Kapitola XI, časť tretia

Keď Karin dorazila k lekárovi, už tam sedeli tri ženy, tak si kúpila noviny a sadla si v čakárni.
• Karin?-
• Pán doktor Marek, dobrý deň – pozdravila rodinného lekára. Starší prešedivený lekár s bielo-šedivou bradou a láskavým úsmevom ju pobozkal na líce.
• No poď dnu a povedz mi, ako sa ti darí - chytil ju za ruku a vtiahol ju do ordinácie - a čo vaši? Ako? -
Mal toľko otázok, že Karin pochybovala, či ju dnes vôbec vyšetrí. Musela mu porozprávať o rodičoch, ako sa majú a kde práve sú. Vyrastali s jej matkou v jednej dedine a dokonca sedeli spolu v jedenej lavici v triede.
• Na majstrovstvách som sa stretla s Petrom - priznala Karin.
• Áno, viem. Povedal mi to a bol tebou očarený - zalichotil jej doktor Marek. Karin sa zapýrila.
• Ďakujem a koľký nakoniec skončil? -
• Druhý a vravel mi aj o tvojom koňovi. Je mi to ľúto -
• To nič, je v poriadku, našťastie -
• Potrebujete zdravotnú kartu, pán doktor? - vo dverách sa objavila sestrička.
• Áno, slečna prišla na prehliadku. Takže - otočil sa ku Karin - Popočúvam ťa, zoberieme odbery a ešte očné absolvuješ dnes. To by malo stačiť. Tak sa vyzleč do pol pása -
• Hm - odkašlala si Karin - potom by som chcela, pán doktor, predpísať....antikoncepciu - povedala to potichu a doktor Marek nadvihol obočie.
• Žeby nejaký mladík? - vyzvedal.
• Tak trochu - usmiala sa Karin.
• No dobre. Uvidíme, aké budú výsledky krvi a pošlem ťa na gynekológiu -
Doktor Marek ju popočúval, zmeral jej tlak a zobral krv.
• Tu máš ešte pohárik na moč a daj ho na biochémiu a hematológiu na prvom poschodí aj s touto krvou. Potom pôjdeš na očné. Keď pôjdeš odtiaľ, zober si výsledky a príď sem. Je to trochu moc na jeden deň, ale vždy lepšie, ako chodiť sem celý týždeň - vysvetľoval jej doktor.
• To nevadí, mám noviny, vydržím to tu - usmiala sa.
• Zavolám pani doktorke na očné, aby ťa zobrala skôr - vyprevádzal ju doktor z ordinácie.

Karin išla odovzdať krv a moč. V čakárni pred očnou ambulanciou bolo veľa ľudí a tak si sadla a vybrala si z kabelky noviny, keď jej zazvonil mobil.
• Damien, už mi voláš asi piaty krát. Takto to nejde....nie, nehnevám sa....samozrejme, že je všetko v poriadku. Idem na očné....ďakujem, tie tvoje sú krajšie - Karin sa usmiala, no spozorovala, že niekoľko ľudí ju sleduje. Iste počuli, čo hovorí.
• Už musím končiť. Áno, ozvem sa... aj ja teba... ahoj - vypla mobil a dala ho späť do kabelky. Asi pol hodinu čítala noviny, keď ju zavolali do ordinácie, kde sa dozvedela, že by mala nosiť okuliare do diaľky. Lekárka jej vypísala lístok do optiky a Karin sa potom vrátila s výsledkami k doktorovi Marekovi. Papiere odovzdala sestričke a chvíľu čakala vonku, kým ju zavolajú dnu. O chvíľu ju sestrička zavolala.
• Sadni si, Karin - doktor zamyslene študoval výsledky.
• Budeš musieť ísť ešte na jedno vyšetrenie - povedal po chvíli.
• A aké? Stalo sa niečo? - Karin sa trocha rozbúchalo srdce. Doktor Marek jej pozrel do očí.
• Lebo podľa týchto výsledkov si tehotná, zlatko -
• Čože? - vykríkla Karin.
• No výsledky krvi a moču sú jasné -
• Ale to .....- jachtala. Doktor vstal a podišiel k nej.
• Upokoj sa, Karin. Pôjdeš na gynekológiu a potom sa uvidí, čo ďalej, áno?-
Karin iba prikývla. Zdalo sa, že je úplne mimo seba. A aj bola. "Pane Bože, čo teraz? Čo na to povie Damien? Čo škola? A čo to dieťa...veď ..." Hlavou sa jej prehnalo naraz niekoľko ťažkých otázok.
• Sestrička, prineste nám pohár vody - zaregistrovala doktora. Karin mala slzy v očiach, keď na neho pozrela.
• Napi sa, Karin, a ja pôjdem s tebou na to vyšetrenie. Bude dobré, keď to vyriešiš čo najskôr. -
Karin bola ako duchom neprítomná. Napila sa vody a nasledovala doktora Mareka do gynekologickej ambulancie.
• Koľko vám mešká menštruácia? - spýtal sa gynekológ, ktorého jej síce predstavili, no vôbec si jeho meno nepamätala.
• Nemešká. Mám dostať v týchto dňoch - odpovedala Karin.
• Aha, no tak vás pošlem na sono vyšetrenie a potom, ak budete chcieť, môžeme ešte skúsiť injekciu, na urýchlenie menštruácie -
• Hm - prikývla Karin zahľadená niekam do diaľky. Na sone potvrdili s veľkou pravdepodobnosťou tehotenstvo.
• Tak čo, dáme tú injekciu? - spýtal sa gynekológ.
• Nie - vyslovila neprítomne - to nemôžem.
• Tak dobre. Uvidíme sa o mesiac. Ak sa dovtedy nič nestane a tehotenstvo sa potvrdí, spravíme odbery a ja vám dám tehotenskú knižku -

