anjeli... veď ty si identicky "úchylná" ako ja 
S tým cintorínom najsamviac!
Ja som na cintorín chodila aj randiť 
Už som to voľakde spomínala, toť starší spomienkový blog na tú tému:
tak to som veľmi rada...
pridávam sa do klubu aj s mojou mamou ... to my sme boli iné čísla, lebo tiež sme si čítali tie nápisy na náhrobných kameňoch a niektoré boli na naše časy - no povedzme minimálne že trochu čudné - profesor emeritus (vo výslužbe) a pod., tak som zvykla hovoriť, dobre aj tebe dám napísať "účtovníčka vo výslužbe" a dokázali sme sa na tom zabávať (ale vo všetkej slušnosti, bez toho, aby sme poburovali ostatných návštevníkov)
No a fotky detto, dodnes si spomínam, ako mi najmä tatko dokázal rozprávať historky o ľuďoch z tých divne zahnednutých obrázkov ... najradšej som mala tú o mlynárovej dcére, ktorá bola do môjho tatu veeeeľmi zaľúbená, ale mlynár bol v tých časoch veľký pán a malý živnostník sa s ním nemohol porovnávať a tak z lásky nič nebolo ....
Wau, tak tam by som s vami chcela byť ...
cintoriny 
najma, ak tam clovek nema dovod ist a ide len rozjimat
Som uchylna na zle pocasie. Cim horsie, tym lepsie. Raz som sla z letnej brigady po polnoci, v prietrzi mracien, mala som to domov 2 km. Nemusela som ist, vacsinu noci som aj tak prespavala v bytiku v bare. Nedalo sa oddolat. Vyzula som si sandale a sla som sama, bosa, v zmocenej sukni hore celym sidliskom. Po ceste sa cez tu prietrz valila voda, po horucom dni bola i v noci cesta i stekajuca voda celkom prijemne tepla. Neskor, ked bol drobec maly a zacalo na jar prsat, vybavila som kocik prsiplastom, seba tiez, gumaky na nohy a dve hodiny som sa vonku prechadzala 
. Umyta zvonku i na dusi. Doteraz si to s prckom opakujeme cez dazde a burky. Minule sme boli podozrivi pre policajnu hliadku - ze ci nas z domu nevyhodili v tom necase. Veru nevyhodili, my sme sa pobrali na prechadzku .
http://ariesa.sk/foto/2011/maj/rr/dscn2125.jpg
http://ariesa.sk/foto/2011/jul/rr/dscn3049.jpg
http://ariesa.sk/foto/2011/jul/rr/dscn2983.jpg
a tak dalej ...
Túto úchylku mám i ja - dážď, vietor, búrky, jeseň a hmla, to je moje 
.
anjeli,
aj mna velmi pritahuju stare pribehy, fotky, aj na cintorine sa rada poobzeram - hoci zamerne tam kvoli tomu nechodievam, ale uz ked tam som, pozeram hroby, okolo ktorych idem. A predstavujem si ludi, minulost...
Eva
Ja som záclonofil,strášne ma baví pozerat po oknách,kto má aké záclony a závesy 
a tiež som posadnutá prezeraním postelných obliečok Predstavujem si ako a či by sa ku nám do bytu tie záclony a obliečky hodili
to s tymi cintorinmi nie ste sami. tiez sa tam rada tulavam, ked uz tam som. zatial je to pre mna miesto zaujimave, nez smutne.
rovnako preto mam rada stare domy, stare zamky. sto miestnosti vselijak poprepajanych, zakutia a schodistia. vsak preto som sa v zamysleni vo versailles zatulala do zakazanej zony mimo navstevnikov, ani som nevedela ako.
alebo aj velke zahrady a parky zboznujem, ked sa mozem tulat a vymyslat si pribehy...
