KAPITOLA X, časť druhá

K večeri dali na oheň variť kotlíkový guláš a rozložili lavičky, aby sa dalo sedieť okolo ohňa.
Karin s tetou Janou strávili v kuchyni celý deň. Varili, piekli a pripravovali dobroty na zajtrajší ples. Takže večer, keď chytila do ruky gitaru miesto kuchynského riadu, bola veľmi rada.
Deťom sa veľmi páčila pieseň o Šípkovej Ruženke, a tak ich ju naučila.Waring sedel pri jej nohách a nereagoval ani na Andreasovo volanie, keď sa chystal na obchôdzku. Deti uložili o pol desiatej do postelí, a Iveta sa vybrala za Andreasom. Kráčali po lesnom chodníku okolo zámku. Mlčali. Andreas baterkou kontroloval každý krík.
• Je Waring dobrý strážca?- preťala ticho Iveta.
• Najlepší. Tvári sa síce ako nemotorný truľo, no ešte nikdy nič neušlo jeho pozornosti-
• To je dobre- zamumlala Iveta a sklonila hlavu. Andreas náhle zastal a postavil sa pre ňu.
• Niečo sa deje?- spýtal sa jej. Žiadna odpoveď.
• Mám pocit, že si nechcela hovoriť o Waringovi. Celý deň si smutná, povieš mi čo ťa trápi?-
Iveta nevedela, ako začať a tak mu bola vlastne vďačná, že sa jej na to spýtal sám.
• Andreas, čo bude s nami, až skončí tábor?- pozrela mu do tváre- Ty odídeš a necháš ma tu? Proste sa rozídeme, alebo čo? Neviem ako a na čo sa pripraviť. Ja ťa veľmi ľúbim- priznala svoje obavy a odvrátila tvár, aby nevidel ako sa jej chvejú pery. Andreas ju schytil do náručia.
• Aj ja ťa veľmi ľúbim, naozaj veľmi- priznal. Ten kameň, ktorý jej spadol zo srdca, musel počuť aj on. Nežne jej zdvihol bradu, aby na neho pozrela.
• Neviem čo bude, to je fakt. Ale viem, že teraz som najšťastnejší človek pod slnkom a nechcem riešiť otázku odchodu. Ale jedno viem už teraz. Buď odídeš ty so mnou, alebo zostanem ja tu. Iná možnosť nie je. Vzdať sa ťa určite nemienim- uistil ju. Iveta sa k nemu silno privinula.
• Som tak šťastná, láska moja. Veľmi ťa ľúbim- uľahčene si vydýchla. Andreas ju vášnivo pobozkal.
• Ešte nejaké otázky typu a Lá Karin? – spýtal sa jej. Iveta na neho prekvapene pozrela.
• Ako vieš, že to je od nej?-
Andreas sa zatváril nevinne.
• No vieš, Damien šiel práve okolo, keď si viedla veľmi náučný rozhovor s Karin- prezradil.
• Nesmieš sa na ňu hnevať. Karin to myslela dobre- bránila ju Iveta.
• No to je síce od nej pekné, že sa tak stará a ani sa na ňu nehnevám. Ale nemala by byť až tak nedôverčivá. Sú ľudia, ktorý zažili oveľa väčšie tragédie, ako je len strata priateľa. Tým to nechcem samozrejme zľahčovať. Ale zober si, čo ľudia, ktorí po havárke zostanú ochrnutí a pripútaný na lôžko. A čo keď niekomu zomrie manžel, manželka a najhoršie asi je, keď matka stratí svoje dieťa. Tragédiu zažil každý človek, jeden menšiu a iný väčšiu. Ale ako by to vyzeralo, keby sa všetci stiahli do seba a do svojich spomienok?-
Iveta si vzdychla.
• Máš pravdu. Ja si myslím, že tvojho brata miluje, no veľmi sa tomu bráni. Bojí sa zamilovať, lebo sa ešte nevyrovnala s Michalovou smrťou. A tento zámok jej spomienky iba obnovuje. Prežili tu krásne chvíle a dodnes je tu zariadená izba, v ktorej tu bývali. Ešte stále ju nevypratala- vysvetľovala Iveta
• Raz som kdesi čítal, že každý človek potrebuje inú dobu k tomu, aby zabudol. Citlivejším to trvá dlhšie a preto robia chybu, keď začnú nový vzťah skôr, ako ten starý prebolel. Ale na to kedy sa má človek znovu zamilovať, na to žiadny recept neexistuje. Ani zabudnúť sa nedá naučiť. A čo sa týka môjho brata, nikdy by jej neublížil. Nespravil by nič, čo by sama nechcela. Je to dospelý zodpovedný chlap a vie prečo a na akú dobu tu je. Ani by o ňu nezavadil, ak by to nemyslel vážne- uistil ju.
