KAPITOLA X

Na druhý deň veľmi skoro ráno pobalili všetko potrebné na tri dni. Včetky veci naložili do auta, ktoré ich odviezlo na zámok. Deťom vedúci nakázali, aby si vzali pár nutných vecí do ruksakov a peši vyrazili k zámku vzdialenému asi päť kilometrov. Predierali sa hustým lesom a krovím, aby sa nakoniec ocitli na rozľahlej čistinke, kde stál zámok z konca osemnásteho storočia. Deti, ktoré tu ešte neboli s úžasom híkali.
Stará renesančná stavba síce trochu chátrala a potrebovala opravu, no stála pevne na svojom mieste už storočia.
Statici sa zatiaľ tvárili optimisticky. Vo vnútri to už vyzeralo lepšie. Dvanásť izieb bolo vybavených starým nábytkom, ktorý bol teraz pozakrývaný plachtami. Bol tu však poriadok a čisto. Zámok vedúca prenajímala nanajvýš na svadby a väčšie spoločenské akcie. No na rekonštrukciu si ešte nezarobil.
Vedúci ubytovali deti na prízemí a oni si rozdelili izby na poschodí. Pani Malenová priviezla spacie vaky, nafukovačky a deky pre deti z najstaršieho oddielu, ktoré si vonku pred zámkom postavil stany. Veľmi sa tomu tešili a preberali ako budú chodiť zo stanu do stanu a vyvádzať, no Jessy ich ihneď vyviedol z omylu.
• Pôjdeme všetci do lesa na drevo. Do večera musí byť postavený táborák, takže dvíhajte zadky- zavelil
• Ale veď je iba pol deviatej- hundrali pubertiaci.
• No, čím skôr začneme, tým skôr skončíme- vyžgieral sa na nich Jessy.
Deti behali po zámku hore dolu a prekutrali snáď každý kút. Najviac sa im však páčila hlavná sála, kde sa mal konať karneval. Mohutné starodávne lustre boli ešte na sviečky.
• Tie sa všetky večer zapália a uvidíte tú nádheru- vysvetľovala Iveta deťom.
• Koľko ich je?- spýtala sa Adrianka znakovou rečou. Karin ju chytila za ramená a otočila k sebe.
• Večer ich spolu spočítame, súhlasíš?- usmiala sa na dievčatko. Adrianka nadšene prikývla.
• Tak dobre deti, teraz bežte do izieb a nachystajte si postieľky, pôjdete si odpočinúť. Potom budeme vyrábať masky na zajtrajší karneval- Karin ich zaviedla do izieb a dohliadla na vybalenie vecí.

Damien už začínal mať toho dosť. Nech sa Karin spýtal na čokoľvek, sotva odpovedala. Keď dávala príkazy, obracala sa iba na zvyšných troch mužov. Nevedel čím jej ublížil a to ho trápilo. Aj teraz sa tvárila, akoby tu ani nebol. Niečo sa jej spýtal, no neodpovedala. Damien pokrútil hlavou a zaťal zuby. Pohol sa k nej, zdrapil ju za ruku a ťahal ju von. Vyviedol ju z izby od detí, oprel ju o stenu a postavil sa oproti nej.
• Čo to robíš, ty surovec! - vyčítala mu Karin a šúchala si lakeť. No ani na neho nepozrela.
• Dokedy ma mieniš ignorovať?- zrúkol na ňu
• Dokedy budem chcieť- vyhlásila rozhodne. Damien ňou zatriasol a donútil ju, aby sa mu pozrela do tváre.
• Čo sa deje? Čo sa s tebou stalo?- povolil zovretie jej ramien a pohladil ju po líci. Pery sa jej roztriasli.
• Nič sa nedeje, len...- šeptala pomaly a sklonila hlavu. Nechcela, aby videl jej slzy.
• Počúvam- hlas mu zmäkol a jemne sa oprel hlavou o jej čelo.
• Odišiel si- vytkla mu
• Musel som- už aj on iba šeptal- potrebovali ma.
• Aj ja som ťa potrebovala. Možno keby si tam bol, tak by sa to nestalo- zdvihla hlavu.
• Tomu sama neveríš- oponoval jej.
• Mám pocit, že ma ovládaš, že sa so mnou iba hráš- zaútočila znovu
• Tak to by som mohol povedať aj ja- bránil sa Damien- máš ma úplne vo svojej moci. Veď keď som s tebou, už ani neviem, čí som a keď nie si pri mne, je to ešte horšie- Prstom jej nadvihol bradu a ona mu pozrela do očí.
