KAPITOLA IX, časť druhá

V noci takmer nespala a ráno mala kruhy pod očami, ktoré sa márne snažila zakryť makeupom. Doobeda bola skontrolovať Lorda a našla pri ňom Reného.
• Je v pohode?- spýtala sa Karin
• Myslím, že nikdy nebol v lepšej forme. Kde si bola včera večer? Čakali sme ťa na večierku- René sa oprel o box a skúmavo si prezeral jej kruhy pod očami.
• Išla som neskoro spať- priznala, no na jeho otázku neodpovedala.
• Aha- prikývol René a otočil sa späť k Lordovi, aby ho dočistil. Karin sa otočila na odchod.
• Damien ráno odišiel do tábora- Zastala. René to povedal len tak, ako by ju to ani nemalo zaujímať, no vedel, že svoj účinok to malo. Najskôr chcela niečo povedať, no potom sa znovu pohla.
Tak on ju tu nechal len tak, bez vysvetlenia, bez slovka povzbudenia. Takže predsa sa s ňou iba zahrával. No výborne! „Si hlupaňa Mei Hardenová“ vravela si v duchu. Mei, tak ju volal Michal. Vravel jej moja Mei. „Hlupaňa, hlupaňa“- opakovala si.
Pred obedom si pozrela súťaž detí a po obede sa pripravovali juniori. René prišiel za ňou na tribúnu a pozreli si spolu niekoľko jázd nádejných mladých jazdcov.
• Nebol si pozrieť na dostihovke?- spýtala sa Karin.
• Nie- odpovedal René smutne.
• Ale mal by si. Máš tam veľa priateľov, určite by ťa radi videli.
• Táto etapa môjho života je už za mnou. Len by mi to otvorilo staré rany-
Karin ho chytila za ruku.
• Možno by sa ti uľavilo. Mal by si to skúsiť- presviedčala ho .
• Zajtra sú dostihy, možno sa pôjdem pozrieť- privolil napokon.
• Fajn- usmiala sa Karin- Idem sa prezliecť. Môžeš mi pripraviť Lorda? Prejdem si s ním jazdu.-
• Jasne- prikývol René.
Karin odišla na ubytovňu. Vybrala veci zo skrine a práve si obúvala jazdecké čižmy, keď niekto naliehavo zabúchal na dvere.
• Karin! Karin otvor!- kričal zadychčane René. Skoro sa potkla o svoj ruksak, keď bežala k dverám.
• Čo sa deje?-
• Lord- René preglgol- Bež do stajne...- dychčal a šúchal si boľavú nohu.
• René, čo sa stalo?- Karin sa zmocňovala panika.
• Choď, je pri ňom tréner- Ukázal rukou za seba a Karin sa rozbehla cez areál do stajní. Okolo Lordovho boxu už stáli tréneri a cestu cez dav postávajúci v uličke si razil veterinár. Karin vletela o boxu. Tréner Renecký čupel pri Lordovej pravej prednej nohe, po ktorej mu stekala krv. Lord nepokojne prešľapoval, pohadzoval hlavou a nervózne fŕkal. Karin objala Lorda okolo krku a snažila sa ho upokojiť. Tréner sa postavil a otočil sa k predsedovi jazdeckého klubu.
• Niekto ho udrel tupým predmetom po nohe- povedal nenávistne
• To nemôžete dokázať, kôň sa mohol udrieť o box- zdráhal sa predseda. Nedopustil by, aby niečo poškvrnilo tieto majstrovstvá.
• Tak potom máte nekvalitné boxy. Toto je pokojný kôň, je zvyknutý na kone, aj na ľudí. Sám by si neublížil.- Nedal sa tréner.
• A čo mám podľa vás robiť? Je tu dvesto ľudí, ktorý mali prístup do stajní. Naši veterinári spravia čo sa bude dať- ukončil rozhovor predseda a odišiel. Karin vyhŕkli slzy.
• Ale kto by chcel ublížiť koňovi? Prečo ho niekto musel takto zraniť- spýtavo pozrela na trénera. Ten iba mykol plecami a so zaťatými zubami odišiel.
• Bude v poriadku?- obrátila sa na veterinára.
• Uvidíme. Ranu zašijeme a dáme nohu zrongenovať. Ostatné ukáže čas- utrel si ruky do uteráka, vytiahol injekciu a pichol ju Lordovi do širokého krku. Kôň sa chvíľu tackal a napokon si ľahol.