Doktor Marek potom odprevadil Karin k autu.
• Zvládneš to? Nemám niekomu zavolať? -
Karin sa pokúsila o úsmev.
• Nie, zvládnem to, ďakujem - pokrútila hlavou.
• Tak dovidenia a držím palce. Ak by si čokoľvek potrebovala, ihneď volaj - rozlúčil sa s ňou doktor a pohladil ju po tvári.
Karin sa sadla do auta. Tehotná, tak ona je tehotná. Čo povie Damien a jej rodičia? Čo to len spravili? Zrazu sa rozplakala. Sedela tam opretá o volant a plakala.

Bolo už takmer pol druhej poobede, keď odišla z nemocničného parkoviska. Zastavila sa v centre pri obchodnom dome, kde niekoľko hodín chodila a nakupovala darčeky pre deti. Keď prechádzala okolo obchodu s detským tovarom od kočiarov až po plienky a cumle, neodolala a vošla dnu. Chvíľu sa iba tak obzerala.
• Poradím vám? - spýtala sa mladá príjemná predavačka a milo sa na Karin usmiala.
• Niečo pre neterku, alebo synovca? Alebo pre svoje dieťatko? -
• Viete, chcela by som...no... chcela by som mu to nejako šetrene oznámiť -
• Ahá - predavačka pochopila – No tak, ak vám môžem poradiť, tak na takúto príležitosť sa výborne hodia tieto biele pletené papučky - ukázala jej tovar. Mužov to vždy dostane - spiklenecky sa usmiala predavačka.
Karin vzala do ruky štrikované jemné papučky a mala pocit, že sa znovu rozplače.
• Ja si ich kúpim – povedala napokon Karin.
• Vybrali ste si dobre, uvidíte, aký bude šťastný. Mať dieťatko s takou krásnou ženou musí byť radosť pre každého muža - zalichotila jej predavačka a nablokovala papučky.
• Ďakujem, ste milá. A vy máte deti?- vyzvedala Karin.
• Nie, nemáme - posmutnela – ja nemôžem mať deti. Ale s manželom by sme si chceli adoptovať. Už sa veľmi teším - usmiala sa znovu.
• Tak to držím palce a veľa šťastia - rozlúčila sa s ňou Karin.
• Všetko dobré aj vám - zvolala za ňou predavačka.