vidíííš, skoro som na parky a hlavne "staré zámocké, kaštielne" zabudla, a takisto zámky, kaštiele, kúrie, záhrady s kamennými lavičkami...fúúú tak vidím, že by sme vytvorili celkom zaujímavé spoločenstvo
tak cintoriny su aj moja uchylka, mam ich prechodene vsade, kde som sa zatulala, uz ako dieta som chodila na cintorin...a ako si pisala, ratala, kolko mali rokov ked zomreli a vzdy som si domyslala preco, ako...v Anglicku v kazdom meste, dedine som sa zastavila na cintorine, tu vo Francuzsku tak isto, v Spanielsku tiez, mala dedinka, ale navstivit kostol, zapalit sviecocku, kedze domov sa nedostanem a nemozem zapalit sviecku na hrobe, tak ju vzdy takto symbolicky zapalim, ked sa zastavim niekde v kostole, pozriet na cintorin...
bigmama 
Cintorín mám rada, mamke určite robíme so sestrou radosť, ked sa tam obcas stretneme a rehlíme sa ako kozy pri nasich pokusoch o aranzovanie. Verím, ze sa uskrna spolu s nami. Ostatne si nechám na doma.
A toto je moja najvacsia úchylka http://www.youtube.com/watch?v=xx2-fSSlkJE&feature=BFa&list=FLDku8az4UL… staci kliknut na par sekund, nepotrebuje komentár, ked sa zunuje pohladám iného.
No krásna uchýlka, dobre sa sníva pri nej...a toť ďalšia moja vášeň: hlava v oblakoch a snívanie s otvorenými očami , myslela som, že z toho vyrastiem, ale kdeže...
trošku som augustina prekukla a nič lepšie ma nenapadlo ako: http://www.youtube.com/watch?v=kvDMlk3kSYg
anjeli,
zdielam vsetky tvoje uchylky, ktore tu pises, doknca aj spolocne s Ariesou a tebou tzv. zle pocasie
a celkom mozem aj tie navliecky na postel
Co este mate?
Je to uchylka ked nezaspim bez telky ked som sama doma?Byvam v dome a raz mi prebehla mys pred postelou vsetko som prehladala vrieskajuc som ostala stat na postely ,vtom prisla kamoska s priatelom mali kluce lebo spali umna par dni z Melbourn.Aj oni hladali mysku a nenasli ja som nechcela spat tak ma prehovorili nech spim so zapnutou telkou ,ze mys pocuje zvuky a neukaze sa.Od tejto prihody ked som v dome sama musim mat telku zapnutu.
Dalsia uchylka su kvety ,pokojne miniem aj $50 za rezane kvety hocijake len nech ich je vela.Vstanem aj o 4:00 rano a idem na kvetinovy trh je taky uzasny milion kvetov .Robim to asi raz za mesiac ,toto je asi uchylka .Dalsia moja asi naozajstna uchylka je piesok ,chvala Bohu tu v Au ho mame dost ,pridem na plaz a musim ho ochutnat ,zboznujem to skripkanie piesku na zuboch.Pre tuto istu pricinu milujem turecku zalievanu kavu vlastne mam rada len ten spoodok kavy ,lebo mi pripomina piesok,vobec neviem preco.
Cintorin hlavne ten nas v Kosiciach som mala stale rada lebo tam mame krasne hrobky a nadherne gastany ,a od 4 rokov som tam bola kazdu nedelu pozriet ocka asi do 17.No co som si tu po sebe precitala myslim ,ze siom uchylacka.
dobre čítam, piesok?
ano moja piesok ,zrejme to musim riesit.Zdoverila som sa aj doktorke ,lebo som mala chut preskocit plot ked mali niekde piesok na stavbe.Vzala mi krv a vysledky boli ,ze mam maaaalinko zeleza a preto tie chute.Tak neviem ale kava mi to vynahradzuje,niekedy staci kustik surovej kavy alebo maku medzi zubky a som happy ,no co uz ked som uchylkacka.
No s tou telkou sme "úchylné" obidve , ja totiž keď je ticho a som sama doma s deťmi začnem načúvať a každý šramot zvonka mi zježí chlpy na tele a kým som nebola druhý krát tehotná, takisto som milovala tureckú kávovú usadeninu - môj muž nechápal, a teraz vidím, že som v tom nebola sama
co ti poviem mam strom pri okne a tak sem tam skrabka na okno ,bez telky by som uz davno bola na infarkt takto veselo zaspim pri krimi alebo nejakom zaujimavom dok filme.
