Si sebec!

Keď to poviem môjmu manželovi urazí sa.
Ale ja sebec som, viem to o sebe. Nie je to zrovna najpríjemnejšie keď mi to niekto vytkne, ale vždy poviem " Som, no a čo?"
No a na tvoju poslednú otázku neodpoviem, ale teším sa na ďalšiu debatu a názor iných

kazdyy jeden clovek je v prvom rade sebcom..podla mna aspon..pretoze kazdyy maa seba raad a bol by blbyy ak by siel proti sebe,aby konal tak ze z toho maa nevyyhodu alebo probleemy...ked si mladyy a nemaas este rodinu tak si na prvom rade vo svojom rebriicku ty a potom mozno rodicia a suurodenci..ked maas manzela/manzelku tak si zas v prvom rade ty a potom partner a vsetci ostatnyy..ked sa ti narodii dieta vtedy sa to zmenii/aspon u matiek mysliim/ze na prvom rade je dieta potom ty a manzel...aspon u mna to tak funguje priority v naas asi menia tie nase deti...ale nemysliim si ze by som nebola sebcom aj potom ,len mozno o trochu mensiim... pretoze aj JA sa chcem mat dobre a nechcem svoje JA obetovat a byt spokojnaa s maalom atd...

nepokladam za sebectvo to co tu od vas citam, sebec je podla mna clovek ktory mysli len a len na svoje dobro a uspokojovanie vyhradne svojich potrieb. to ze si Polarka zjedla keksik sama nie je sebectvo (on sa podeli vzdy?), to ze si vylozis nohy a nechas dieta na starost inym tiez nie je sebectvo... (muz nie je sebec ked necha starostlivost len a len na zene?) - to len ako priklady... clovek ktory dokaze pomoct inym, ktory rozdava usmev a radost nemoze byt sebec aj keby vyjedol sam celu spajzu :)

pekny den vam vsetkym nesebeckym sebcom

Sebec - podľa mňa je ten, kto seba kladie vždy a za každých okolností na prvé miesto, kto nikdy neberie ohľady na druhých a ta tým svojím ide "aj cez mŕtvoly" - podobne to tam vyjadrila Tatranka, celý jej príspevok je veľmi blízky môjmu vnímaniu sebectva.
Ja som jedináčik - ideálna živná pôda pre sebectvo - a tak som v tomto smere na sebe dosť tvrdo pracovala - občas som to potom prehnala do opačného extrému, t.j. totálne potlačenie môjho ja, mojich potrieb, záujmov, .... Veľmi skoro som zistila, že tadiaľ cesta nevedie. Ale práve tá kontrolka, ktorá stráži to genetické sebectvo vo mne spôsobuje, že som celkove človek, čo sa vie rád a bez problémov rozdávať - ale na druhej strane má stále pochybnosti, či predsa len ... Takže keby mne niekto povedal, že som sebec, tak by ma to veľmi bolelo. Lebo keď sa sama pristihnem pri niečom, čo za sebectvo považujem, tak mňa osobne to doooosť mrzí.
No a príklad na sebca - môj zákonitý - dostane na Mikuláša na od Zajaca balíček rovnako ako deti (aj keď nie vždy s úplne totožným obsahom, ale dostane). Ak si deti svoje dobre neschovajú, najprv povyžiera deťom, až potom svoj. Ak uvarím "tak akurát", vždy ho musím upozorniť, ak niekto ešte nejedol, lebo by určite nič nenechal.

Matata z tvojho prispevku som pochopila ze ti ide o pocity pri obvineni zo sebectva...nebudem teda rozpisovat ako vnimam sebectvo a kedy a akym sposobom byvam sebecka ja ale napisem ti ako vnimat ked ma niekto ( kazdy den mama a sem tam iny ludia) obvinia zo sebectva: Moj absolutny pocit z toho je ze nechapem, proste nerozumiem preco mi to niekto vycita, ved kde je napisane ze nemame byt sebecky, preco ludia chcu aby som sa citila zle preto ze chcem pre seba nieco co povazujem za dobre pre seba, znamena to ze sa mam usilovat o to aby mi nebolo dobre, aby som sa necitila spokojna. Vyvolava to vo mne zmatok a otazky ale nikdy nie vycitky voci sebe samej, ved ja len sa chcem mat dobre a ak to znamena ze pri tom budem sebec tak je to v poriadku nie?

Lenka, začnem od lesa .