Karin vyšla z obchodov oveľa pokojnejšia, ale zato veľmi hladná. Vošla teda do najbližšej reštaurácie a poriadne sa najedla. Veď teraz je predsa za dvoch. Na poslednú chvíľu predtým, než zatvorili obchod, vybrala fotky, ktoré dala Iveta spracovať a rozmnožiť. Sadla si do auta a poprezerala si fotky. Veľmi sa nasmiala na niektorých záberoch. Potom si pustila rádio a práve zahlásili sedem hodín. Pozrela sa na mobilný telefón a zistila, že ho mala celý čas vypnutý. Rýchlo si ho zapla a zistila, že má dvadsať neprijatých hovorov. Veď v tábore musia už zomierať strachom, čo sa s ňou deje. Zavolala teda Damienovi, no nedovolala sa. Skúsila zavolať Ivete, no ani tá jej mobil nedvíhala. A ani teta.
"To je ale divné" napadlo ju. Najskôr jej volajú dvadsať krát a potom jej to nikto neberie. Skúsila to ešte niekoľko krát, ale stále nič. Buď je na ňu veľmi nahnevaný, alebo sa vybral za ňou. No keďže jej telefón nebral nikto z tábora, to už sa jej nepozdávalo. Musí sa čo najskôr vrátiť do tábora.

V tábore s deťmi dokončili posledné jazdy na koňoch. Navečer už bol Damien viditeľne nervózny, keď sa neobjavila Karin.
• Mohlo sa jej niečo stať. Volal som už snáď sto krát a stále mi to nezdvihla -
• Upokoj sa, Damien, ako ju poznám, vypla si mobil, alebo má vybitú baterku - upokojovala ho Iveta. Vedúci stáli bokom od detí, ktoré si opekali špekačky a dávali na ne pozor. Pridala sa k nim aj hlavná vedúca.
• Aj ja som jej volala, ale súhlasím s Ivetou. Karin je tak trochu nezodpovedná čo sa času týka -
• Ale prečo jej to tak dlho trvá? - nervózne sa spýtal Damien.
• Tu nie si v Amerike, u nás je vybavovanie v nemocnici niekedy aj na celý deň. A okrem toho, mala ešte veľa vybavovania, tak už sa upokoj. Určite sa čoskoro objaví.
• No už je šesť hodín. Ak nepríde do pol hodiny, idem ju hľadať -

Damien zaregistroval rýchly pohyb pri lese a po chvíli spozoroval, že je to Jessy. Zadýchaný dobehol k nim a v tvári mal výraz strachu.
• Je tu!- vyletelo z neho.
Damien mierne zbledol a prešiel si rukou po tvári. Medzi vedúcimi zavládlo ticho. Ani jedna vedúca okrem Karininej tety nevedela, čo to znamená. Damien siahol do vrecka a vytiahol mobil. Jeho oči boli neprítomné a z tváre mu sršal hnev, keď počúval hlas na druhej strane.
• Andreas, čo sa deje?- spýtala sa ho Iveta a chytila ho za ruku, no on jej ju odtisol. Nato aj s Jessym a Mickom odišiel do chatky.
• Čo to znamená? Vy o tom niečo viete? - spýtala sa hlavnej vedúcej, no tá iba nemo pozerala na Damiena. Keď dotelefonoval, chvíľu akoby hľadal správne slová. Črty tváre mal napäté, keď podišiel k hlavnej vedúcej.
• Je mi ľúto, madam - povedal.
• Bože, to snáď nie - zaplakala pani Malenová.
• Dúfal som, že k tomu nedôjde - pozrel jej do zaslzených očí - Bude lepšie, ak odvediete deti, aby sa pobalili. Polícia ešte nedostala rozkaz, lebo nikoho nezamerali. To znamená, že najskôr musíme potvrdiť, že sa vôbec niečo deje - na chvíľu sa odmlčal- ale deje sa-
Vedúca zdvihla ruku a priložila mu ju k tvári.
• Zariadim to- zašepkala.
• Madam!- zasalutoval Damien a vybehol do svojej chatky.
• Pani vedúca, čo sa to deje?- oslovila ju Iveta. Tá ju chytila za ruku a pohladila jej ju.
• Poďte, dievčatá, musíme odviesť deti do chaty. Tam vám všetko poviem -
Mladým ženám bili srdcia ako o život a nechápali čo sa to tu behom piatich minút udialo. Ale vedeli, že nič dobré to nebude.