KAPITOLA XIII

Karin pomaly otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Nebola v nádhernom zámku, ani len v táborovej chatke, ako sa jej snívalo. Rozhorúčené telo jej tíšila studená biela prikrývka a cez otvorené okno vial dnu príjemný letný vánok. Bola v nemocničnej izbe. Nevedela, koľko tu ležala, ale cítila sa unavená a veľmi ju bolela hlava. Zdvihla ruku a pretrela si čelo. Spomínala si, že bola v meste na vyšetrení a lekár jej oznámil, že.......Karin sa zhrozila a skríkla.
• Bože, moje dieťa, moje dieťa - strhávala zo seba prikrývku a chytala si bruško, aby zistila jeho objem, hoci nebolo ešte nič vidno. Dvere sa otvorili a dnu vbehla sestrička s doktorom.
• Slečna Hardenová, upokojte sa - snažila sa jej sestrička chytiť ruky a späť ju zakryť.
• Moje dieťatko... - opakovala zúfalo Karin.
• Vaše dieťatko je v poriadku, tak sa upokojte - tíšila ju sestrička.
Karin klesla na vankúš a rozplakala sa. Mladý gynekológ si sadol vedľa nej na posteľ a chytil ju za ruku. Bol to ten, ktorého jej predstavil doktor Marek a u ktorého už bola. No jeho meno si nepamätala.
• Slečna Hadenová, už sa poznáme. Som váš ošetrujúci gynekológ, doktor Minarech. Vy aj vaše dieťatko ste utrpeli šok, preto musíte teraz odpočívať, ak chcete to malé donosiť. Už dva dni spíte, bola ste úplne mimo a my sme spravili, čo sme mohli. Ale teraz je to už hlavne na vás. Musíte byť rozumná a pomôcť sebe aj bábätku vrátiť sa do normálu.-
• Nemôžem, ja už ďalej nemôžem - plakala Karin a krútila hlavou.
• Ale môžete. Pre seba a hlavne pre to malé. Teraz vám dáme infúziu a vy sa pokúsite odpočívať - lekár vyšiel z izby a na chodbe našiel jej rodičov a najlepšiu priateľku.
• Ako je na tom moja dcéra? - spýtal sa Karinin otec.
• No dobré je, že si na všetko spomenula a pripustila skutočnosti. Aspoň to nebude dusiť v sebe. Teraz musí veľa odpočívať, aby ona i dieťa nabrali síl. Necháme si ju tu pár dní na pozorovanie - vysvetľoval doktor Minarech.
• Môžem ju vidieť? -
Lekár pozrel do nebovomodrých uplakaných očí jej matky.
• Teraz nie. Dal som jej niečo na upokojenie, takže spí. Odpočiňte si aj vy a zajtra ju môžete vidieť.
• Ďakujeme, ak by sa niečo zmenilo, stačí kontaktovať doktora Ivana Mareka, on je náš rodinný lekár a priateľ. -
• Áno, samozrejme. Ale nebojte sa, bude v poriadku, postarám sa o ňu - snažil sa upokojiť lekár Karininých rodičov.

Hardenovci odchádzali v objatí.
• Moje malé dievčatko bude mamou. Nemôžem tomu uveriť - krútil hlavou pán Harden.
• Už to nie je dievčatko, ale pravda je, že si už vytrpela za dva životy. Stratiť dvoch mužov za dva roky a to s jedným mala pred svadbou a s druhým čaká dieťa. Teraz jej musíme byť veľkou oporou. Bude nás veľmi potrebovať - vzdychla jeho žena.
• To je pravda. Hlavne aby bola v poriadku - pritiahol si manželku bližšie a kráčali k autu.

Ivete zazvonil telefón týždeň po odchode Američanov.
• Andreas, - oslovila volajúceho, no vzápätí sa zháčila – teda vlastne, Sheen - opravila sa. Sheen sa zasmial.
• Ale to nič, láska moja. Ty ma môžeš volať ako len chceš. -
• Myslím, že Sheen je pekné meno. Iba si musím na to zvyknúť - povedala Iveta a na chvíľu zmĺkla.
• Ako sa máš? - ozval sa Sheen po chvíli.
• Ja...no...podľa možností. Vieš, celý čas som strávila s Karin. Leží v nemocnici na pozorovaní.-
• A ako to zvláda? -
• Ťažko. Stále plače, skoro nič neje a odmieta s kýmkoľvek komunikovať. Len stále zviera v rukách Damienovu, teda Travisovu šatku a nič iné akoby nebolo.-
Sheen si vzdychol.
• A čo dieťa? -
• Bábätko je zatiaľ v poriadku. -
• Veľmi mi chýbaš - povedal zrazu. Iveta sa usmiala. Tak na toto čakala celý čas.
• Aj ty mne veľmi chýbaš. -
• Tak to mám potom pre teba dobrú správu. Ale zatiaľ si ju nechaj pre seba... -
Iveta počúvala svojho milého a konečne po dlhšej dobe pocítila príval šťastia.