Keď mi niekto povie: "Vyzeráš ako kráľovná krásy!", tak tú poklonu neprijmem, pretože dobre viem, že od kráľovnej krásy mám poriadne ďaleko.
A zamyslím sa, o čo dotyčnému lichotiacemu vlastne ide - t.j. premýšľam nad tým druhým.

Keď mi niekto povie: "Máš pekný účas!" a zhodou okolností som v ten deň aj sama spokojná so stavom mojich vlasov, poklonu prijmem.
A rozmýšľam nad tým, čo iné som dnes urobila, že moje vlasy sú v takom uspokojivom stave - t.j. premýšľam nad sebou.

A takto to funguje aj s kritikou.

Keď mi niekto povie: "Si sebec!", tak tú kritiku neprijmem, pretože dobre viem, že sebec (v zmysle, o akom písala Tatranka) nie som.
A zamyslím sa, o čo dotyčnému kritizujúcemu vlastne ide - t.j. premýšľam nad tým druhým.

Keď mi niekto povie: "Máš nadváhu!" a zhodou okolností som v ten deň aj sama nespokojná so stavom mojich brušných partií, kritiku prijmem.
A rozmýšľam nad tým, čo som dnes urobila, aby sa moje brušné partie dostali do uspokojivého stavu - t.j. premýšľam nad sebou.

Takže ak si niekto (trebárs len v skrytom kútiku duše) o sebe myslí, že je sebec (v zmysle, o akom písala Tatranka), tak sa ho kritika osloví.
Ale ak si to o sebe nemyslí, tak kritiku pustí jedným uchom dnu a druhým von.

Samozrejme, takto to funguje len v prípade, že sa jedná o zdravo sebevedomého jedinca, ktorý je vyrovnaný sám so sebou aj so svetom okolo seba.
Človek, ktorý si neverí (a/alebo je nevyrovnaný, a/alebo má silné ego, a/alebo sú tam aj iné príčiny...), aj keď je kritizovaný neprávom, znáša kritiku zle. Ale nemyslím si, že to je problém kritizujúceho (či už kritizuje právom, alebo neprávom).

mne ludia nezvyknu hovorit, ze som sebec. Ak by mi to niekto povedal, bolelo by ma to.
Myslim si vsak, ze sebec SOM. Taky tajny.
A cudujem sa, ze to moje okolie nevidi.
Eva

každý z nás má v sebe kus sebca, tak isto ako aj mnoho ďalších vlastností. dnes som sebec lebo som sa rozhodla poupratovať celý byt úplne sama bez pomoci ostatných. nedám im proste šancu sa mi do toho párať a navyše som sa ráno sebecky vyštekala na chlapa môjho. veď predsa on môže za to, že ja mám problém. sebecky sa mu ospravedlním, sebecky iba mnou navarenou dobrou večerou, veď z toho nakoniec aj tak vyťažím opäť niečo sebecké pre mňa vo forme udobrovania. alebo žeby nie? a ak mi teraz niekto vytkne, že som sebec, tak mám tendenciu sa normálne rozplakať.

ja sebec v pravom zmysle slova nie som, a bolelo by ma, keby ma ním niekto nazval. skôr mám opačný problém.

občas sa však správam sebecky, niekedy šlohnem krpcom sladkosť, vyberiem si ako prvá tú najkrajšiu nektariňu, alebo si ukradnem pár chvíľ pre seba a ostatní mi môžu ...

Ahoj mamamata!
Takže aké pocity vo mne vyvolá, ak ma niekto nazve, že som sebec?
Je to ospravedlniteľné len ak je to priateľka, ktorú požiadam o jej názor na moje správanie v nejakej popísanej situácii...inak nie.

teraz názorne /síce trochu od veci/. Je to ako so zelenými vlasmi. Akoby mi niekto namiesto toho, že som sebec a neviem čo napísal, že mám zelené vlasy.

Aké pocity by to vo mne vyvolalo? Ak dobre viem, že moje vlasy sú čierne či blond, tak by som sa len zasmiala, čo to kto na mne skúša...ale aj tak by polovica utekala ku zrkadlu /k svojim úvahám duše/ sa presvedčiť, či naozaj nie sú zelené...a asi tretina z nich by ešte do noci v kúpeľke pod lampou skúmala svoje končeky, či nemajú nádych zelenej...

Na druhej strane je namieste otázka, prečo ma to tak zabolí a núti nad tým dumať, ke´d mi niekto povie, že mám zelené vlasy? zabolí to iba toho, kto si s veľkou láskou pestuje vlasy inej farby a zakladá si na nich ako svojom obraze. Alebo ak to povie pre mňa niekto dôležitý, na mienke koho mi záleží. Lebo zraní ma len ten, komu to dovolím.

