Od toho momentu ma pasovala za svoju veľkú kamarátku - inak si jej zmenu správania nedokážem vysvetliť - a chovala sa ku mne, ako by ma posledných päť rokov stretávala aspoň raz do týždňa.
Keď mi Afričan strčil do rúk mandarínku, aby som mu ju pred cestou ošúpala, odbehla i ona ku chladničke a vybrala jednu pre seba.
- Ošúpeš i mne? - pozrela na mňa šibalsky.
- Samozrejme.
Podala som jej ju a šla si umyť lepkavé ruky do spoločnej kuchyne, kde sa naďalej učila žienka v sárí. Práve som si z rúk chcela striasť vodu, bo nič iné tam na utretie nebolo, keď mi ju malá škôlkarka neporušenú podávala naspäť.
- Nejde mi otvoriť, pomôžeš mi?
- Mhm, a teraz si zasa môžem ísť opláchnuť ruky.
- Načo, veď ich máš mokré. Trochu pošúchaj a bude dobre! - zavelila malá dirigentka.
- Keď myslíš - pozrela som pobavene na stvorenie pred sebou. V priebehu sekundy sa zmenilo z ustráchaného na suverénne a hlavne ukecané. V ten podvečer sa mu ústa viac nezatvorili.
Len čo sa najstarší z trojice vrátil, vyrazili sme do mesta. Vo výťahu nás pristavila sociálna pracovníčka, aby chlapcom pripomenula nejaké pravidlo so zamykaním dverí, ktoré v ten deň porušili. Každá rodina má oficiálne pridelenú osobu, poskytujúcu pomoc po všetkých stránkach života - úrady, školy, lekári,...
Rada by som spoznala tú ich - zatiaľ som s ňou hovorila iba telefonicky - ale vraj už odišla domov. Už naposledy som zvažovala vziať Afričana so sebou do nášho letného tábora na Slovensko, keby mu pobyt preplatili, čo sa musím informovať najprv u nej. Aj ako je to s cestovaním po EÚ v ich prípade.
Vždy po prázdninách totižto sledujem rovnakú scénu. Deti rozprávajú, kto kde bol a keď sa spýtajú jeho (nie v zlom, ale úplne nevinne a čisto zo záujmu, lebo zatiaľ sú vo veku, keď isté súvislosti ešte nechápu), tak smutne odpovie - nikde. Už len náš "výlet" na Oktoberfest považoval za niečo neuveriteľné a jeho brat mu ho neskutočne závidel. (On mu zasa ako nadšený futbalista závidel nové kopačky.)
Zastávka U-bahnu je na niekoľko krokov od ich domu. Z tej príjemnejšej strany. Lebo tá opačná, kde som opäť zaparkovala auto, pôsobila na mňa v nočnej tme i tentokrát ako scéna z kriminálky.
Dievčatko ma podľa dohody pevne držalo za ruku. Chlapcom som zatiaľ ponechala voľnosť. No už o chvíľu by som si aspoň toho stredného najradšej priviazala ku sebe lanom.
- A kúpiš mi niečo na jedenie? - vyzvedal Afričan. Kto číta príspevky dlhšie, vie, že by zjedol i slona (alebo aspoň sliepky z našej detskej farmy). Viacmenej som rátala s tým, že asi ešte nejedli, ale jedlo som sa rozhodla z dôvodu časovej tiesne riešiť až ako druhú časť práve prebiehajúcej akcie.
- Kto vám vlastne teraz pripravuje jedlo? Suseda?
- Mhm - chopil sa slova najstarší.
- Tiež pochádza odtiaľ ako vy?
- Áno, ale odinakiaľ. Nehovorí tou istou rečou ako my. Aj jedlá varí inakšie. Také, ktoré nepoznáme, a tak nám nechutia. Preto máme stále hlad.
Nepýtala som sa ďalej. Rozmýšľala som, ako to myslí. Ak mamu vzali do nemocnice deň predtým, nuž tak sa jednalo maximálne o pondelkovú večeru, utorňajšie raňajky a desiatu. Na druhej strane i Číňania jedia na raňajky kombinácie, ktoré sa v našich končinách objavia na stole až v čase obeda. A tak ako som ja kedysi trpela v Číne, lebo mi výber v hoteli bol na raňajky priveľa, možno oni trpeli tu u susedy preto, že im jej ponuka bola primálo. (Ale i tak som nepochopila, prečo sa neskôr zachovala, ako sa zachovala.)
Ani vysvetleniu s rečou som neporozumela úplne presne. S mamou sa nikdy nerozprávali inak než po anglicky, čo je u nich i úradný jazyk. Možno si reč poplietol s pojmom kmeňov. Tých je v ich krajine viac a majú i svoje nárečia. Na to ich možno mama po úteku zanevrela, ktohovie.
- A kúpiš nám teda niečo? - nenechal sa našim rozhovorom odradiť Afričan.
- Pokúsim sa niečo zohnať, nič však nesľubujem.
- Tak ja chcem praclík s maslom - rozkázala si princezná. Asi si myslela, že keď im pričarujem mamu, tak jedlo je už pre mňa zanedbateľná maličkosť.
- Ale čo? - zasmiala som sa.
- Bežte - prerušil nás najstarší, keď zbadal, že na nástupište v správnom smere vchádza náš U-bahn.
- Ako sa volá táto stanica? - zašveholilo dievčatko, akonáhle sme nastúpili dnu.
- Táto stanica sa volá ... - a než som vyslovila názov, povedalo ho s hrdosťou svetaznalej namiesto mňa, aby vzápätí dodalo - a ako sa volá nasledujúca stanica?
Potrebovala som načrieť do pamäti, bleskovo sa zorientovať v podzemí. Ani tentokrát nečakalo, čo poviem, ale odpovedalo si samé.
- Kam vlastne cestujeme? - vyžadovalo bez nádychu informáciu č 276. Ok, číslom to nesedelo, ale pocitovo áno.
- Poď, najprv si sadneme a potom ti prezradím našu zastávku. Ideme na ...
- Je to ďaleko? Musíme prestupovať? - sypalo otázku za otázkou ako kúzelník hracie karty z rukávu.
- Podľa mňa to nie je ďaleko. Keď tam prídeme, môžeš mi povedať, či to bolo ďaleko pre teba. Prestupovať, našťastie, nemusíme.
Pri každej novej zastávke si vyžadovalo jej názov a do toho asi päťkrát vymenovalo všetky existujúce na trase. Ľudia naokolo si tiež všimli jeho neutíchajúcu energiu a aspoň tri cestujúce sa viditeľne zabávali.
Menej zábavne sa vyvíjala situácia medzi bratmi.
deva chodi do skolky, takze dzavoce po nemecky perfektne a bez akcentu - anglictinu maju africku - detom rozumiem lepsie, pri mame sa musim riadne sustredit - ked mi nieco dolezite povie, tak to radsej zopakujem, nech mi potvrdi, ze som dobre rozumela
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to znie ozaj ako dobrodružný výlet, som zvedavá na pokračovanie ... To deva džavotala po anglicky, asi nie nemecky? ci?