• Čo keby sme na všetko zabudli a nekazili si tieto dni hádkami- navrhol jej. Prikývla.
• Oll right- usmial sa- tak poďme za tými drobcami, lebo to tu zbúrajú-
Karin si uľahčene vydýchla. Potrebovala od neho počuť pár citlivých slov.
Keď dokončili izby, išla s Ivetou do obrovskej kuchyne, aby pripravili obed. V kuchyni bolo všetko, čo potrebovali, no chýbala tam voda. Po tú museli ísť do neďalekej studne. Karin teda vzala vedro a vyšla von. Bolo nádherné počasie. Vedúci sa hrali s deťmi a bolo naozaj úžasné pozorovať tých tvrdých chlapov, ako mäknú pri malých deťoch. Behali s nimi hore dolu po lúke, chytali malé deti za tričká a zdvíhali ich do výšky. Detský smiech sa rozliehal po celom okolí. Divočili sa asi dve hodiny, kým to napokon unavení chlapi vzdali. Damien stál pred vchodom do zámku, keď sa Karin vracala s vedrom vody. Oblečené mala biele krátke nohavice oblečené na celých plavkách. Na hlavu si uviazala šatku, s pod ktorej vykúkali dva zapletené vrkoče.
• Koľko je hodín? Spýtala sa, keď prechádzala okolo neho. Damien skontroloval čas
• Trištvrte na desať- odpovedal anglicky, lebo po slovensky hodiny ešte nepoznal.
• Díky- usmiala sa a prešmykla sa popred neho do zámku, pričom sa mu provokatívne obtrela o nahú hruď. Damien sa zasmial.
• To bolo ako výzva, Baby-
• Nie ako- opravila ho a kráčala ďalej- to bola výzva-
Keď vošiel za ňou do kuchyne, pri pohľade na plnú misu zemiakov pochopil, v čom spočíva jej výzva a úsmev mu zmizol z tváre. Karin zbadala jeho zhrozený výraz a zasmiala sa.
• Škriabal si už niekedy zemiaky?- spýtala sa a podala mu škrabku na zemiaky.
• Samozrejme, takmer denne- povedal ironicky a uškrnul sa.
Oškriabal asi päť zemiakov, keď začul Andreasov smiech.
• Bráško, konečne ťa vidím pri tvojej obľúbenej činnosti. Už mi chýbala tvoja kuchyňa-
Karin prekvapene pozrela na Andreasa.
• Chceš povedať, že vie variť?-
• Áno a dokonca výborne, len veľmi nerád škriabe zemiaky- vysvetľoval. V tom Damienovi zazvonil mobil. Rýchlo si utrel ruky a prijal hovor.
• Please? Haj Aligator- zvolal Damien a zasmial sa. Chvíľu počúval a potom sa rozžiaril a zahvízdal. Poprial veľa šťastia a rozlúčil sa. Potom sa otočil k Andreasovi.
• Billy má dcéru, Kimberly- oznámil mu.
• To je úžasné, už ďalšia neter- Andreas sa zatváril nešťastne a vyšiel z kuchyne, držiac sa za hlavu a niečo po anglicky hundral o tom, že by chcel už synovca. Karin sa zasmiala a zvolala za ním.
• Nečakaj na synovca. Ožeň sa a sprav si syna.-
Spoza zárubní sa vynorila jeho hlava.
• Tak to teda nie. Ani za nič-
• Prečo?-
• Po tom čo som tu zažil, tak za sto rokov- jeho hlava zmizla a Karin vybuchla do smiechu.
• Je zábavný-
• Áno, to on je vždy- ironicky poznamenal Damien. Karin mu potom prisunula späť misu so zemiakmi a on začal škriabať.
• Na poschodí je päť izieb , ale jedna je zamknutá. Nevieš, čo v nej je?- spýtal sa náhle Damien.
Karin mala pocit, že sa jej zastavilo srdce. Preglgla naprázdno.
• Nič- povedala
• Nepokúsime sa ju otvoriť?-
• Nie!- skríkla zrazu, no vzápätí sa zháčila.
• Len som sa spýtal- podozrievavo na ňu pozrel.
• Prepáč. Sú tam iba nejaké veci mojich rodičov- odpovedala a vydýchla si
• Aha- prikývol
• Ty, Baby- oslovil ju
• Áno?-
• Nemôže ma niekto vystriedať?- žobronil Damien
• Nie, som rada, že ťa mám pod kontrolou- smiala sa
• Prosím- dobiedzal
• Nie-
• Prosím- neprestával
Karin pokrútila hlavou.