• Rana je veľká a on je nepokojný, musím ho uspať- vysvetľoval veterinár.
Karin Lorda celý čas držala a hladila ho po hlave.
• Neboj sa kamarát, bude to dobré. Budeš v poriadku, som s tebou.- prihovárala sa mu. Vôbec nemyslela na to, že preteky sú stratené. Myslela iba na to nevinné zviera.
Popoludní odviezli Lorda na veterinárnu kliniku do Brna. Karin sa šla pobaliť na ubytovňu. Cítila, že už tu nemá čo robiť. Kráčala po chodbe, keď začula hlasnú hádku.
• Ty jedna mrcha, viem, že si to bola ty- začula Reného hlas. Karin zastala. Veď tá izba patrí Barbare.
• To mi nedokážeš- bránila sa Barby.
• Videl som, ako sa motáš okolo Lorda už včera. Tak prečo si to urobila? Poznám tu polovicu ľudí, ale nikto nie je taká mrcha, aby toto dokázal. Ale ty áno. Zazeráš po Karin od doby, čo sme sem prišli. Sleduješ ju ako sup- zdrapil ju za ruku.
• Áu, to bolí , pusti ma- snažila sa vyslobodiť si ruku z jeho zovretia.
• Veď je to len zviera, nevinný kôň, tak prečo?- René mal sto chutí zakrútiť jej krkom.
• Nenávidím ju. Vzala mi všetko, kariéru, aj chlapca, ktorého som ľúbila, všetko....- zrevala Barby.
Karin otvorila poodchýlené dvere.
• Pusti j René a choď sa pobaliť, odídeme do tábora spolu- povedala a otočila sa k Barby
• Vždy si chcela mať to, čo som mala ja a pritom si mohla mať oveľa viac. Ja som predsa všetko stratila, tak čo mi ešte môžeš závidieť.- spýtala sa Karin a zahľadela sa jej hlboko do očí.
• Všetko- vyštekla Barby. Karin pokrútila hlavou.
• Je mi ťa ľúto. Poviem ti už len toľko, že ak to spravíš znovu a ja sa to dozviem, prisahám, že si ku koňom ani nepričuchneš. To mi ver- povedala, vyšla von a zatvorila za sebou dvere. Vedela hneď, že to bola ona. Už na škole robila podrazy každému, kto jej nesadol. Ale rozhodla sa, že ju tentoraz nechá tak. Karin si zbalila veci a o hodinu už sa viezli do tábora. Celú cestu mlčala, hoci sa jej chcelo kričať a mala slzy na krajíčku. Len čo však dorazili do tábora a jej teta ju objala, rozplakala sa.
• Dávali to pred priamym prenosom. Vraj jednej z favoritiek sa zranil kôň. Čo sa stalo?- spýtala sa teta.
No Karin neodpovedala. Nemohla. Keď si uvedomila, že mesiace driny sú preč, dusila sa od plaču.
• Dobre, anjelik ,nič nehovor. Povieš mi to neskôr. Volala som tvojim rodičom. Pozajtra prídu. Odkazujú ti, že ťa veľmi ľúbia- Karin iba prikývla. Zrazu sa odkiaľsi vyrútil kŕdeľ detí.
• Vedúca Karin prišla- volali a bežali k nej. Utrela si tvár a snažila sa usmiať.
• Ahoj, drobci moji- objímala deti.
• Je pravda, že Lord je ranený? Spýtal sa Jeremy
• Áno, je- odvetila smutne.
• A bude žiť?- znela ďalšia otázka. Karin sa usmiala.
• Určite. Má iba boľavú nohu- vysvetľovala.
• Kaji- oslovila ju Iveta. Karin sa otočila a objala priateľku.
• Je mi to tak ľúto-
• Ďakujem, aj mne- povedala Karin a utrela si slzy.
• Lord bude v poriadku, uvidíš- chlácholila ju Iveta.
Damien stál opodiaľ a váhal, či ísť za ňou. Mal chuť vziať ju do náručia a upokojiť, no keď zbadal jej výraz, keď sa im stretli pohľady, rozmyslel si to. Pozrela na neho ako na úplne cudzieho človeka. Akoby zabudla na dotyky a bozky, ktorými sa včera rozlúčili. Pripisoval to jej smútku a tak sa ani nesnažil k nej priblížiť.