• No, tak toto by mala počuť aj Karin. Ale myslím, že to necháme na nich. Ako si povedal. Sú dospelí, musia sa nejako dohodnúť-
• Som rád, láska moja, že sme si to vysvetlili-
• Aj ja- priznala Iveta a pobozkala ho. Stráž mali až do 2.30 a potom sa menili s Karin a Damienom.

Karin si potajomky otvorila zamknutú izbu a postrhávala biele plachty z nábytku a veľkej postele, na ktorú sa unavene zvalila. Chytila vankúš na pravej strane, priložila si ho k tvári a zhlboka sa nadýchla.
O chvíľu zaspávala s vôňou mužského parfumu, ktorý ovplyvnil jej sen. Videla, ako sa rozbehla sa k mužovi do ktorého práve narazilo auto. Sneh okolo neho sa rýchlo menil na červeno. Jeho krásna tvár bola samá krvavá rana. Kľačala pri ňom a plakala. Veľmi jej chcel niečo povedať a jeho nebovomodré oči zalievali slzy. Otvoril ústa, no miesto slov sa mu z nich valil prúd krvi.
„Vydrž, láska moja, neumieraj mi, prosím“ jeho svaly sa prestali triasť a pohľad jeho očí strnul smerom na nebo. „ Nie, nie, nemôžeš ma opustiť, Michal, neopúšťaj ma. Prosím, nie“ kričala.

Zdalo sa jej, že len teraz zatvorila oči, keď sa zrazu s výkrikom zobudila. Utrela si zaslzenú tvár a pozrela na hodiny. Bolo 2.15. Pozviechala sa z postele a vrátila sa do spoločnej izby, ktorú mala s Ivetou. Tam sa prezliekla, vzala si teplú mikinu a zišla do kuchyne. Práve zalievala kávu, keď prišli Andreas s Ivetou. Vyzerali celkom čulí, na rozdiel od Karin.
• Ahojte, tak čo, všetko v poriadku?- spýtala sa ich.
• Áno, všade je ticho. Pokojne môžete chvíľu zostať tu- odpovedala Iveta.
• To je dobre. Dám si kávu a potom pôjdeme. Pije tvoj brat kávu, Andreas?- spýtala sa Karin. Andreas prikývol.
• Zalievanú bez cukru, s trochou škorice-
• Škorice? - čudovala sa Iveta.
• Áno, vždy si ráno robieva kávu so škoricou. Vraj to zvyšuje jeho potenciu- uškrnul sa Andreas- No tak my už pôjdeme spať-
• Dobrú noc - popriala im Karin a pripravila Damienovi kávu. O chvíľu zívajúc prišiel, oblečený v čiernej súprave a na hlave mal čiernu šiltovku.
• Ó, to je úžasná vôňa rannej kávy- privoňal si k šálke- hm, a so škoricou. Vedel by som si predstaviť život vedľa ženy, ktorá mi ráno urobí moju obľúbenú kávu- rozplýval sa.
• A čo takto poďakovať?- upozornila ho Karin. Damien si usrkol z kávy a položil ju na stôl-
• O akom druhu poďakovania snívaš?- pristúpil pomaly k nej- Na niečo dlhšie nemáme čas, bude teda stačiť bozk?- naklonil sa k nej, no ona sa mu prešmykla popod rameno.
• Stačí ďakujem- povedala vážne. Damien sa usmial.
• Ďakujem-
• No vidíš a nemusel si sa ani namáhať s márnením času-
• Ja sa ale rád namáham - mrkol na ňu. Karin pokrútila hlavou a dopila kávu.
• Mali by sme ísť -
• Počkaj, Baby - zastavil ju - som chlap a potrebujem jesť. Som hladný -
• Áno? No ruky máš, tak sa najedz. Ja zatiaľ skontrolujem deti vonku - odbila ho a odišla z kuchyne.
• Princezná sa nám zle vyspala. Budeme ju musieť prebrať, čo povieš Waro?- Zviera na neho smutne pozrelo.
• Si hladný kámoš, čo? Áno?- hodil mu kus mäsa, čo si pre neho odložil a o chvíľu už vyšiel za Karin, ktorá vonku kontrolovala stany.
