Klobúk dolu

Akira, nádherne si to napísala, aj slzy mi stiekli po lícach, máš neskutočnú pravdu a aj sa skláňam pred ľuďmi, ktorí takéto trápenie prežívajú i pred tými, ktorí im z celého srdca pomáhajú...

Akira,
dala si na papier nieco, co mnohi len citia a ....napisala si to uzasne a mnoho veci si uvedomime az vtedy, ak sa nieco stane nam alebo niekde blizko, nasim blizkym......a je to starsne.
Povolanie...skor asi poslanie sestricky je neuveritelne narocne a mnohi to nevdia ocenit , ale taky je cely ludsky zivot.....mozeme ho prezit svojim chovanim ako neprijemni ludia alebo ako chapajuci a snaziaci sa pomoct.....a tym nemyslim len peniaze, ale hlavne dusu, srdiecko....
Ja uz vyse mesiaca zijem so svojimi dvomi kamoskami kazdy den a pytam sa, co je nove....jednekmspadla mamina zo stromu a ...ma zlomene 3 stavce a mala rozsiahle krvacanie a....min 14 dni to bolo stale na vazkach a preklanalo sa to kade-tade......a tej druhej synovec - mlady muz, ktory nikdy nikomu neublizil....musi bojovat so svetom kazdy den, ale tiez verime...co verime, inu sancu nema, len ze sa vsetko da do poriadku a .....
Toto su ludia, ktorych ja obdivujem a ucim sa od nich pokore a ....
Zivot je tazky a krasny a ked zistime, ze nie sme sami , tak vsetko ma zmysel....nikdy nesudim nikoho, ak som neprezila....neviem, ako by som reagovala ja v takej situacii.
Preto posielam len pozitivne, dobre a...proste, jedina cesta je len cesta vitastva a stastneho konca

...ach klobúk dolu...

pracujem s takými postihnutými detičkami denno denne- veľakrát sa pýtam, čia je to robota....prírody, alebo platia za chyby rodičov...??? veľa ľudí sa ma pýta, ako môžem pracovať s takýmito deťmi, ako môžem chodiť každý den do ústavu a dívať sa na ne....ale poviem vám, sú to navdačnejšie stvorenia na svete....netreba im nový počítač, ani nový bicykel, narodili sa do svojho sveta a v nom im je verte alebo nie dobre....stačí im úsmev a pohladenie....neviem, či ma teraz niekto pochopí, ale oveľa oveľa viac mi je ľúto detí s diagnozou karcinom, s amputovanými nohami či rukami...ospravedlnujem sa všetkým, koho som sa tým dotkla kto ma pochopil, dakujem

všetky choroby komplikujú život....všetky choroby sú určitou formou postihnutia,....ja len tak, sorry

akira si mimoriadne dievca-zena..preto pisem dievca,lebo by si mala este zit zivot dievcata,ale dakym sposobom si tak skoro dospela...citam tvoje prispevky a ziram ako moze take mlade dievca mat taky pohlad na zivot...TEN KLOBUK DAVAM DOLE JA PRED TEBOU.....neviem sa docitat tvojich prispevkov tolka neha a mudrost je v nich skryta....SI UZASNY CLOVEK.. DRZTE SA OBE...
a k tomuto prispevku len tolko je to zaujmava aj ked smutna tema..vcera v crepinach davali Gabrielu Piroskovu a jej osud neviem ci ste to pozerali..ja stale neviem co si o tom mysliet...v skratke narodilo sa jej dieta(syn) z vyraznym poskodenim ja uz ani neviem coho...proste pointa bola ako si ona zelala aby to dieta zomrelo...z tej vety mam doteraz zimomriavky..ked jej to oznamili priala si "ZOMRI,PROSIM TA ZOMRI HNED TERAZ...." tuto vetu vyslovila niekolko krat za jeho 3,5 rocny zivot...nakoniec naozaj zomrel..par krat ho museli resustitovat a ona sa hnevala na lekarov,ze umelo predlzovali jeho zivot....stale ma to desi ale asi to nikdy nepochopim...neviem.....co vy nato?

