým cvičením navyše.
Kto poznáte tento, alebo podobný šport, viete, že je to o disciplíne, rešpektovaní, pomaly ako v armáde. Nepočúvaš? Drepuješ! Neposlúchaš? Klikuješ! Proste každá jedna hodina bola maximálne využitá, samozrejme, v podmienkach pre nábor, rozcvička, predcvičovanie, hmaty-kopy, na záver nejaká hra na odľahčenie.

Ako kolektív sa tam stretli úžasný. Začala som si všímať, ako s ňou jednajú starší chlapci a bolo to niečo úžasné. Ak sa zle postavila, napravili ju. Ak dala zle ruky, tak jej ukázali. Ak sa niečo spýtala, dostala odpoveď.
Bála som sa takých tých brutálnych nadávok, ale chalani mi povedali, že v žiadnom prípade pri nej nenadávajú. Tak som poďakovala, že jej pomáhajú. Každý ako vedel. Decká sa tak nejak stmelili, každý tam bol sám za seba a pritom dohromady sa naučili tvoriť celok. Dospelý, puberťáci a malé deti. Zaujímavé to bolo sledovať počas toho celého jedného roku ako sa ten kolektív vyvíjal. Bolo to vďaka trénerke, bolo to vďaka pomocným trénerom – chalanom, ktorý sa venujú profesionálne a vypomáhali v nábore. Stokrát ukázané, stokrát vysvetlené, nikto sa nesmial – nikto neposmieval.
Aj pre mňa to začal byť iný svet.
Vďaka mojej dcére, že to nevzdala.
A pritom si človek povie, že banalita, nejaké tréningy 2x do týždňa.

A prišiel záverečný deň, skúšky na páskovanie.
Chodili sme sa radiť s trénerkou, čo teda s ňou. Samozrejme, ja veľký negativista, že nemusí. Syn išiel na 4.kyu, toho som nejako neriešila, bral to zodpovedne, lebo pri 5. Musel opakovať, hlavný tréner nepustil – neodpustil – nepovolil. Tak sa chalan zapovedal a začal sa snažiť. Dve páskovania o obišli, tak ak nechcel čakať na 4 termín, tak jednoducho musel zabrať. No a zostala nám visieť Sabi. Bola sa aj ona pýtať, ja som sa bola pýtať, Matej nám to bol overovať, tak teda sme ju prihlásili na skúšky. Vedeli sme, že hlavný tréner tak malé deti nepripúšťa ku páskovaniu, odobrili nám to, chcela ísť, tak sme to dali.

A že boli ťažké, tak to boli.

To je už príbeh sám o sebe.

Pár rodičov sa nás tam nahnalo, s fotákmi, okrem mňa teda, ja som potrebovala dozor k Teri, chvalabohu, s Matejom sme to prestriedali, lebo u Sabi som musela byť prítomná. On mi povedal, že to zvládne, tak pri ňom som zas bola ja vonku mimo haly a strážila baby. Aj mi bolo ľúto, lebo už to bolo zas niečo iné, ale veď mi to potom ukázal. Aj som chcela vidieť aj ostatné decká, ale čo už. Pri ňom som prišla s babami na záverečné fotenie, kde mi už ukázal, že ho má....mal ho, zelený opasok. Šťastný, prešťastný, dostal aj pochvalu, lebo bol jediný nadupaný.
Hurá, možno na neho dolieha zodpovednosť, aj k vlastným cieľom.

Prvý bol ale nábor.
Ja taká zelená od stresu, od tepla, naháňajúca neposednú Teri, ktorá mala pocit, že ten chochmes sa deje kvôli nej, tak ešte do toho aj rebelovala. No, zo mňa tieklo ako z vodovodu. Matej ju zobral s chalanmi z jeho skupiny do druhej telocvične a tam sa jej venovali. Občas prišiel odkaz, že jej nič nechýba. Aleluja. To bola pomoc. Úžasné decká.

Keď som videla trénerku aká je biela a ešte belšie deti, tak pot na entú. Najprv išli malé deti, neviem asi do 10 rokov. Hlavný tréner sa na ich pozrel ako sú nastúpený, zalomil hlavu do boku, prižmúril oči, chvíľu ich pozoroval a zavelil, že povinne vycikať. A v tej sekunde nikoho nebolo. Zostala tam stáť iba moja, ktorá to ani nestihla zaregistrovať, lebo do dvoch minút všetci naraz prišli. Do toho prišla stávka rodičov, lebo nám bolo záhadné, ako to tak naraz stihli.

Myslím si, že skúšky mali ťažké. Nie som na to odborník. Pomenovať hmaty-kopy, skúšal ich podľa názvov, vedieť to správne a presne podať, do toho Kata 1,2. Presne vedel, čo z nich chce vytiahnúť. A presne to, z nich dostal. Trénerka, vynaliezavá to duša, poza jeho chrbát, tak náznakovo sa ich pri názvoskúškach snažila naviesť. Aj mi neskôr vravela v zákulisí, že sa bála, ako to zvládnu, ako to zoberie hlavný tréner s tou našou 5 ročnou, ale keď mu videla na očiach, že sa baví, tak že z nej všetko opadlo.
Dalo by sa veľa písať, ako to tie decká dokázali. Červeň v lícach, biele tváre, pot na čele, snaha v očiach, ich vlastná méta, stáli všetci oproti mne. Sabčina snaha, keby mohla, tak vyrazí všetky okná v aule. Sabčine komentáre vyrážali dych, pre zmenu, hlavnému trénerovi.
Spáskovala.
Tak jej potriasol rukou, 145kilový chlap, že som myslela, že jej mozog vyletí. Doteraz si to pamätá, ako jej ten tréner potriasol rukou, ako ju pochválil. Ja si z neho pamätám, ako pristupoval ku každému dieťaťu rovnako: zodpovedne a vyžadoval disciplínu a rešpekt.
Po týždni prišlo vyhlásenie Karatistu roka.
A to moje získalo tretie miesto. Bronzovú medailu.

Baby, moja dcéra to dokázala.
Nešlo o tú cenu, určite ja som ako mama, také ambície nemala.

Prekonala samu seba.
Prekonala veterné mlyny a mamu, ktorá nebola vždy ideálna, musím sa priznať. Moje maniere, moju nechuť, jedno s druhým, moje dôvody, že som furt na všetko sama, moju neochotu a sabotovanie. Fakt. Je to vonku.

Keď vedela, že sa môže tešiť na rovnocenný kolektív, tak ju maniere v škôlke netrápili. Prestalo to pre ňu byť podstatné, lebo našla svoje miesto niekde inde. Jej najväčší úspech bola medaila, ktorú doniesla ukázať do škôlky (mimochodom, že vraj je otrasná a to je jún 2013). Ona mi to povedala, ale nijako zvlášť sa tým nezaoberala. Maminka, oni tomu nerozumejú.

Neviem tomu dať záver. Neviem napísať, že sme to dokázali spoločne, mám pocit, že ja na tom mám len ten pidi-podiel, lebo viem, ako som k tomu pristupovala. To, že som servisovala, nepovažujem za súčasť spoločného úspechu. Ona to nerobila kvôli mne, ani kvôli spolužiakom. Všetko si musela sama oddrieť, sama na sebe dokázať, sama samu seba prekonať.
Pocitovo by som napísala, že vyhrala, sama pre seba.