Fúúú, tak to by som už do seba rvala lieky na spanie , ja s totiž aj uprostred noci zobúdzam a takýto zvuk by mi nedovolil zaspať
Cintorín nemusím....ale idem, porozjímam tam potichu, nevadí mi ale len na najnutnejšiu chvíľku a už aj preč. Neviem prečo. Skôr si s tými nebožtíkmi "pokecám" na miestach, ktoré mali radi.
S dedkom v kôlni, s babkou v kuchyni,...s tetou na záhrade.....
Priťahujú ma však pivnice....utajené, tmavé, hlboké, nie tie panelákové boxy. Čím hlbšia, tým lepšie...v snoch do pivníc utekám ak ma niečo prenasleduje...považujem pivnicu za útočisko, úkryt, bezpečie.
Ked som prišla ako mladé 17 ročné dievča do BB tak to boli cintoríny a hlavne čítať mena a vek a pozerať fotky, držalo ma to dlho, ale zaujímavé je to že na cintoríne kde mám niekoho pochovaného toto nerobím.
Ten piesok? ja milujem vôňu piesku, ked je piesočná pláž a zdvihne sa vietor a vy ten piesok cítite vo vzduchu a to je pre mňa úžasné a niečo mi to pripomína.
Obzeranie sa po oknach je u mňa prvoradé, ale mám rada aj obzeranie záhradiek, až sa mi raz stalo že si mysleli že im chcem niečo ukradnuť, lebo som sa tak nadchýnala krásou kvietkov, že som bola nalepená až na plote, ale nakoniec sa všetko vysvetlilo a pani povedala, že nech prídem na jeseň a ona mi z tých kvietkov dá, možno by som po tých desiatich rokoch mala ísť.
Milujem búrku a kupanie v tom zničujucom, ale pre mňa energetickom dáždi - je potom horšie ísť na autobus a celá premočená sedieť ešte 40 min.
Nemám rada dáždniky, to radšej zmoknuť, ale nemám rada sychravé počasie.
A ešte mám rada dni, ked sú veľmi tuhé mrazy, aspoň -15, je to úžasné, všetko okolo vrzga a mne je teplo na duši.
vidis margori si mi pripomenula aj rada zmoknem ,nemam rada dazdnik vobec .Tak som viac nasobna uchylacka.
Taka krasna letna burka...joj ani nehovorim,asi musim ist k doktorom zase.
Cintoríny... no, bez foťáku len na pohreb KeĎ som bola školáčka, bola cesta cez cintorín najkratšia do centra, často som ju používala a nebála som sa. Ako gymnazistka som sa tam chodila učiť, keĎ už mi horelo pod zadkom alebo keď som jednoducho chcela byť sama. Tak isto rada chodím cez staré zrúcaniny, hrady, domy, parky a pod.
Staré fotky, staré knihy, hračky, drobnosti... v antikvariátoch a rôznych "vetešníctvach" viem minúť viac ako na handričky a botičky v nákupných centrách.
Zlé počasie tiež milujem, hlavne dážď alebo mráz pod -5°C (pod -10°C si chodím užívať k rodičom do BB). Vtedy sa mi ako alergikovi dýcha najlepšie, tak asi preto. A môžem si doma robkať nejaké ručné práce - to je ďalšia úchylka, že neviem len tak sedieť napr. pri telke a nič nerobiť (ak neťukám do klávesnice).Samozrejme k tomu patrí zhromažďovanie materiálu na tvorenie 
Fotenie - 30 záberov na jedného chrobáčika alebo kvetinku, fotenie starých múrov, slnka, morských vĺn - rodina to niekedy nechápe. Často sa stáva, že prídeme z výletu a máme 50 fotiek "zaujímavostí" a 5 fotiek, kde je niekto z rodiny
A vraj som úchalná aj kávou s medom.
nie si, kávu si sladím medom (ak vôbec sladím) aj ja
anjeli, co sa cintorinov a starych fotografii tyka, predsa je tu len isty druh "uchylky", ktory asi netromfnes. a asi nikto z nas.