V ten večer šla za Karin do nemocnice s úsmevom. Zaklopala na dvere nemocničnej izby a nazrela dnu.
• Kaji? Niekoho ti vediem. -
Karin odvrátila hlavu o oknu.
• Nechcem nikoho vidieť. A ty by si ma už tiež mohla nechať na pokoji. -
Iveta vošla dnu a za sebou potiahla malú ruku.
• Ale ja si myslím, že tohto človiečika neodmietneš. Veľmi by si ho sklamala - povedala Iveta nežne.
Karin pomaly otočila hlavu a zahľadela sa do tváre malého Jeremyho Stouna. Chvíľu iba tak na neho pozerala a oči sa jej zahmlievali slzami. Chlapec na ňu pozeral tak smutne a zároveň tak milo, že napokon natiahla k nemu ruky. Objala ho a pevne si ho privinula k sebe. Neskôr do izby vošli aj Mick Farely s peknou blondínou.
• Veľmi ťa chcel vidieť - povedal Mick.
Karin zdvihla hlavu.
• Som rada, že ste ho priviedli-
• Karin, toto je Adriana Stouneová a chcela by ti niečo povedať.-
Pekná blondínka pristúpila k posteli a podala jej ruku.
• Veľmi ma to mrzí. Bol to úžasný človek a nebyť jeho a vás, môjho syna by som už nikdy nevidela. Bola by som rada, keby sme sa stali priateľkami a častejšie sa stretávali. Kedykoľvek pomôžeme aj s bábätkom, ak budete chcieť. -
Karin sa trochu usmiala.
• Karin, prosím. A určite budem rada, ak sa spriatelíme. Vidieť Jeremyho šťastného je dôvod, pre ktorý by sme sa ani ja ani Travis, nikdy nerozhodli inak - zdvihla Jeremymu hlavu.
• Ako sa máš, anjelik? -
• Dobre, ale je mi smutno za Damienom, mal som ho rád, -
Karin ho pohladila po tvári.
• To aj ja. Ale povedz mi, ako sa ti páči v novom domove? -
Jeremymu sa rozjasnila tvár.
• Chodím do školy a mám veľa kamarátov. Mick ma prihlásil na plávanie. Veľmi rád plávam. Raz budem majster sveta - rozprával a tváril sa veľmi dôležito.
• To je super. Dúfam, že ma pozveš na svoje prvé závody - pochválila ho Karin. Jeremy prikývol.
• A moja starká má veľkého žltého psa a..........- chlapec ešte dlho rozprával o všetkom, čo bolo pre neho dôležité a s čím sa chcel pochváliť. Karin ho počúvala a srdce jej zvierala čoraz väčšia túžba vidieť a držať v náručí svoje dieťa.
• Môžem vás ešte niekedy navštíviť? - spýtal sa, keď už boli na odchode.
• Samozrejme, budem veľmi šťastná. Ty ma môžeš vždy navštíviť - objala ho a na líce mu vtisla bozk.
• Karin, daj vedieť ak budeš čokoľvek potrebovať - lúčil sa s ňou Mick.
• Tvoja slovenčina sa oveľa zlepšila. Vidieť, že máš dobrú učiteľku. -
• Áno, to mám - priznal Mick a chytil Adrianu za ruku.
• Veľmi to bolí, ale zároveň som rada, že vy ostatní ste v poriadku. Čakám, že ma čoskoro zasa navštívite. -
• To si buď istá - prisľúbil Mick.

Po ich návšteve sa Karin cítila oveľa lepšie. Travis by bol hrdý, keby videl Jeremyho a ostatných. Aj ona sa musí vzchopiť. Mala by doštudovať, tak ako vždy chcela, aby mohla neskôr zaistiť svoje dieťa.
• Chcela by som ísť domov, cítim sa dobre - povedala na druhý deň lekárovi.
• To som naozaj rád slečna, no najskôr musíme urobiť kontrolné vyšetrenia, aby sme sa presvedčili, či sa plod vyvíja a či mu nič nehrozí. Potom sa dohodneme. Bude to ešte pár dní, vydržíte? - milo sa na ňu usmial. Vyzeral tak mlado, že si vravela, či vôbec stihol doštudovať. Tipovala, že má o niečo viac rokov ako ona.
• Nedôverujete mi? - spýtal sa jej podozrievavo.
• Ale nie, kdeže. Ja len, že... no, ste trochu mladý a to človek uvažuje, či máte dosť skúseností - priznala.
Doktor Minarech sa zasmial.
• Nebojte sa, mám dosť skúseností. Mladý výzor máme v rodine. To ste ešte nevidela môjho starého otca. Má osemdesiať rokov a vyzerá na päťdesiat. -
• No, tak to vám ženy musia závidieť. Radšej sa s tým nechváľte, mohli by vás začať skúmať na elixír mladosti - varovala ho Karin s úsmevom. Uvedomila si, že sa v jeho spoločnosti cíti dobre a uvoľnene. Rozprávali sa ešte dlho a dokonca jej uvaril capucino.

