KAPITOLA V.

Karin sa ráno zobudila zavčasu a tak mala ešte hodinu čas ,kým pôjde zobudiť deti. Včera si z chaty svojej tety priniesla veľkú škatuľu s rozprávkovými kostýmami. Obliekali si ich vedúci na večierky a na súťaže s deťmi. Vybrala šaty Snehulienky a priložila si ich k telu. Pozrela sa do zrkadla a po chvíli pokrútila hlavou.
• Čo to robíš?-
• Ááá, ty už si sa zobudila- Karin pozrela na Ivetu ,ktorej spod paplóna vykúkali len strapaté vlasy. -ešte môžeš spať, spachtoš, máme čas-
• Nie, už sa mi nechce- zívla si Iveta -čo to tu stváraš s tými šatami?-
• Ale ,premýšľam, ktoré si oblečiem dnes na ten večierok- povedala Karin zamyslene a primerala si ďalšie šaty.
• Nevedela som, že si potrebuješ tak dôkladne vybrať šaty na detský večierok-
• Hm ,chcem vyzerať dobre- tak toto jej veľmi obratne vyletelo skôr, ako to premyslela. Ale na priateľku nepozrela. Iveta sa usmiala a rozhodla sa ,že to nebude komentovať.
• Ak ti môžem poradiť ,tak si zober kostým Zimnej kráľovnej ,ten si ešte nemala. -poradila Karin.
• No to je pravda, ten som ešte naozaj nemala. A teta sa s ním tak natrápila ,kým ho ušila. Urobím jej radosť a oblečiem si ho .A čím budeš ty?-
• Ja budem Červená čiapočka- povedala Iveta detským hlasom a obe sa zasmiali.
• A čo včera, stihla si to?-
• Prišla som o desať minút neskôr a tréner zúril a vyhodil ma z jazdiarne. Potom mu Damien niečo povedal a on ma nechal jazdiť.-
• Takže ti Damien pomohol- zajasala Iveta
• Pomohol? Nie! Veď kvôli nemu som prišla neskoro. -nahnevane vyprskla Karin
• Ale hlavné je, že si jazdila, nie?- snažila sa Iveta upokojiť situáciu .Karin sa vedela veľmi rýchlo nahnevať. Ale našťastie Iveta už vedela, ako reagovať na určitú situáciu.
• To áno ,som rada, že som si zajazdila. Ozaj, kde si bola večer? –spýtala sa Karin
• Bola som s Andreasom a ostatnými na prechádzke. Ty si už spala ,keď som sa vrátila.-
• No áno, bola som unavená- Karin musela stisnúť pery, aby sa nespýtala, či bol s nimi aj Damien. Ale , veď prečo by nie? Spolu sa starajú iba o deti.
• Damien s nami nebol, vraj mal nejakú prácu- povedala Iveta a tušila, že dráždi tigra.
• Ja som sa nepýtala na Damiena- pozrela na ňu Karin s prižmúrenými očami.
• Hm...Andreas mi vravel ,že bývajú v Južnom Walese- znovu zmenila tému Iveta
• Mňa ale zaujíma, čo robia tu- povedala Karin
• No, to neviem ,ale mne sa páčia- zachichotala sa Iveta
• A som si istá ,že najviac Andreas-
• Nebudem zapierať ,máš pravdu. Je veľmi milý a pozorný- zapýrila sa Iveta
• Rozprával ti ,čo sa mu stalo s rukou?- vyzvedala Karin
• Áno ,rozprával. Vraj sa mu to stalo, keď bol ešte malý chlapec. Hrali sa na stavbe a uvoľnil sa tam stavebný panel. Mal veľké šťastie, že vôbec prežil.-
• Och, to je hrozné. Musel si veľa vytrpieť, než si zvykol žiť bez ruky-
• To určite. Ale musíš uznať, že teraz vyzerá výborne ,priam božsky- rozplývala sa Iveta
• Hi, hi –zasmiala sa Karin- Nepopieram , je to kus pekného chlapa-
• Je to fajn náhoda ,že sú s Damienom dvojičky-„Čo mi to dnes úplne šibe? O čo sa to stále snažím? Veď mi Karin už jednu švihne“ Iveta stisla pery.
• Ivet ,tak neviem, čo tým dnes chceš dosiahnuť.- vyprskla Karin na priateľku- Ak si zabudla ,tak ja som svoju lásku stratila. A ak máš potrebu hrabať sa vo vzťahoch ľudí, zamysli sa najskôr nad tým ,ako riešiť tie svoje. Ja nepotrebujem chlapa k tomu, aby som bola šťastná- nakričala na Ivetu , vybehla von z chatky a zatresla za sebou dverami.
++++++++++++++++++++++

Pred chatkou však prudko zastala .“Bože, čo to robím?“ zamyslela sa .Nenávidela sa za to ,niekedy bola naozaj neznesiteľná aj sama pre seba. Pred ňu na stenu chatky skočil lúčny koník. Karin zazrela aj naňho.