vo viktorianskom anglicku bol zvyk fotit mrtvych tak, akoby boli este zivi. bolo to na pamiatku pre rodinu. kedze fotografovanie bolo vtedy skor sviatocnou prilezitostou a nie beznou zalezitostou, preto casto daneho clena rodiny vlastne na pamiatku zachovaneho ani nemali. takze to urobili az po jeho smrti (vsak bol najvyssi cas).
niekedy ich fotili pekne poobliekanych na posteli, akoby spali. ale vacsinou ich upravovali do roznych poloh, vystuzili ich tycami a popodopierali, aby to vyzeralo akoze prirodzene - napr. ako sedia v kresle akoby len na okamih zdriemli - to su este tie prirodzenejsie.
alebo rovno s otvorenymi ocami s oblubenym psikom po boku. tvar im vymodelovali do usmevu. dievcatko v nasuchorenej zasterke usadene na lavicke v zatisi zahradneho kuta s maciatkom na kolenach. matka s mrtvym babatkom v naruci. surodenci nenapadne podopierajuci mrtveho brata, ci sestru s meravym sklenenym pohladom... pozuju ako my na svadobnych fotografiach...
trosicku desive.
ale boli to majstri vo svojom odbore, keby ti nepovedali, ze ten clovek bol v tom case vlastne uz mrtvy, tak pri niektorych by ta to ani nenapadlo.
magic,
velmi zaujimave, to som nevedela. Myslis, ze sa take fotky daju niekde vidiet?
Ci by sme zbadali, ktory je to ten, co to ma uz za sebou
napriklad...
http://www.youtube.com/watch?v=mYytf471Tf8&feature=related
ak vies anglicky, precitaj si popis pod videom. pisu tam zaujimave informacie.
dakujem, pozriem.
pozrela som, uff, nemala som to pozerat pri jedle
Akosi mi tieto veci uz prekazaju, mne, byvalemu morbidakovi
och aj ja som mala dost mna tiez strasne fascinuju stare domy,kurie,kastiele....pred rokmy,ked som bola v prahe a prechadzala sa centrom,mala som zimomriavky,strasne ma to pritahuje,taky zvlastny pocit....a stym suvisia duchovia,strasne sa ich bojim,nemala som som s ninmi nejaku skusenost,ale na druhej zaujima ma vsetko okolo nich,ci uz pribehy,ked niekto rozprava,alebo filmy,fotky atd. tiez som asi slusna morbidacka ...a este jednu uchylku mam a to je ,ked idem hlavne autobusom a este aj vecer,ked sa v bytoch svieti,tak rada pozeram do okien,ake maju ludia kuchynske linky a tak,ale najkrajsie to je ,ked sa blizia vianoce,vtedy obzeram stromceky.sranda,ale je,ze vyhlad z mojej obyvacky je priamo na ine bytovky,ale to ma nezaujima....iba ked idem autobusom a dokonca mam svoju oblubenu ulicu mozno by nebolo na skodu,keby som skocila ku psychoske
a nielen v anglicku, v nasich rodinnych pokladoch su fotky - spiace dietatko, pramatere a pratatovia, ktorych som nepoznala a viem, ze tieto fotky uz boli robene ako pamiatka ... ale veru nerada pozeram, byva mi trochu uzko. ale fotky vtedy zivych predkov su v pohode.
vo vychodnej azii sa to vraj robi dodnes, som sa docitala.
zvlastny zvyk.
my pred smrtou utekame, je pre nas istym sposobom tabu, aj ked o nej hovorime. niektore jej aspekty su proste ako tabu. napr. ak fotku, tak za zivota toho cloveka. kvoli peknym spomienkam, sladkobolnemu pohladeniu na dusi.
fotka mrtveho by nas jatrila este viac.
oni to brali asi inak.
magic, pripomenula si mi tým jeden film /neviem ako sa volal, ale hrala tam Nicol Kidmann/, tiež tam ukazovali takéto fotky a hneď ako som to v úvode filmu videla, prepínala som - zvláštne morbídne. Ale zato ako zvyk to má niečo do seba...