Na polemiku: ak predpokladám, že nič sa nedeje náhodou, tak aj ten výrok v daný čas má mať pre mňa nejaký význam, zmysel a ten človek len sprostredkúvava pre mňa cennú lekciu od života na mojej ceste k zrelosti. Ako?

Je mnoho možností - ak som niekto, komu záleží na tom, čo si o mne druhí myslia a celkovo som nesebecká, je možno načase zmieriť sa stým, že sa nemusím zapáčiť každému a možno si aj pripustiť, že moje vlasy niekto vidí ako zelené, aj keď moji priatelia by prisahali, že sú hnedé. A možno si konečne uvedomím, že nijako neovplyvním, čo si kto o mne myslí, je to jeho videnie sveta, ktoré môže byť úplne odlišné s tým mojím /iste je na pováženie, ak stretávam viacero ľudí, ktorí sa smejú na mojich zelených vlasoch, potom na tom asi niečo bude - ALE nemusí byť - nacistov bolo premnoho, aj tak videli zle/.

Prípadne je možno na čase si uvedomiť pozitíva sebectva a čerpať z toho blahodárnu energiu /ktorú som doteraz spotrebovala na to, aby som v sebe potlačila čo len náznak toho, že by som mohla byť sebecká, bo to nekorešpondovalo s mojím sebaobrazom - nesebecká, dobroprajná, obetavá, akčná a pod/ Tak prečo to potom bolí či ma to núti sa nad tým zamýšľať?

Je možné aj vysvetlenie, že prišiel čas na adekvátne sebapresadenie - a tak ľudia okolo skúšajú hádzať klacky pod nohy s tým, či si ich necháš, aby ti ublížili, alebo ich odrazíš, či sa im vyhneš, či vyskočíš alebo sa budeš tváriť, že to bolo pre tvoje dobro, buď sa ozveš alebo budeš ticho, možností je veľa...

Inak čisto prozaicky z druhej strany, ak ti niekto povie niečo také, chce v tebe vyvolať pocity viny a nimi ťa ľahšie manipulovať / a asi ťa pozná, že si citlivá a tak ťa zasiahne týmto/. To bolo z mojej strany čisto hypoteticky bez poznania okolností a podstatných maličkostí...

mamamata...zalezi na tom...koli comu ma niekto nazve sebcom...ak ma pravdu..tak sa neurazim .ale porozmyslam nad sebou.....ak mi krivdi..urazim sa....nesuhlasim..ze clovek moze pomahat druhym len ked je stastny a v pohode...pomohla som vela ludom..uz len tym ze som si ich vypocula ked mali nejake trapenie a snazila som sa ich povzbudit a podrzat..aj ked som ja sama prezivala svoje trapenie....clovek sa vie viac vcitit do problemov dotycnych ako.. stastny clovek....aj ked niekedy je dobry aj ten stastny clovek..co dokaze toho dotycneho rozveselit...zalezi od problemu..ktory sa rozobera... a este kedy clovek zacina byt sebcom..?..ked zabudne kto mu ako v zivote pomohol...a casom mu zacne este aj ublizovat..a povysovat sa nad nim....fuuuj...to poznam dobre...

Ja určite nie som sebcom a keby mi niekto vytkol, že som sa zachovala sebecky, tak by som určite prebrala konkrétnu situáciu. Zato môj manžel sebec je . Rozhoduje sa sám, neporadí sa, neopýta sa nikoho vopred na názor. A dosť často urobí niečo, čo v konečnom dôsledku poškodí nám obidvom. Potom mu to dôjde, a na svete sú frázy typu: "Urobil som hlúposť." "To som nám zavaril." "Už to neurobím." "Mám ponaučenie." Vtedy mu vykričím, že je sebec, a nabudúce nech si spomenie aj na mňa. Nikdy sa neurazí, pretože on vie že je sebcom. Je to hádzanie hrachu o stenu. Myslím, že sebctvo sa nedá nadobudnúť, človek sa sebcom už narodí.

Je zvláštne, ako sa to vie všetko pekne otočiť Pri tejto téme už nehľadáme príčiny nášho sebectva? Už nepitváme? Už sa nemusíme zdokonaľovať? Už dávame hore palce sebectvu? Sme takí a druhí nech si s tým robia, čo chcú? Ale vieme byť voči sebe zhovievaví! Len či aj voči sebectvu napr. manžela - keď zje posledný jogurt v chladničke-by sme vedeli!