Zvyšok dňa strávila Karin s deťmi. Večer jej volal René a upokojil ju, keď jej oznámil, že Lord nemá zlomenú nohu a ani poškodené šľachy. Ráno ho prevezú domov. V to dúfala, inak by Barby vyškriabala oči. Bola unavená, ale pokojnejšia. Zaspala hneď, ako sa uložila do postele.

• Čo sa stalo?- spýtal sa Andreas Damiena, ktorý sedel pri notebooku a písal si s plukovníkom Johnom Smithom. Damien sa natiahol na stoličke.
• Stoun už vie, kde sme, chytili jeho zveda-
• No to je super- rozčuľoval sa Andreas. – Tak my tu šaškujeme, aby sme ochránili chlapca a oni sem pustia jeho poskoka? –
Damien vstal a začal sa prechádzať.
• Neprekĺzol Slovákom, ale nám. Slováci ho chytili.-
• No, tak to som sa upokojil- zahundral Andreas- Daj rozmiestniť stráže okolo tábora. –pokračoval po chvíli.
• Sú-
• Tak ich treba viac- nedal sa odbiť Andreas
• Tí chlapi si plnia úlohu dobre- bránil sa Damien
• Buď toho bastarda chytia čo najskôr, alebo ....- Andreas kopol do stoličky.
• Nemôžu nič podniknúť, pokiaľ sa sám neukáže. Keby ohrozil Prahu, mohli by sa do toho obuť a napokon by to skončilo ako ohrozenie Amerikou.-
• Je to hľadaný zločinec- nedal sa Andreas
• Ale je to náš, americký zločinec. Vieš aká je politika. To ich v konečnom dôsledku zaujímať nebude. Pokiaľ sa neukáže a nič nespraví, je to nulová akcia. Neohrozia predsa bezpečnosť svojich obyvateľov, len aby pomohli nám s jedným maniakom. Ja by som to tiež nespravil.- vysvetľoval pokojne Damien
• Asi máš pravdu- priznal napokon Andreas- No musia ho chytiť, kým sa skonči tábor, inak sa strhne peklo-
Zavolali Jessa a Micka a prebrali, ako sa postarajú o deti a obranu tábora nasledujúcich pár dní. Tie mali stráviť na blízkom zámku, ktorý patril k táboru a bol rovnako majetkom pani Malenovej. Každý rok sa na zámku konal maškarný ples pre deti a vždy mali odtiaľ najkrajšie zážitky.
• Tak fajn, dobre sa vyspite a načerpajte energiu, budete ju potrebovať- lúčil sa o hodinu Damien s Mickom a Jessym .
• Áno, priatelia – vyhlásil Jessy teatrálne- zaprisahávam sa, že nechcem deti najbližších desať rokov.- chlapi sa zasmiali
• A čo na to Veronika?- spýtal sa Mick.
• No, to bude ťažké. Ona ich chce aspoň päť a to čo najskôr- zaplakal. So smiechom si popriali dobrú noc.
• Čo je to s Karin?- spýtal sa Andreas, keď už ležali v posteliach.
• Neviem- odvetil Damien pravdivo.
• Musel si byť v noci veľmi zlý, keď sa takto správa-
• Nespali sme spolu-
• Prosím?- Andreas takmer spadol z postele- ty si tam bol celú noc a nič si s ňou nemal?- nechcelo sa mu veriť.
• Nie-
• Ty si blázon brácho, totálny cvok- Andreas sa nemohol spamätať. Jeho brat, sám zo ženou a nič sa nestane. To snáď nebol on.
• Proste k tomu nedošlo, zhodli sme sa na tom, že je to skoro- vysvetľoval Damien
• Ó, aký gentleman a preto je k tebe taká milá- vysmieval sa mu Andreas
• Už mi daj pokoj. Nebudem sa s tebou o tom baviť- ukončil rozhovor. Andreas chcel ešte chvíľu zapárať, no vedel, že by to bolo márne. Buď by mu neodpovedal, alebo by dostal jednu do nosa. Ticho sa usmieval do tmy. Jeho brat sa konečne zamiloval.

Damien nemohol zaspať. Nechápal Karinine chovanie. Andreas mal pravdu, bol hlupák. Ešte žiadna žena mu nevykĺzla a túto nechal bez zaváhania odísť. Doposiaľ nad tým nevychádzal z úžasu. A ešte ho aj úplne ignoruje. Čo za hru to zasa hrá?