• Prosím Baby, pozri z toho škriabania mi už začali rásť bradavky- zaplakal a Karin vybuchla do smiechu.
• No vážne, pozri- ukázal na svoju hruď.
Skoro spadla na zem, ako sa zadúšala od smiechu.
• Si nádherná, keď sa smeješ- povedal potichu.
• Ďakujem- už sa nesmiala. Iba ho pozorovala, ako sa približuje k nej. Zdalo sa, že zaváhal, no potom sa pomaly naklonil k jej perám. Bol to veľmi nežný a jemný bozk, ktorý bol pre nich oveľa spalujúcejší ako spoločne prežitá vášnivá noc. Mierne odtiahol pery a zahľadel sa jej do očí. Bol tak blízko ,tak blízko... Znovu sa priblížil k jej perám, ale nakoniec sa ovládol a odtiahol sa. Zdalo sa mu, že je sklamaná. Už však nič nevraveli. Damien si umyl ruky a vyšiel von z kuchyne. O chvíľu prišiel Mick.
• Vraj máš pre mňa prácu- spýtal sa
• Áno, budem rada, ak mi pomôžeš oškriabať zemiaky.- ukázala na misu, v ktorej ich zostala už iba polovica. Mick si bez slova vzal škrabku a ešte si pri tom veselo pískal.

Pobozkal ju a odišiel.“ Úžasne milé“ vravela si v duchu Karin. Waring sa jej stále motal okolo nôh, až kým mu nehodila kosť.
• Ty jedno zlé zviera. Si ako tvoj pán. Dobiedza, kým nedostane, čo chce- vyčítala mu.
• A dostal?- Iveta práve prechádzala okolo nej s plnou náručou čerstvej zeleniny.
• A čo?- Karin sa zatvárila, že nechápe. Vzala nôž a začala čistiť zeleninu.
• Nevykrúcaj sa, dobre. Vieš, na čo narážam. Damien strávil noc v hlavnom meste-
• No a? – Karin už dochádzali otázky. A Iveta to už nechcela zdržovať, tak sa rovno spýtala.
• Spali ste spolu?-
• Nie! – skríkla Karin a utrela si prst, ktorý si práve porezala do papierovej vreckovky.
• Je to pravda?- neverila Iveta
• Mohla by si už prestať dobiedzať? Povedala som, že nie. Nespali sme spolu. Dobre vieš, že mám zásadu-
• Áno, ja viem, až po svadbe. Karin, máš 21 rokov, nemyslíš že je to staromódne? Možno si jediná panna na Slovensku v takomto veku- uškrnula sa Iveta a zalepila jej porezaný prst. Karin na ňu zagánila.
• Myslím si, že je to moja vec. Moje telo, moje panenstvo a moja vec. A čo sa jeho týka, musel by ma najskôr priťahovať, aby som mu dala svoje panenstvo. A to nevravím iba o telesnej príťažlivosti-
Iveta z nej nespúšťala zrak.
• Chceš povedať, že ťa Damien nepriťahuje? Vôbec?- žasla Iveta.
Karin vzdychla a chytila priateľku za ruky.
• Ivet, moja zlatá. Tu predsa nejde iba o to. Ale čo bude ďalej? On odíde, ja tu zostanem a keď sa zaľúbim a stratím ďalšiu lásku, utrhne mi to srdce. A čo ty? Už si sa na to spýtala Andreasa? Čo bude s vami ďalej? Zoberiete sa? Odídeš ty do Ameriky, alebo sa on presťahuje sem? O tom pochybujem. Budú tu ešte mesiac, ale čo bude v septembri?- Karin sa snažila rozprávať čo najjemnejšie, keď videla, ako Iveta posmutnela. Tá na ňu pozerala dlhú chvíľu a napokon bez slova vybehla von.
• Ivet- volala za ňou, no ona sa ani neotočila.
• Čo sa jej stalo? – spýtala sa Veronika, keď vošla do kuchyne.
• Nič, iba som jej povedala...- Karina sa zarazila- ále nič, ju to prejde- dodala napokon. Veronika mykla ramenami.
• Deti sú hladné, máme chlebíčky?-
• Áno, sú v tej chladnej miestnosti vedľa kuchyne- ukázala Karin na dvere do komory. Dočistila zeleninu a dala ju variť spolu s mäsom. „Snáď som nespravila nič zlé a Ivet sa nebude hnevať“ vravela si v duchu. O chvíľu sa však Iveta znovu objavila.
• Máš pravdu- povedala večer sa pozhováram s Andreasom-
Karin ju objala.
• To bude najlepšie-