Všetky deti pokojne spali a tak sa pohla k chodníku s Waringom vedľa seba. Celý okruh prešli bez slova. Potom sa vrátili k ohnisku, v ktorom ešte horeli uhlíky. Damien ich rozdúchal a priložil drevo.
Noc bola teplá, no nie pre nevyspatú a unavenú Karin. Ľahla si na lavičku vedľa ohňa a mikinu si zapla až ku krku. Hľadela na nočnú oblohu plnú hviezd, keď zacítila, že Damien cez ňu prehodil deku. Ležala pred ním, tak nežná.
Kľakol si k nej a bez ďalšieho premýšľania ju pobozkal. Nežne, jemne, láskavo a s citom. S láskou. Áno, s láskou. Bozkával ženu, lebo ju ľúbil. Miloval túto nežnú potvorku a chcel jej to povedať. Odtiahol sa.
• Baby, chcem ti niečo...- no nedokončil, lebo ona ho zdrapila za golier a pritiahla si ho späť k ústam. Damien bol síce prekvapený, no veľmi rád jej želanie splnil. Túžba v ňom narastala, čím dlhšie sa bozkávali. Chcel viac. Jeho ruka sa posunula na jej lýtko a pomaly sa posúvala vyššie. Karin ju však zastavila skôr, než spočinula na jej prsiach.
• Mala som chuť sa iba bozkávať - odsunula mu ruku - len to - dodala a vstala z lavičky. Damien sa musel chytiť lavičky, inak by ju zdrapil späť a už by mu neušla.
• Toto nemôžeš robiť - povedal hlasom, ktorý akoby mu ani nepatril.
• No, tak si nájdem niekoho iného na bozkávanie - prehodila cez plece a vybrala sa na ďalšiu obchôdzku.
Damien sa horko ťažko pozviechal a vybral sa za ňou. Premýšľal, aký je hlupák. Veď ona si s ním robí, čo chce. Je ako zaľúbený, zaslepený pubertiak. Ale už dosť. Pri ďalšej príležitosti už neutečie.
Vtom začul Karin, ako preľaknuto vykríkla. Rozbehol sa za ňou a srdce mu stislo od strachu. Dobehol k nej. Karin stála ako socha a pozerala pred seba.
• Čo je? Si v poriadku? Prečo si kričala- spýtal sa jej. Karin iba zdvihla ruku a ukázala pred seba.
• Pavúk? - neveril Damien vlastným očiam. Pred ňou visel pavúk a snažil sa rýchlo vyšplhať na pavučinu, ktorú Karin pretrhla.
• Chudák, pozri ako sa ťa zľakol - karhal ju Damien a odsunul pavučinu nabok s chodníka.
• No, tak to ma vážne mrzí - ironicky poznamenala a drgla do neho, keď ho obchádzala. Od tej chvíle už nekomunikovali.

Ráno o siedmej zobudili deti, naraňajkovali sa a išli sa prejsť po okolí, kým ešte nebolo tak teplo. Deti si nazbierali všeličo možné na výrobu a dotvorenie svojich karnevalových masiek.
Na obed mali kotlíkový guláš, za ktorý Karin dostala veľkú pochvalu. Po obede si deti odpočinuli, čo využila aj Karin a ľahla si s nimi. Pospala si s nimi niečo cez hodinku a veľmi jej to pomohlo. Potom vyrábali s deťmi celé popoludnie masky a s prichádzajúcim večerom narastala aj detská nervozita. Tak veľmi sa tešili.

Asi o 14.00 hodine pricestovali rodičia Karin a priviezli aj tetu Martu a Karininu sesternicu Romanu.
• Dobrý deň mami, ocko - pobozkala rodičov - dobrý, teta Marta, ahoj, sesternička- vyobjímala ich.
• Ahoj, zlatko. Aj my ťa veľmi radi vidíme a je nám ľúto, čo sa stalo na pretekoch. Je Lord v poriadku?- spýtal sa jej otec.
• Áno, je v poriadku, je to iba silno udreté, nie zlomené- odvetila Karin
• To je dobre. O rok to skúsite znovu- povzbudila ju mama.
• Asi nie, mami. Ja už sa nejako na to necítim a zistila som, že sa tam toho moc nezmenilo. Je tam stále dosť zákernosti a podplácania. Ostatne asi ako v každom športe. Ale poďte dnu, pozhovárame sa pri káve - Karin ich viedla k malému salóniku vedľa veľkej sály.
Neskôr sa k nim pridali aj teta Jana, tréner Renecký a na veľkú radosť Karin aj René. Keď bola rodina a Karinini najbližší pohromade, všetci jej zablahoželali a pripili si šampanským.