• Čo tu batmaníš?- spustila na chudáka malého lúčneho koníka- čo , zamrzol si? Už ani ty sa so mnou nechceš baviť, že. No, ani sa ti nečudujem. Ani mne sa nechce so mnou baviť .-vzdychla si a vrátila sa do chatky. Pristúpila k Ivete, ktorá si utierala oči do vreckovky.
• Ivy- oslovila ju kajúcne
• Karin, prosím, prepáč mi –hodila sa jej Iveta do náručia -Ja som ti nechcela pripomínať tie ťažké chvíle -vzlykala.
• Nie, Ivet ,ty mi prepáč. Nech sa cítim akokoľvek zle ,nemám právo sa vyvršovať na tebe. Nechala som sa uniesť. Michala mi už nič nevráti ,to viem. Len nechcem nič počuť o ďalšom chlapovi, chápeš? Nie som pripravená na žiadny vzťah. Nedopadol by dobre. Nie som vyrovnaná s Michalovou smrťou. A Damien môže byť ten najkrajší chlap pod slnkom ,akého som videla-„A aj je „pomyslela si- ale nedokážem ho ľúbiť. Chápeš?- vysvetľovala Karin Ivete .
• Chápem ,nehnevaj sa, už ti to nebudem robiť-
• Tak teda- usmiala sa Karin a utrela priateľke slzy- obleč sa a ideme zobudiť tých drobcov.-

++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

Keď Karin vošla do izby svojho oddielu ,na jej veľké prekvapenie deti už boli hore .Kričali jedno cez druhé a skákali po posteliach.
• Baby -začula známy hlas a pozrela na Damiena, ktorý skúseným pohybom zapínal Jeremimu košieľku. -Pomôžeš mi obliecť týchto malých „požieračov energie“ alebo tam budeš iba tak stáť?- spýtal sa a už zaväzoval ďalšiemu chlapcovi botasky.- Karin sa pripojila k jeho činnosti a o pol hodinu už boli s deťmi v jedálni na raňajkách. Karin s Damienom sedeli spolu pri stole a mlčky jedli .Keď Karin už nemohla vydržať to ticho, spýtala sa Damiena.
• Odkiaľ vlastne pochádzaš ?- spýtala sa ho po anglicky. Damien ju chvíľu skúmavo pozoroval ,no nakoniec sa rozhovoril.
• Narodil som sa v Amerike, ale už niekoľko rokov bývame v Anglicku .V malom mestečku Builth Wells ,ktoré sa nachádza v samom srdci Wallesu .Žijem uprostred prekrásnej krajiny Breconského národného parku.- zdalo sa, že posmutnel ,keď vravel o svojom domove. Zrejme mu bolo smutno.
• A kde si sa naučil narábať s deťmi, si učiteľ, alebo máš nejakú skúsenosť z iného tábora?- spýtala sa ho, aby zmenila tému. Damien na ňu chvíľu hľadel a potom vybuchol do smiechu.
• Učiteľ, bože, Baby- vybuchol znovu a zotieral si slzy smiechu z tváre. Nechápala ,prečo sa smeje ,no hrozne ju to nahnevalo. Veď chcela iba nadviazať rozhovor a byť milá .Prudko vstala.
• Čo je na tom také smiešne? -spýtala sa nahnevane. Pomaly sa upokojil, potiahol ju za ruku a donútil ju sadnúť si.
• Prepáč, Baby, ale jediná skúsenosť s deťmi, ktorú mám, je mojich päť mladších súrodencov -vysvetľoval Damien. Karin naňho vyvalila oči.
• Ty máš päť súrodencov? -zhrozene sa spýtala.
• Nie sedem, vrátane starších Billiho a Andreasa-
• Takže je vás osem? -nevychádzala z údivu.
• Áno- pokojne prikývol Damien- Najstarší je Billy, ten má dvadsaťosem rokov, potom sme my s Andreasom. Ďalšie dvojičky sú Derek a Dylan, tí majú dvadsaťtri ,potom Amanda, tá má dvadsať, Sendy šestnásť a najmladší je Sedrik, má desať rokov.-
• Óó ,Bože- vyjachtala neveriacky- tvoja mam ešte žije?- Damien sa znovu zasmial.
• Ano, žije a darí sa jej veľmi dobre....-prerušil vetu ,keď mu vo vrecku zazvonil mobil.
• Prepáč- ospravedlnil sa a trochu sa pootočil. -Please?- spýtal sa a po chvíli rozhovor skončil s „good“ .Vypol mobil a zastrčil si ho do vrecka na bielej košeli. Potom sa otočil ku Karin a daroval jej široký úsmev. Ešte stále sa nespamätala z toho, čo jej Damien vravel o súrodencoch. Nevedela si predstaviť ,že jeho mama porodila osem detí ,z toho dva krát dvojičky a ešte žije.