Keď jej o pár dní robil sonografické vyšetrenie, tváril sa veľmi zadumane.
• Niečo nie je v poriadku? – spýtala sa opatrne Karin.
• No, to ešte neviem a nechcem vás znepokojovať - otočil k nej monitor a ukazoval na jednotlivé tmavé škvrny - Toto je vaša maternica, vidíte? - Karin sa zadíva a prikývla.
• A toto je plod, vaše bábätko - ukázal na malú bodku. Karin pocítila taký príval šťastia, že sa jej tisli slzy do očí.
• A toto - ukázal na druhú bodku - by mal byť podľa mňa druhý plod. -
• Čože? - skoro sa nemohla nadýchnuť, ako jej to vyrazilo dych - dve? -
• No, vyzerá to tak. Ale ešte sa na to nespoliehajte. Je to len predbežné. Niekedy sa stáva, že sa neujmú oba plody a jedno si telo samo vypudí. Preto to netreba ešte brať tak vážne. Ale zatiaľ sa musíte veľa šetriť. -
• Priateľ je z dvojičiek. Teda, bol - opravila sa.
• Na tom nezáleží. Žena môže porodiť dvojičky, aj keď nik v rodine z dvojičiek nepochádza. Podľa sona je pravdepodobné, že porodíte dve deti. Ale, ako vravím, ešte sa to môže zmeniť - usmial sa lekár. Karin sa už usmievala menej. Nevedela, či sa smiať, alebo plakať.

No keď vonku na chodbe zbadala rodičov, zvolila druhú možnosť. Slzy jej tiekli samé.
• Vychovať jedno dieťatko sa ako tak dá. Ale čo budem robiť sama s dvomi? - nariekala Karin.
• Neboj, zlatko, pomôžeme ti ako len budeme môcť. Domov už máte a určite sa bude zaujímať aj jeho rodina - tíšil ju otec.
• Ja viem, ocko, ale teraz nejde o peniaze -
• Ale ja nevravím o peniazoch, tých máme dosť. Vravím o láske k tým dvom drobcom, tej budú potrebovať najviac. Tak sa vzchop a poďme teraz pekne domov. Budeme ťa s maminkou trochu rozmaznávať - usmial sa otec a pobozkal ju na čelo.

Večer ju doma navštívila Iveta a veľmi sa zo správy o dvojičkách tešila.
• Kaji, môžem ťa zajtra niekam pozvať? - spýtala sa Iveta.
• A kam? -
• To je tajomstvo, ale môžeš cestovať? - obávala sa Iveta.
• Môžem, cítim sa dobre. A pôjdeme ďaleko? -
• Ani nie, ale ako vravím, je to prekvapenie. Tak v piatok ráno o deviatej sa pre teba stavím. Zober si aj nejaké veci, možno sa zdržíme. Idem za tvojimi rodičmi, aby som sa s nimi dohodla - Iveta odišla a Karin si so sestrou zahrala šachy.
• Ako sa budú volať?- spýtala sa jej sestra Sabínka.
• To ešte neviem. A aké mená by sa ti páčili? -
Sabínka sa zatvárila, že premýšľa.
• No, čo tak Puf a Muf? - šibalsky sa usmiala.
• No, alebo Danka a Janka - navrhla naoko vážne Karin.
• A čo tak Štoflík a Špagetka? – obe sa začali smiať. Vymýšľali nové kombinácie mien a veľmi dobre sa bavili. Napokon sa zhodli na Lolek a Bolek.

Karin sa pomaly dostávala do normálu, aj keď iba cez deň. V noci väčšinou chodila sem a tam po izbe, alebo plakala zo sna tak ľútostivo, až kým sa nezobudila. Čiernu Travisovu šatku nosila celý deň pri sebe a v noci si ju schovávala pod vankúš. No iba čo zatvorila oči, videla jeho krásnu tvár s tým najkrajším úsmevom na svete, ktorý patril iba jej.