KYJEV II.

Na stanici v LM som takmer zakopla o výpravcu. Pýtam sa na najbližší vlak do Žiliny. Odišiel pred chvíľou. Musela som pôsobiť veľmi zúfalo.
Sympatický pán v červenej čiapke sa ma ujal. V kocke som mu opísala, čo sa stalo. V jeho očiach zarezonovala úprimná spolupatričnosť a súcit.

Volá ma k sebe do dopravnej kancelárie, vraj skúsime niečo vymyslieť.
Ešte telefonujem pani do Žiliny - že kde mi nechá doklady.
Budú v zalepenej obálke – na stanici, druhé nástupište, vonkajší výpravca.

Je to výborná informácia. Oči mi zažiaria, sledujem čas u výpravcov na stene a bleskovo dumám.
Svoje úvahy nahlas konzultujem : „Zavoláme do Žiliny, nech mi výpravca podá tú obálku do najbližšieho rýchlika. A zavolám manželovi, nech tým istým rýchlikom donesie môj ruksak.“
Obom nám vyletí spokojný úsmev na tvár.
SUPER!

Manžel je vybavený, riešim Žilinu.
„Milá pani, ja do vlaku nič podávať nebudem. Prídete pekne sem, osobne, preukážete sa občianskym a ja vám obálku odovzdám.“
Srdce sa mi na chvíľu zastaví. A potom rozbúcha sklamaním ...

Výpravca z LM nechápavo krúti hlavou...“ no toto, no toto...“ šomre si popod nos a – rukou mávne, akoby vo vzduchu chytil ten super nápad:

- posiela ma hneď vedľa, na železničnú políciu.

Tam pobavenému príslušníkovi vysypem celú anabázu, ukazujem mu doklady.
Nech volá kolegom policajtom do Žiliny.
Tí nech idú s mojou overenou totožnosťu za zúradným pánom na druhé nástupište a ...
Nech pre Boha živého, moju obálku pošle najbližším vlakom!

Zabáva sa na mne neskutočne, ale ... robí, ako mu hovorím. O 20 minút volajú žilinskí policajti, že obálka bude u vlakvedúceho v tom a tom rýchliku.
Yesss ! Opakovane ďakujem a vraciam sa do dopravnej kancelárie.

Výpravcovia sa mračia.

- „ Keď pred polnocou docestujete do Čiernej nad Tisou – nemáte žiadne vlakové spojenie do Čopu !“

„Nevadííí!“ Mávnem rukou – „zoberiem si taxík ! Alebo stopa ...“

Operatívne sa volá Čierna nad Tisou.
Pani čo predáva lístky sa pýtame, či bude pred stanicou nejaké taxi.
Tá sa schuti rozosmeje : “Tu a taxi ??!! Nehrozí !! Veď tu
ani nie je cestný prechod cez hranicu !!“
Ach !!!

Obaja výpravcovia vyskočia ako na povel, idú do vedľajšej miestnosti a skúmajú mapu SR.

Po chvíli padá ďalší návrh – z Košíc ísť do Michaloviec... a odtiaľ ...
Ihneď tam aj volajú – budú o polnoci taxíky pred stanicou ?

Pani na druhom konci republiky je mimoriadne ústretová. Po pol hodine máme kontakt na michalovského taxikára.
Volám mu s miernymi obavami.
Hmmm ... odviezť ma môže len po hranicu. Ďalej nie.

Vzdychnem, taxikár zauvažuje a dodá:
„Skúsim jednu možnosť, ešte vám zavolám.“
Čakáme. Zvažujem prípadnú cenu. Je to dobrých 100 km...
Volá.
Zohnal známeho Ukrajinca, ten ma odvezie kam treba.
A bude ma to stáť ... (tu padla cifra, pri ktorej som naprázdno prehltla a rozlúčila sa so stretnutím naničmám. No čo už ... )
Nerozmýšľam, neanalyzujem, neriešim nič, s návrhom taxikára súhlasím.

Prichádza rýchlik. S policajnou hliadkou preberám doklady, narýchlo sa overujú.
Manžel mi v chvate podáva ruksak, bozkáva ma. Mávam všetkým.
Nastupujem, odchádzam.

Volám zvyšku partie – „je dosť reálne, že vás v tom Čope dobehnem...“
Radosť a nadšenie je nákazlivé. Ale som opatrná ... ešte kus cesty predo mnou.

V Michalovciach čaká taxikár, odváža ma za roh.
Zinkasuje sumu, odovzdá ma ukrajinskej spojke. Mladý muž v šortkách a šľapkách s totáááálne rozheganým mercedesom.
V duchu sa pomyselne prežehnám, že poručeno Pánu Bohu a sadám k nemu.

2 hodiny sme šli cestou - necestou, lesom, poľom, chvíľu aj cez Maďarsko.

Vasiľ bol dobrácky slovanský týpek.

Prebrali sme všetko, od politiky, cez robotu, ekonomickú situáciu až po jeho frajerku.
Na hraniciach mi pomohol so vstupným tlačivom, v Čope vyprevadil k samotnému vlaku.
Naložil ma doň aj s ruksakom. Podal mi ruku , zaželal šťastný zvyšok cesty a príjemný pobyt.
Ja som ho vyobjímala, poďakovala sa mu a ... vzápätí sa hodila do náručia vystresovanej kamarátke.

Moja cesta do Kyjeva akurát nabrala reálny smer.