Ja si pamätám aj fotky od mojej babky, kde nebožtíka fotili v rakve - tak tie tiež nemusím...mám radšej ľudí, ktorý žili v čase fotenia .
Ten film sa volal "Ti druhi". Tiez som si nan spomenula. Inak zdielam vsetky vase uchylky, okrem pojedania piesku .
mam tu herecku rada, preto som si ho pozrela so zaujmom. hoci ten film je postaveny na tej istej zapletke ako siesty zmysel. takze ma vo finale az tak nepobavil. cakala som nieco vzrusujucejsie.
Ano, fotenie mrtvych, aby sa zachovala ich dusa Prvykrat som sa s tym stretla vo filme Ti druhi. Moja srdcovka...
Ahojte,tak ja by som si mala asi otvoriť múzeum,kedže sa mi páčia staré veci,budovy,záhrady,nábytok,čo prevŕtal aspoň jeden červotoč.Moja rodina to absolútne nechápe,ale po prečítaní predchádzajúcich príspevkov sa zdá,že nie som sama. Bola som zvedavá na tie foto z čias minulých,ešte teraz ma striasa,hlavne tie fotky detí sú veľmi smutné,dúfam,že zaspím
Už dlhšie váham, či sa s vami podelím o tie moje "úlety", ale niekedy mi sa mi zdajú také zvláštne, tak ma zaujíma, či v tom "ulietavam" sama...
, zas si nemyslite/, sú to prechádzky najskôr za istým účelom ako zaniesť kvietky na hrob mojich milovaných, pomodliť sa za nich, zaspomínať, ale potom...sa jednoducho púšťam po rôznych chodníčkoch, zákutiach a čím starší cintorín /a v Nitre ten mestský je nielen starý, ale má pre mňa aj istú krásu/, tým sa mi po ňom túla krajšie. Pozerám si náhrobné kamene /a znova platí, že čím staršie, tým lepšie, majú akúsi patinu, zub času im ju dal/, čítam mená, dátumy narodenia, koľko rokov žili, v akej dobe, a vyhľadávam tie s fotkou alebo také, ktoré sa vymykajú priemeru a premýšľam o týchto /celkom cudzích ľuďoch, nad ich osudmi a pod./. Najviac ma takéto túlanie a chytá na dušičky a podvečer, keď slnko sadá za obzor a vrhá posledné lúče na chryzantémami ozdobené hroby, na ktorých horia sviečky...vtedy mám taký zvláštny pokoj v duši.
Napríklad: rada sa potulujem po cintorínoch /nie o polnoci
A na toto nepriamo nadväzuje aj ďalšia "úchylka"...strašne rada si pozerám staré fotky /obzvlášť "cudzie"/, najlepšie keď sú čiernobiele alebo dokonca "hnedasté", tie už fakt staré. A znova skúmam ľudí, ktorý sú tak krásne nadekorovaní, pre ktorých fotenie bola v tých časoch fakt sviatočná chvíľa, na ktorú sa náležite pripravili. Sú tak úúúžasnééé...
A oba "úlety" majú jedno spoločné /teda okrem toho, že ich nahlodal čas/, pokiaľ mi k nim môže niekto rozprávať pravdivé historky - o ľuďoch, ktorí nie sú medzi nami, akí boli, ako žili, ako odišli z tohto sveta...keď som bola malá, môj už nebohý dedko nás povodil po "Janíkovskom" cintoríne, zastavili sme sa asi na 50 hroboch a pri každom vedel povedať niečo o človeku, ktorý v ňom odpočíva a mne /neviem prečo/ bolo tak krásne clivo. A takisto to je aj s fotkami, keď sme si ich s mojou už zosnulou babkou prezerali, vedela k nim povedať "všetko": ako sa volajú ľudia na nich zvečnení, kde sa fotilo, kde bývali, ako žili, alebo príbeh, ktorý sa s nimi spájal...a takto som počúvala aj príbehy, ktoré zažívali obyčajní ľudia pred aj, počas druhej svetovej vojny, ako aj po nej...
Máte aj vy nezvyčajné "úchylky"? Aké?