• Aj tak nechápem, zlatko, prečo si nechcela oslavu - smutne na ňu pozrela mama.
• Prepáč, mami, ale tento rok mi narodky vyšli na zámku a deti majú karneval. Nemôžem si dovoliť od nich odísť. Už som bola na súťaži a potom tie tréningy. Nerada to pripúšťam, ale teta Jana spravila dobre, keď prijala tých štyroch mužov. Bez Damienovej pomoci by som tréning nezvládala -
• Som rada, že to priznávaš. Keď si len predstavím, že si ma skoro zaškrtila, keď si to zistila- zasmiala sa teta Jana.
• Áno, uznávam, že sa dokáže postarať o deti a oni ho majú radi- uznala Karin
• No, je to vzdelaný muž a má charizmu - poznamenala jej mama. Karinin pohľad sa stretol s Reného. Trochu tomu veľkému amíkovi závidel, no na druhú stranu mu ani zďaleka nevadil tak, ako ten namyslený sukničkár Peter Marek. René mrkol na ňu a Karin sa usmiala.
• Počula som, že deti spravili veľký pokrok v angličtine. Od niektorých rodičov viem, že sú veľmi spokojní - pochválila pani Hardenová.
• To som veľmi rada, mami. Takto bude môcť teta čoskoro zrekonštruovať zámok, keď budú klienti taký spokojní - usmiala sa Karin.
Chvíľu iba tak klebetili s tetou Martou. Veľmi štíhla žena, až moc na svoj vek a na Karinin vkus príliš nalíčená krikľavými šminkami sa všemožne snažila vyrovnať svojej sestre Gabriele a preto ju všade sprevádzala. Keďže nemala deti, všetku úprimnú lásku rozdávala medzi svoje netere. Hoci Karin nemala veľmi rada jej uvravenosť, hraničiacu s klebetením babky na trhu, vždy si mali čo povedať.
• Karin, môžeš na chvíľu?- oslovila ju sesternica Romana. Dievčina, s ktorou mala Karin pekný priateľský vzťah, pristúpila k nim a milo sa usmievala. Mala dvadsaťpäť, strednú zavalitejšiu postavu, no s čiernymi vlasmi ostrihanými nakrátko a veľkými čiernymi očami vyzerala naozaj utešene. Bola to mladá lekárka a bola to práve ona, kto Karin zoznámil s Michalom.
• Áno? Jasne, Romanka, ako sa máš?-
• Ja dobre, ale povedz mi, kto je ten fešák?- spýtala sa Romana a ukázala na Reného. Karin ihneď skrsol v hlave nápad a neváhala.
• Poď, zoznámim vás - vzala sesternicu za ruku a ťahala ju za sebou.
• René, dovoľ, aby som ti predstavila svoju sesternicu Romanku a tebe – pozrela na vyplašenú sesternicu - predstavujem svojho najlepšieho priateľa Reného -
Romana vystrela ruku na potrasenie, no René ju chytil a priložil si ju k ústam s pohľadom upretým do jej očí.
• Teší ma, slečna – povedal a pobozkal jej ruku.
• Aj mňa – vzdychla Romana a oči z neho už nespustila.
„ No sestranička a René, prajem vám veľa šťastia“ povedala si Karin v duchu a nechala ich samých.
• Čo to je?- spýtala sa jej Iveta po chvíli a kývla hlavou na nový nádejný párik.
• Tak tomuto, drahá priateľka moja, sa vraví láska na prvý pohľad - dôležito vyhlásila Karin a mrkla na ňu.
Potom jej rodičia odovzdali darček v podobe malej drevenej truhličky. Aké však bolo jej prekvapenie, keď ju vo vnútri čakal ten najväčší dar. Kľúče od auta. Karin ani trochu neskrývala nadšenie.
• Čaká ťa doma v garáži - povedal jej otec a ona ho tuho objala - Značku si si vybrala sama už dávno, tak dúfam, že to stále platí -
• Oci, mami, ani neviem ako vám poďakovať - objímala ich Karin
• Nemusíš ďakovať, iba nám sľúb, že budeš jazdiť opatrne - pohladila ju mama po tvári.
• Sľubujem - prikývla
Od Ivety dostala novú gitaru, čiernu španielku. Takú, akú si vždy želala.
Navečer sa rozlúčila so skupinkou gratulantov, ktorí odišli domov a bola veľmi spokojná, keď zistila, že René pozval Romanu na večeru. Dúfala, že sa jej podarilo niečo krásne.