• Hej , Baby, si v poriadku? -spýtal sa Karin, keď videl výraz na jej tvári .-Si nejaká bledá- chytil ju za ruku .Keď sa jej dotkol, akoby do nej udrel blesk .Vytrhla si ruku.
• Nedotýkaj sa ma- zasyčala- Och ,čo za hrozné zviera je tvoj otec, keď tvoju matku donútil prežiť si toľkú bolesť -Damien sa usmial.
• No tak, Baby ,prestaň byť hysterická. Už som ti povedal ,že matka je v poriadku. Moji rodičia spolu šťastne žijú cez tridsať rokov a majú veľmi krásne manželstvo. Mama nás všetkých chcela a veľmi nás miluje, tak sa ,prosím ťa, upokoj.- Jeho vysvetlenie nijako nezabralo .Karin krútila hlavou a keď zbadala, že Damien sa tomu stále smeje , rozhnevalo ju to ešte viac.
• Ty sa smeješ? Smeješ sa nad tým, koľko si tá úbohá žena musela prežiť utrpenia, než si sa vôbec narodil? Vy chlapi ste vážne zvery. Keby nebolo vás ,nebolo by násilia ,ani vojny, ani žiadne nešťastia.
• No jasné –nedal sa Damien. Usmial sa a prekrížil si ruky na hrudi- A keby nebolo vás žien ,nebolo by ani tých vojakov- Karin odsunula stoličku a bez ďalších slov odišla.
• Čo sa jej stalo? Prebehla okolo nás ako fúria- spýtal sa Andreas, keď s Ivetou a svojim oddielom dorazili k raňajkám.
• Ále –mávol Damien rukou a s úsmevom vstal od stola ,aby počkal, kým sa Iveta usadí.
• Povedal som jej, že nás je osem súrodencov a ona začala vrieskať, že náš otec je zviera.- Vysvetľoval Damien. Andreas sa rozosmial a Iveta doňho šťuchla lakťom.
• No tak, je neslušné smiať sa žene za chrbtom. -Andreas sa prestal smiať, ale jeho oči prezrádzali, že sa baví.
• No neviem ,ako je to u vás, ale u nás je bežné, že má rodina viac detí- povedal Damien
• Ale áno –prikývla Iveta -aj u nás sú rodiny s viac deťmi .Ale Karin musíš brať trošku s mierou. Ona je veľmi citlivá na túto tému. Mali sme priateľku .Ako šestnásťročná otehotnela. Chlap ,s ktorým čakala dieťa ,bol obyčajný surovec. Porodila a potom ešte asi tri krát potratila ,lebo ju vždy zmlátil .Keď čakala posledné dieťa ,bola už vysoko tehotná a on ju znovu zmlátil .Dieťa síce zachránili ,ale ona na následky krvácania zomrela. Stalo sa to iba nedávno.-
• Hm, tak to je smutné- podotkol Andreas
• A napokon aj Karin bola dlho jedináčik, jej mama niekoľko krát potratila, než sa im podarila druhá dcéra. Aj Karin sama už mohla možno mať dieťa ,ale ešte sa o to po tých zážitkoch ani nepokúsila- Vzápätí si však Iveta zahryzla do pery a rýchlo začala jesť .“Čo to trepem, som ako babka na trhu ,ako taká trachna stará “karhala sa v duchu. Ani nechcela zdvihnúť hlavu ,keď cítila, že bratia zostali na ňu civieť. Skoro sa nosom dotýkala džemu, ktorý mala natretý na chlebe .Keby ju počula Karin, iste by jej ten chlieb na ten nos napichla. Prvý sa ozval Andreas.
• Počkaj, ty nám chceš tvrdiť ,že Karin je vo svojich devätnástich rokoch ešte panna?-
• No, to netvrdím- och, mala by si otrieskať hlavu o stôl popredu -skôr ,ako sa to dozvie Karin -Ale viem, že nebola tehotná ,hoci mala možnosť .A nezízajte tak na mňa, jedzte- Iveta už nevedela ,ako z toho von.
• To nie ,tak ľahko sa z toho nevyzuješ- nedal sa odbiť Damien.
• A čo chceš ešte počuť?-
• Všetko- nástojil Damien a Iveta už nemala na výber ,ak nechcela, aby sa to vyzvedali od Karin. A k tomu by určite došlo.
• Karin bola veľmi dlho zasnúbená. Mala sa vydávať, ale jej snúbenec zomrel .Viem , že to bol veľký gentleman a nikdy na ňu nenaliehal. Karin ho veľmi ľúbila, naozaj veľmi ,ak viete čo tým chcem povedať. Karin si prešla peklom ,nerobte jej zle. Prosím...-posledné slovo takmer zašepkala. Od toho okamžiku bolo ticho.