ten príspevok som pozerala a máš pravdu,je to smutná téma.Pre mňa o to viac,že sama mám postihnutú dcéru.O tom,že princeznička nebude v poriadku ,som sa dozvedela v 36t. Lekár to vyslovil len ako podozrenie,neurobil o tom žiaden záznam do tehot.knižky,nedoporočil žiadnu ďaľšiu kontrolu a všetko to zaklincoval vetou:ak by to aj bola pravda,už s tým nič neurobíme.A ja naivka/vtedy/som si myslela,že keby sa naozaj dialo to,čo vyslovil,nenechal by ma celý mesiac len tak /robila som na novorod.odd. a s dotyčným lekárom sme sa takmer denne stretávali na pôr.sále/.4 týždne-čas pred Vianocami/cica-mica sa narodila 31.12./,neistota a strach.S manželom sme sa dohodli,že si ten strach odtrpíme len my dvaja,stále som dúfala,že to nebude pravda.Prišiel ten deň,keď sa od základov zmenil náš život,naše presvedčenie,náš rebríček hodnôt.Diagnóza sa potvrdila a ja som napriek prvotnej bolesti cítila neskutočnú silu bojovať za svoju dcéru.A ona to určite vedela,pretože mi pomáhala,ako bolo v jej silách.Len raz som zapochybovala:keď lekár vyjadril podozrenie,že pôvodcom našich problémov je nádor na mozgovom kmeni/našťastie sa nádor vylúčil-bolo to "len" krvácanie/.Vtedy som aj ja v duchu uvažovala nad tým,či by nebolo lepšie,keby.....
No a sme tu spolu už 6 rokov,spolu so svojimi radosťami i starosťami,niekedy veselo,niekedy smutne.
Vyjadrenia G.P. vyzneli dosť kruto,no ja si nedovolím ich komentovať.
No ako sa p.Gabriela hnevala na lekárov,tak by možno iný rodič prosil lekára o každý jeden deň,ktorý by mohol byť so svojim dieťatkom.Nie všetky postihnuté deti majú bolesti a trpia,no kvalita ich života je ovplyvnená aj postojom a konaním ich najbližšieho okolia.S ochorením svojho dieťatka sa nezmieri ani jeden rodič,no dá sa s ochorením naučiť žiť,prijať ho a trochu aj rešpektovať.Ja som mala tiež na výber,či budem doma sedieť nad postieľkou a plakať,aký je život krutý,nespravodlivý....Druhá možnosť bola,že sa budem snažiť dať našim dcéram šancu vyrastať v šťastnej rodine.Niekedy sa darí viac,niekedy menej,ale pracujeme na sebe neustále.

žiadny človek na svete nemôže povedať rozhodujúce slovo, či nechať alebo nenechať takto postihnuté dieťa žiť alebo nie....ja by som na mieste Piroškovej tiež si v duchu hovorila, aby to dieťa zomrelo, ved sa preboha trápi, dýchajú za neho len prístroje, šak to nie je ako u postihnutých detí s jedným alebo viacerými postihnutiami, ked trebárs môže samé chodiť, ale má len DMO, alebo môže chodiť, aj behať, lebo má len mentálnu retardáciu....ked vás ako tak vníma, vtedy sa ani nerozmýšľa, či nechať žiť, alebo nie.....ale ked vás ani nevidí, ani nevníma, ani nevie, že vôbec je, a takto to trvá niekoľko nekonečných hodín, týždnov, mesiacov, rokov a ty stále dúfaš, že sa stane zázrak, aj ked vieš, že sa nedejú....ja by som na mieste Piroškovej tiež tak rozmýšľaľa......alebo...???!!!!! keby to bolo moje dieťa, keby...tak naozaj to nie je také jednoznačné....vtedy naozaj veríš, že zázraky sa dejú a čakáš na ne každú hodinu, týžden, mesiac, roky....keby to bolo moje dieťa, tak by som na zázrak verila.....

Milá Akira, dnes som jedným dychom zhltla tvoje príspevky o maličkej bojovníčke Nicol a veru som si aj poplakala. Som šťastná, že to tak dobre dopadlo a už bude len lepšie. Informuj priebežne aj naďalej.
Po prečítaní tejto témy som konečne pochopila o čo ti šlo v Žiť či nežiť.
Aj takúto situáciu som žiaľ zažila. Matík mal ťažký zápal pľúc, stav sa napriek liečbe nezlepšoval, lekári usúdili, že asi zlyháva centrum dýchania v mozgu. Myslela som si, že som na KONIEC pripravená, ale v tom momnete som tomu nechcela uveriť. Napriek tomu som odmietla napojenie na ventilátor, ktorý by za neho dýchal a umelo naťahoval posledné chvíle. Želala som si len, že ak toto je koniec, nech je rýchly a bezbolestný. Hlavné slovo som mala ja, nie lekári a rešpektovali to. Chcela som len nech ho nechajú dôstojne zomrieť. (Rozhodnutie bolo o to ťažšie - postavili ma do úlohy KATA)
Všetko dobre dopadlo, veď som už písala, že náš Matík je veľký bojovník. Ako zázrakom sa od daného hrozného dňa začal zlepšovať, ako keby nám chcel ukázať, že on to v žiadnom prípade nechce vzdať. A ja od vtedy verím na zázraky...