Ako som prestala veriť na škriatkov....

Verím na škriatkov, víly, anjelov, duchov....na všetko medzi zemou a nebom, čo sa nedá ohmatať, ale viem, cítim, že existuje.
Sú vo mne dve bytosti. Jedna verí na všetko, čo v reálnom svete nevidno a druhá neverí aj tomu, čo vidno .
Žije sa s tým ťažko....no ťažko zrovna nie...ale pripúšťam, že nie najľahšie.
Môj chlap večer polieval rajčiny....
- "neviem, čo sa deje, ale uviazal som tri korene rajčín špagátom a sú odviazané...."
- "prosím ťa, čo by ti ich kto odviazal?"
- "neviem....sú rozviazané....špagátiky sú fuč"
Uvažovala som komu a načo by boli kúsky špagátu.
Zlodeji to nebudú....sused (relatívny) záškodník tiež....načo by rajčiny odviazal? To by ich zrovna polámal. Ved keď už....tak už. Prelezie plot len tak, aby odviazal tri korene rajčín?!
Zlodeji detto...zrovna špagát sa im hodil a nová hadica nie????!
Chlap sa posťažoval...
- "aj tam na lavičke som mal zmotaný na drievku špagátik nachystaný na ďalšie korene rajčín....a nie je tam".
- " Prosím ťa, komu by načo bol špagátik?!"
Nevedel mi logicky odpovedať, ale dušoval sa, že tam bol.
No nič,...zabúda....len si myslí, že ho tam dal. A uviazané rajčiny....len sa chystal ich uviazať, asi sa mu snívalo, že už uviazal a neuviazal....ved keby aj....tak sú uviazané. A neboli!
Jediné vysvetlenie, aké som mala, bolo logické....škriatkovia! Radi robia žarty a strieľajú si zo všetkého a zo všetkých.
Máme v záhrade škriatkov! Nevzišiel petržlen, nevzišiel kôpor,...mrkva sotva spolovice! Veru...škriatkovia sú za tým! Už som si predstavovala ako skupina drobných záškodníkov vylieza zo zeme a robí neplechu....
Reálne som mala chlapa za blázna....že špagátiky mu miznú zo záhradky!
No iste!
Ale keď už sme uviazali aj ostatné korene rajčín - pre istotu spolu, aby sme si verili a ráno boli opäť odviazané, stuhla som. Bisťu...sú to škriatkovia!
Kto iný?
Kto by odviazal špagátiky z rajčín, nepolámal ich....nič iné nevzal zo záhrady, keď už si dal tú námahu preliezť plot? Jedine škriatkovia!!!!!
Dnes ráno záhada vyriešená.
Vyleziem si v nočnej košieľke len tak na dvor....sadnem na lavičku pod čerešňu, natiahnem nohy a dýcham si tak čerstvý ranný vzduch s vôňou leta ....
Na asi piatom drevenom schodíku z pätnástich na povalu si poskakuje handra. Veľká mäkká šedá handra na dlážku .
Čumím na ňu ako puk....handra skáče hore-dole, vpravo-vľavo...Sama od seba. Handra...neživý kus mäkkej látky! A skáče!!!
Priblížila som sa na dva kroky od nej....čo to môže byť? Elektrický výboj? (v noci bola búrka!)
Žeby fakt škriatok? No ááááále, veď si už veľká...a si triezva hovorilo moje druhé ja.
Handra prestala, pomaličky sa spustila a KUK na mňa malá čierna veverička s bielym golierikom....stuhla som ako tvrdé Y. Ani som sa nepohla. Malá čierna krpaňa chvíľu na mňa čučala, potom usúdila, že odo mňa jej nič nehrozí a pokračovala. Kmásala handru pokojne ďalej....Očkom po mne fľochla, aby mala istotu, že nechcem tú handru zrovna teraz...ráno!
No nechcela som ju....hodila som spátečku a bežala po foťák....
-" už viem, kto ti kradne špagátiky....!"-vrešťala som po dome na spiaceho chlapa.
Než sme vyšli von, malá čierna chlpatá krpaňa uchmatla kus kúdele, handru nechala handrou a prášila cez záhradku preč.
Foto som nestihla ......neboli to škriatkovia....